KAM NA VYSOKÚ ŠKOLU?

                  Sen je iba snom. Cieľ je však sen s určeným plánom a časovým horizontom.
                                                                            (internet)

                                        Úspech nie je ísť ďalej, úspech je mať nejakú motiváciu.
                                                (moja tvorba, z druhého blogu, príbeh Úspech)

            Každý začína od nuly, ale je len na ňom, ako silno sa odrazí, aby bol bližšie k nekonečnu.
                                                                             (moja tvorba)

Povedzme si to na rovinu, motivácia je cesta k úspechu. A je len na nás, aká tá cesta bude, či kľukatá, rovná, pomalá alebo rýchla. Jedno je však jasné, stretneme sa na nej aj s prekážkami. Ak prekonáme všetky prekážky, dôjdeme do cieľa.

Takýto krátky úvod hádam stačí a teraz už prejdime k pointe [poente] príspevku.

Keď som nastúpila do prvého ročníka na gymnáziu bola som zmenená, svojvoľne som sa začala učiť španielčinu. Od španielčiny som sa posunula bližšie k premýšľaniu.
Čo ma baví? Odpoveď: Písanie príbehov.
Čo ťa baví na písaní príbehov najviac? Odpoveď: Vymýšľanie deja, písanie dialógov.
Čo je základom tvojich príbehov? Odpoveď: Dialógy.

Prečo, keď som sa samej seba spýtala „Čo ma baví?“, som odpovedala „Písanie príbehov.“ ?
Písať som začala 24. septembra 2011, nastúpila som práve do ôsmej triedy a stále som mala 13 rokov. Zmenilo ma to, chcem napísať aj o tom ako som sa k tomu dostala, ale nie tu.
Vďaka písaniu príbehov som sa zlepšila v pravopise. Na hodinách slovenského jazyka som sa dozvedala, ako sa jednotlivé slová píšu: nie kôli ale kvôli, nie trebalo ale bolo treba. Kde sa píše i/y, čiarka. Kedy sa požíva v tom/ vtom. Práve preto sa stal slovenský jazyk mojim najobľúbenejším predmetom, kebyže sa naň nevykašlem v deviatom ročníku, stále by bol mojim najobľúbenejším. Páčilo sa mi vymyslieť si predstavu aká sa mi páči, vymyslieť si postavu a písať jej život, radosti i starosti. Odkedy píšem, opravujem všetkých naokolo: nie je/ neni, bielizeň/prádlo, list/dopis, rožok/rohlík, kozub/krb atď. A vďaka písaniu príbehov som sa naučila používať dva/dve. Keďže ich píšem do Wordu, tak mi chybu samozrejme podčiarklo a ja som už googlila ako sa to správne povie.
Keď sme teraz v tomto ročníku preberali ortoepiu (výslovnosť), naučila som sa veľa slov, ako sa vyslovujú (stále som si nevedela zvyknúť na výslovnosť slova sme [zme]). Potom, čo sme začali preberať ortografiu (pravopis) som bola v siedmom nebi. Páčilo sa mi to, že som vedela reagovať ako sa čo píše, čo je správne a nesprávne.
Neuveriteľne som sa v ňom zlepšila, v diktátoch mám najviac jednu chybu (v asi siedmej triede som naposledy dostala trojku).
Písanie príbehov je mojou srdcovkou, mojou vášňou a mojim životom.
  
Čo sa stalo potom?
9. február 2014
 Keďže som si dávno predtým zistila, že scenáristi píšu dialógy, hľadala som vysoké školy na toto zameranie. Nič, nič, nič. Kde to mám hľadať?

Vyskočilo mi toto:
Akadémia umení, Banská Bystrica

Pátrala som ďalej...
Fakulta múzických umení. Nie.
Fakulta výtvarných umení. V žiadnom prípade! Nechcem mať s grafikou nič spoločné!
Fakulta dramatických umení. Čo to je? Kliknem.

Katedry. Herectvo. Nie. Dokumentárna tvorba. Nie. Filmová dramaturgia a... scenáristika. 

Keďže som vedela, že potrebujem dve školy a možno aj viac, vedela som čo hľadať ďalej a našla som: VŠMÚ Bratislava, DRAMATURGIA A SCENÁRISTIKA.

Odvtedy si hľadám akékoľvek informácie, čo na tú školu treba. Kúpila som si knihu, kde sú Dejiny umenia a hoci som sa do nej pozrela iba raz, ja si to prejdem.
Odkedy som sa zaviazala na scenáristiku ma baví editácia videí, hľadám si pojmy v tomto odbore, sledujem seriály, pretože mám pocit, že to potrebujem. Pre scenár, pre repliky, pre režiséra, pre hercov, pre mikrofóny, kamery. A keď prejdem popri televízore a ide nejaký film, začujem hlas známeho herca. Zastanem a skúmam kto to je, skoro vždy na to prídem. Najčastejšie počujem: Tomáša Maštalíra, Pavla Višňovského a Mila Kráľa. Keď si chcem pozrieť nejaký film, chcem ho sledovať od začiatku, pretože keď vravia kto dabuje jednotlivé postavy, tak vravím: poznám, poznám, nič, poznám...
Ak vidím slovo scenár alebo ho čo i len počujem, zisťujem si viac. Preto sa mi každá pieseň s týmto slovom páči.
Baví ma to a som presvedčená, že som si vybrala správne.
Lenže potom, keď som si v časopise prečítala rozhovor scenáristky seriálu Chlapi neplačú, dozvedela som sa o tom veľa (rada by som ho zverejnila, ale neviem nájsť tento časopis). No dozvedela som sa, že sú tam dve skupinky. Scenáristi a Storylinesti. Scenáristi vymýšľajú dialógy na základe toho, aký dej im podajú storylinesti. Dej sa mi vymýšľa ľahšie, stačí akákoľvek situácia a ja mám námet. Takže mám dve varianty: buď budem scenáristka alebo storylajnerka.

Raz mi moja spriaznená duša napísala stránku, ktorá mi vypíše profesie, na ktoré sa hodím. Spravila som si test.
                                                         
A keď, aj tak mi vyšlo scenárista či spisovateľ, rozhodla som sa, že to je proste osud. Byť scenáristkou a vo voľnom čase spisovateľkou.

Minulosť...
Keď som bola malá, hrávala som sa na učiteľku. Vybrala som si hračky, pripravila staré zošity a učila som ich. Moja teta ma vtom podporila tým, že mi tie zošity kupovala. Mali predmety ako: slovenský jazyk, čítanie, matematika, rastliny, zvieratá. Týchto päť dookola. Priznám sa, že do štvrtej triedy som plakala cez letné prázdniny po nociach, pretože som chcela ísť do školy. Pamätám sa na to, ako som dostala vysvedčenie tretieho ročníka a ja som plakala, pretože som chcela chodiť do školy. Zlomilo sa to kedysi v štvrtej triede, kde mi začala robiť zle vtedy ešte Kristína. V piatej triede sa mi ktosi vysmial: Ako môžeš chodiť na etickú výchovu? V šiestej triede sedel za mnou Fero, pichal ma perom do chrbta. Začínalo byť leto, nosila som tielka. Na toto som prišla až teraz nedávno: Fero, Majo, Tino a M.  sa mi smiali, pomáhali Ferovi, aby si to na mňa namieril, aby ma pichal s perom ďalej, s pravítkom tiež. Keď som raz cez prestávku zašla dozadu k nástenkám, našla som tam obrázok. Kde bola nakreslená obluda s hlavou, rukami i nohami. Ale pod rukami tam boli machule, bolo tam napísané moje meno: Dária. Zasmiala som sa a strhla to, dala do koša. Vtedy som tomu ešte nepochopila, dokonca to riešil triedny. Až teraz, oni sa mi smiali za to, že mám podpazušie. Oni ma za to osočovali, šikanovali. Odkedy som videla ten obrázok, nenosím tielka. Možno preto som prestala mať rada školu. Pamätám sa, ako som aj mame povedala: Keď sa popálim, nebudem musieť ísť do školy? Mama na mňa zhrozene pozrela, vraj mám premýšľať čo hovorím. Ale prečo to neriešila vtedy, prečo nerada chodím do školy? Viete čo je zvláštne? S Kristínou som sa v deviatej triede zblížila natoľko, že som ju začala volať Kika a stali sme sa aspoň na chvíľu kamarátky. Fero je môj spolužiak aj teraz a je úplne iný, dosť milý a pekný na to, aby...
Odvtedy naozaj chodím nerada do školy, každé voľno je pre mňa vykúpením. Na školu som sa hrala ešte v siedmej triede. S babkou. Bola mojou žiačkou, raz bola prváčka, raz siedmačka, ôsmačka a deviatačka. Asi v siedmej alebo ôsmej triede to skončilo.
No raz v škole, som si na hodine slovenského jazyka predstavila seba ako učiteľku, mohol sa končiť asi siedmy ročník. Predstavila som si seba ako učiteľku slovenského jazyka a etickej výchovy. Odvtedy to bola moja možnosť.
Keď však prišiel čas výberu strednej školy, vedela som, že mojou jedinou možnosťou je gymnázium, najbližšie možné, v našom okrese jediné. Bola Burza stredných škôl. Prichádzali ľudia z rôznych škôl, aby ju prezentovali. Keď som uvidela Aničku. Chodila som na cvičisko a chodila tam aj ona, odtiaľ som ju poznala. Vstúpili sme do triedy, kde boli rozložení študenti zo Strednej veterinárnej školy. Keď som tam vošla, bol tam had, akýsi vtáčik a Foxa (Roxa) neviem ako sa volá Aničkina sučka. Porozprávala nám o tejto škole a povedala: Ak nemáte psa, nemusíte ho mať. Na našej škole sú aj takí študenti čo psov nemajú. Keď toto povedala, vytrhla mi srdce. Potom zatancovali spoločne s borderskou kóliou F(R)oxou dogdancing. Zbláznila som sa, bola som rozhodnutá ísť na gymnázium, ale po tomto, som strašne chcela ísť na veterinu. Keď som prišla domov, hľadala som si na internete o tejto škole. A keď som tam uvidela odbor kynológia, nedokázala som o tom prestať premýšľať.
Práve na ich stránke som sa dozvedela, že okrem hipoterapie existuje aj canisterapia.  
Vedela som, ale že s mojim zdravotným problémom ma tam asi nezoberú. Avšak stačilo sa ísť spýtať. Keď som o tom napísala mame (keďže bola v práci), zatrhla mi to, pôjdem na gymnázium a hotovo.
Keď sme mali možnosť ísť na testy, aby nám určili profesiu, na akú sa hodíme. Šla som. Nevedeli mi povedať kam mám ísť, ale povedali, žeby som sa mala ísť spýtať ohľadom tej kynológie. Mama by mi to zatrhla, nešla som.
Prijali ma na gymnázium.
Letné prázdniny, ale našli vo mne záľubu. Začala som sa venovať španielčine.
Po mesiaci na gymnáziu som začala premýšľať, či neprestúpim na španielske bilingválne gymnázium. Mala by som svoju španielčinu. Bolo neskoro.
Potom čo prestúpila k nám Gabika presne z gymnázia, kde je aj španielske bilingválne, ona bola v normálnej triede a nezvládala to, ma to prešlo. Z toho istého gymnázia z tej istej triedy prestúpila k nám aj Vanesa.
Keď som začala písať príbehy, každý mi hovoril, že brat bude kamerovať a ja budem písať scenáre. Keď mi to babka povedala po tretíkrát, hľadala som školy kde je scenáristika a čo scenárista robí. Keď som sa dozvedela, že píše len dialógy, sklamalo ma to.

Ale ako som písala vyššie, zistila som si o tom viac a viem, že ma to bude baviť.
Odvtedy čo viem: Kam na Vysokú školu? mi ohľadom toho scenára nepovedal nikto. Až teraz v lete, tatik.

Aj napriek tomu, že nechcem byť učiteľkou, predstavujem si, ako by som viedla hodiny ja, ako by som ich ohodnotila, keď moji spolužiaci odpovedajú.

Lenže teraz v januári, keď moja spriaznená duša bola na prijímačkách na Vysokú školu, tak som si zaumienila, že najbližší víkend sa na to pozriem. Že sa najbližší víkend definitívne rozhodnem. A tak som si viac pozisťovala o školách spomenutých vyššie. A prišla som na pár vecí: V Banskej Bystrici nemám v druhom stupni (magisterské štúdium) na čo scenáristiku nadväzovať. A dokonca ani v Bratislave. A pre mamu bol akýmsi hlavným bodom titul. Preto som sa v tom vŕtala dovtedy, kým... som neprišla na to, že v Banskej Bystrici nemám vážne na čo nadväzovať a v Bratislave po lepšom prečítaní som prišla na to, že aj v druhom a aj v treťom stupni štúdia mám na čo nadväzovať. Len bolo treba poriadne čítať. Po tomto som definitívne Banskú Bystricu vyškrtla. A keďže ma v tom období už držala maturita z geografie  našla som Univerzitu Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Filozofická fakulta, nemecký jazyk – geografia. Nemčinu som brala ako samozrejmosť, vždy som nad ňou, odkedy som na gymnáziu, premýšľala. No na druhý deň, keďže mi to nedalo, som pátrala len po nemčine. A našla som Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Filozofická fakulta, jazyky a kultúry. A keď som tam objavila odbor nemecký jazyk v odbornej komunikácií a prečítala si, že tam nie sú prijímacie skúšky. Som bola akosi v pomykove, pretože sa mi to nezdalo. Prečo by si neodskúšali moju úroveň nemčiny? No bola som rada, že vo všetkých troch stupňoch som našla nemecký jazyk v odbornej komunikácií. Ale naozaj mi to nedalo a stiahla som si súbor, o prijímacom konaní a tam znelo, že musím ísť maturovať z profilačných predmetov môjho odboru. Keď som tam uvidela: nemecký jazyk a literatúra, slovenský jazyk a literatúra, náuka o spoločnosti a cudzí jazyk. Usmiala som sa a vedela som z čoho pôjdem maturovať.

Vysoké školy, ktoré si dám najbližšie do prihlášky:
VŠMÚ Bratislava, Filmová a televízna fakulta, odbor: Dramaturgia a scenáristika (bakalárske štúdium), Audiovizuálne média (magisterské štúdium), Scenáristika a réžia hraného a dokumentárneho filmu (doktorandské štúdium);
Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Filozofická fakulta, odbor: nemecký jazyk v odbornej komunikácií (bakalárske, magisterské štúdium), nemecký jazyk a literatúra v odbornej komunikácií (doktorandské štúdium);

Hoci som tu napísala všetky štúdia, budem rada, ak sa tam vôbec dostanem. Napísala som to len pre úplne informácie, keď ste sa dostali s čítaním až sem.
Aj keď sú v Bratislave prijímacie a talentové (najmä) skúšky veľmi ťažké (až sa mi zatočila hlava), budem sa na to sústrediť, pretože Bratislavu považujem za hlavnú školu a Trnavu, len ako poistku.

Maturitné predmety:
Slovenský jazyk a literatúra (povinné)
Anglický jazyk B2 (povinné)
Občianska náuka
Nemecký jazyk B1

Lenže na našej škole je maturita z druhého cudzieho jazyka trošku komplikovaná, pretože sa na ne hlási málo študentov. A podľa mojich aktuálnych informácií som jediná, ktorá chce ísť z nemčiny, nemusí sa mi to otvoriť, tak uvažujem aj nad:

Slovenský jazyk a literatúra (povinné)
Anglický jazyk B2 (povinné)
Občianska náuka
Geografia
Nemecký jazyk B1

V takomto prípade, pri piatom predmete mám už dovolené ísť z neho maturovať.    

Aj o nemčine chcem napísať článok.
Keď som písala príbeh, potrebovala som si zistiť čosi o Vysokej škole veterinárnej a tam som narazila opäť na kynológiu, ale viac mi vyrazilo dych: vzťah človek – zviera a jeho využitie v canisterapii a hipoterapii. Hoci sa so psíkmi už vôbec nestýkam a Tedyho (tetinho psíka) ignorujem, canisterapia by sa mi páčila, mojim snom je mať psíka. Aj o tom napíšem článok, raz. Canisterapiu by som mohla brať ako vyplnenie voľného času.

Dária V.