CHLAPI, CHLAPCI A NIČ

Naozaj dlho sa odhodlávam toto napísať. Každým týždňom som si bola istá, že ten čas sa blíži. Tento týždeň som bola rozhodnutá, že to napíšem. Predvčerom som si to začala písať v hlave, čo nebol najlepší nápad, pretože som nevedela zaspať a začalo ma bolieť brucho.

Dnes vám napíšem moje vzťahy s chlapcami. Myslím teda, že sem napíšem všetkých šiestich chlapcov, ktorým sa podarilo ukradnúť moje srdce. Vlastne myslím mojich rovesníkov a žiadne platonické lásky (Adam, Jakub...) alebo moju skutočnú lásku (Juraj Loj).

                                                                                         

                     

 

M I R O S L A V.

Boli sme v škole v prírode a  mali sme tam každý večer diskotéky. Už v prvý večer kedy bola diskotéka som v podstate tancovala so Samom N. (o ňom neskôr) lenže, keď to dievčatá povedali triednemu, že sme spolu tancovali, tak ja som pokývala hlavou, že nie, netancovali sme spolu. Ani sa už nepamätám kedy prišiel ku mne Miro, ale tancovali sme spolu. Boli to tie klasické pomalé slaďáky, ja som ho držala za ramená a on -mrzí ma, že si to už nepamätám- tuším za boky alebo tiež za ramená. Vravel mi, že preto si mám ruky oprieť o jeho ramená, pretože no... zdravotný problém. Miro bol kráľom parketu a tancoval na každú pesničku, rýchlu či pomalú, sám alebo s dievčaťom. Sama sa čudujem aj teraz, že som šla za ním, či si ešte nezatancujeme, ale on mi povedal, že prepáč, ale už nevládzem. Pochopila som to a šla som si sadnúť naspäť na stoličku. Lenže za ním chodilo každé dievča, a potom som ho iba videla ako kráča ku mne a opäť sme tancovali, teda kolísali na stranu. Práve tými rečami o mojom zdravotnom probléme mojim citom spôsobil chaos a zamilovala som sa doňho. Po návrate domov som veľmi dobre vedela, čo sa stalo. Počúvala som pieseň Elán - Zaľúbení a všetky piesne, ktoré mi utkveli v pamäti zo školy v prírode. Raz boli u nás obe moje sesternice a hrali sme pravdu - odvahu. Pri otázke, či som do niekoho zaľúbená, som nevydržala a otočila sa k druhej sesternici: "Áno, poznáš ho. Je z tvojej triedy." Naozaj vedela koho myslím. Tým mi to tá druhá sesternica iba pripomenula a moje motýle spustili neskutočný kolotoč. A začali sme ho s tou sesternicou, ktorá s ním chodila do jednej triedy  riešiť. Bol tam aj ďalší problém, pretože práve škola v prírode spustila prvé lásky a Tino sa dal ešte tam dokopy na ten týždeň s Erikou. No potom po Vianočných prázdninách Erika bola práve s Mirom. A nechcela som mu to pokaziť, na to som ho mala už vtedy príliš rada. Spomínam si, že som aj kvôli hlave plnú srdiečok schytala päťku z matematiky. Doteraz si spomínam na tie slová, ako mi učiteľ povedal, že Julka (ktorej matika nešla) má trojku a ja, že mám päťku? Bolo mi to jedno. Bola som u babky a ja som jej to akosi povedala a začala typickým, kvôli láske by som sa nemala vykašľať na školu. Ale ako som ho z tej hlavy mala dostať? Ešte aj, keď sme sa išli prejsť, tak sme mali ísť okolo jeho domu a už sesternica: "Ale veď tam býva Miro!" Začala som hneď pst a vtedy som sa dozvedela kde býva. Dozvedela som sa, že sa rozišli a ja som to nevydržala a napísala mu na pokec.sk, že som doňho zaľúbená a boli okolo toho ďalšie omáčky s otázkou, či budeme spolu chodiť. Sesternici som sa spýtala, či mu to už môžem napísať (hoci sa tak už dávno stalo) a ona, žeby som mala s tým počkať, pretože ich včera triedna presádzala a Mira posadila k Erike (inej), a že je z toho mimo. V hlave mi prebleslo, no do riti. Odpísal mi, že mi dá v pondelok vedieť na výtvarnej (a ja trkvas som stále dúfala, že spolu budeme). Už v pondelok, keď sme išli zo školy, tak som sa sesternice pýtala, že čo jej povedal. Usmievala sa, ale ja som radšej povedala: "Takže nie." No ona hneď na to, že jej to nepovedal, že mi to chce povedať osobne. Na výtvarnej som čakala kedy mi na otázku odpovie. Začal sa pod stolom s dievčatami rozprávať, ako mi to povedať. Vážení a milí, mne vtedy ešte stále nedošlo, že odpoveď bude nie. A po poradách pod stolom mi povedal, že áno, ale po výtvarnej nemám volať mame, nech po mňa príde, že sa musíme porozprávať. To áno, mi zamotalo hlavu ešte väčšmi. Doteraz si spomínam, ako sa Samo N. spýtal, či naozaj, ale hneď som sa pozrela na Roxy, ktorá mu mala odpovedať, ale už neodpovedala. Pamätám sa, aj ako Sofia vravela: Pusu, pusu, pusu. A Miro si poťukal na čelo (či jej náhodou nešibe). Po výtvarnej mama ma už hneď čakala pri vchode, takže som sa s Mirom nemohla porozprávať. A vtedy som to povedala aj mame, že mám svojho prvého frajera. Na druhý deň sa ma sesternica pýtala, že ako a ja som jej povedala, že spolu chodíme. V škole cez prestávku mi priviedli chlapci môjho "frajera" a ešte doteraz si spomínam, aké myšlienky som vtedy mala. Hneď potom prišli za mnou Samo N. a Kaťa, že Miro to so mnou nemyslel vážne. Nie, nerozplakala som sa, iba ma to prudko zabolelo. A aj mama doma sa pýtala, že či láska ešte trvá, vtedy som jej povedala, že asi nie. Utekala som na pokec a písali sme si spolu, kde mi jasne napísal, že to tak nemyslel. Od sesternice som sa dozvedela, že aj jej povedal, že nie, takže keď som jej povedala, že áno, zostala prekvapená. Hádala som sa so Sofiou a Roxy cez pokec, že mu pomáhali, ale ja mu odpúšťam, pretože mi to vysvetlil. Nejako som sa z toho dostala. Pamätám si, že mama mi povedala, či som normálna mať v dvanástich frajera. Zostalo to zamlčané, až kým to nezačali niektoré dievčatá v triede riešiť. A tak sa jedna spolužiačka na facebooku na nástenke ho spýtala, či so mnou chodil a po správe v chate od sesternice, že by som si mala prečítať komentáre som z jeho komentárov zistila, že si zo mňa spravil žarty, že to nemyslel vážne, žeby so mnou chodil. Vtedy, presne v ten deň zobral ten najostrejší nôž a môj povraz s dôverou natrhol tak, že sa čudujem, že ešte stále drží pokope. Odvtedy som si povedala, nikdy viac nespravím prvý krok, nikdy. Aj som mu písala nech dievčatám povie, nech ma s tým či sme spolu chodili neotravujú, napísal mi tuším, že mu nemám už ďalej písať. Dlho trvalo kým som sa z toho všetkého spamätala, pretože táto prvá láska bola veľmi silná. Dokonca aj v deviatke, keď som mala v škole tablet a spýtal sa, či si ho môže požičať a hneď si ho zobral, tak ešte aj vtedy spôsobil motýle v mojom bruchu. Po deviatom ročníku som povedala, že si ľudí zo základnej školy vymažem. Jeho som však nedokázala ani po tých rokoch. Až v októbri minulého roka som všetky spomienky vymazala a aj jeho z facebooku.

Zamával so mnou tak, že aj teraz mi lietali motýle po bruchu. Prvá láska spôsobila to, že sa bojím vzťahu a na deň 24.1.2011 kedy mi povedal áno asi už nikdy nezabudnem.

S A M U E L  M.
Toto buchnutie bola iba náplasť po sklamaní pri Mirovi. Začalo sa to rozprávaním cez prestávky. Neskôr som mu začala dávať opisovať domáce úlohy, keď sme jeden z nás chýbali, tak ja som odpísala učivo od neho a on odo mňa. Dával mi prednosť pri opúšťaní triedy. Áno, aj s ním som tancovala v škole v prírode. Pomohol mi zazipsovať tašku, keď učiteľ vyvolal jeho (napríklad odpoveď, čítať), tak vyvolali aj mňa. Práve vďaka týmto situáciám a jeho správaniu som sa doňho buchla. Určite to nebolo to čo predtým. Spomínam si, ako Samo N. sa ma spýtal: „Si zamilovaná do Sama M.?“ Vtedy som mu odpovedať nevedela, ale keby sa ma na to spýtal o polroka neskôr, tak by som mu odpovedala kladne. Ešte si pamätám, že som mu len tak napísala na facebook, čo robí a chvíľu sme si písali, to bolo prvý a aj posledný raz. Lenže čo, to bolo na konci školského roka a po prázdninách som aj na nejaké buchnutie do Sama zabudla.
Teraz sme spolužiaci a jediné čo si povieme je ahoj, sem-tam prehodíme reč a ešte na začiatku roka som mu vysvetľovala matematiku. Necítim už k nemu nič, nemala som ani v pláne mu to povedať, nepotrebovala som zažiť ďalšie sklamanie.


M A R E K.
Doteraz označovaný ako M. Toto bolo také spontánne. Chlapci si hádzali papierovú guľu a takmer rozbili okno, chcela som to ísť povedať učiteľke, ale  Tino chcel vedieť na koho to nabonzujem. Povedala som všetkých, ktorí si hádzali okrem neho. Vtedy Tino: Ó, počul si to Marek?! Potom mi začal nadávať a odvtedy ma to prešlo.
Naďalej ma nazýva p..ou a ja to už neriešim. Bol to asi len akýsi skrat v srdci a v hlave.


---------------------------------------------------------------------------------------------------------
S A M U E L  N.
Jeho tu iba tak vsuniem, pretože on si zaslúži to najšpeciálnejšie miesto v mojom srdci a v mojom živote. Práve on bol mojim najlepším priateľom od tretej triedy základnej školy. Veľmi ma mrzí, že si vôbec nespomínam, ako a kedy sme si vlastne spolu sadli, ale naše priateľstvo sa zdalo byť nesmrteľné. Začali sme spolu sedieť, rozprávať sa úplne o všetkom, keď som ho sotila, tak sa rozplakal a hneď na to som sa rozplakala aj ja a prosila ho, nech to nikomu nehovorí. On to samozrejme nikomu nepovedal. Začali sme si rozprávať svoje tajomstvá navzájom, boli sme naozaj nerozlučná dvojica, keď chýbal, dávala som mu úlohy, keď som chýbala ja, dával ich on mne. Potom, ako inak, začali reči Samo + Dária a my sme sa tomu bránili. Ani jeden sme nepovedali, že sme do seba a čo sa týka mňa, tak môžem naozaj napísať, že som doňho nebola. Začali mu chlapci robiť zle, už som mu išla na pomoc a hneď začali: „A že nie? Veď už ho hneď ochraňuješ.“ Na fotkách sme stáli vedľa seba, chodil na moje oslavy narodenín. Pamätám sa, že ostatným prezradil jedno moje tajomstvo a ja som sa naňho za to urazila, ale trvalo to strašne krátko. Vedeli sme o sebe všetko a celej mojej rodine bolo jasné, že nás len tak nič nerozdelí. Keď sme boli v tej škole v prírode, tak som povedala, že som s ním netancovala a videla som na ňom, že je smutný. Keď sa dozvedel na výtvarnej, že som zaľúbená do Mira, tak som normálne videla, ako hlboko ho to zasiahlo a to či sme naozaj spolu sa pýtal asi preto, aby ma vedel ochrániť. Pretože, keď mi to vtedy s Kaťou hovorili, tak to bolo naozaj citlivo a videla som na ňom aký je smutný, keď som ja zosmutnela. Snažil sa mi vtedy byť naozaj oporou. Pamätám sa, ako sme išli zo školy a ja som mala takú obludnú tašku a on mi chcel strašne pomôcť ju odniesť až domov a hoci babka ho ľutovala, že nech to nechá tak, on povedal, že nie a okrem mojej tašky mal na chrbte tú svoju. Raz sme išli sami spolu na výtvarnú, prvýkrát som šla niekam sama s chlapcom a pamätám sa, že sa mama vtedy na babku hnevala, že ako to mohla dopustiť. Aj chcel sedieť s Majom, hoci som nechápala prečo, dovolila som mu to. Nakoniec sme aj tak sedeli spolu. Ale nastal zlom, keď bol chorý sa objednávali zošity do ďalšieho ročníka a ja som mu to zabudla pri tých všetkých povinnostiach a to, že som mu posielala poznámky povedať. On sa za to na mňa nahneval, začal si odo mňa odsadať bez toho, aby sa spýtal (dovtedy sa pýtal). A potom to vyústilo do hádky a po mojej vete: Ak tak veľmi chceš, nemusíme spolu sedieť. Povedal dobre a potom čo sa vrátila chorá spolužiačka si sadol dozadu a sedeli sme po samom. Je neuveriteľné, že taká doslova hlúposť nám zničila dlhoročné priateľstvo. Až potom som sa dozvedela, že v tretej (asi) triede chodil so Sašou. Chápete? Hovorili sme si všetko a aj tak som to nevedela. Pred nástupom na gymnázium som mu napísala, že mi je ľúto nášho priateľstva, či by sme ho nemohli obnoviť, on mi odpísal, že áno.
Teraz sa rozprávame iba minimálne, priateľstvo sa neobnovilo. Keď som sa ho pýtala, či si môžem opísať domácu úlohu, tak mi len ostro povedal nie. Je mi ľúto toho celého, chýba mi strašne, ako kamarát. No chvíľu som si myslela, že som doňho. Aj teraz, keď na písomke pri mne sedel, tak sa mi vrátili všetky spomienky. Strašne, neuveriteľne mi chýba. Akoby chýbala nejaká moja časť. Hoci neviem, či ako kamarát alebo ako niečo viac.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

F R A N T I Š E K  P A V O L.
Toto je strašne zvláštne a zároveň smiešne. Pretože je to ten Fero, ktorý k nám prišiel v šiestej triede, sedel za mnou a pichal ma pravítkom, perom do chrbta. On mi robil celý čas zle, neznášala som ho za to. Áno, aj s ním som tancovala v škole v prírode. Potom, keď som si sadla pred dievčatá, tak si ma prestal úplne všímať. Raz v deviatom ročníku sme mali praktikantku a boli sme v inej učebni. Ja si musím sadať dopredu, pretože dozadu nevidím. A Gabika chcela sedieť vzadu, takže som si sadla sama. Keď vtom prišiel k tej istej lavici on, dal si dole stoličku a sadol si vedľa mňa. Celý čas som sa ho pýtala, prečo si ku mne sadol, ale on mi odpovedať nechcel. Keď som v prvom ročníku na gymnáziu dostala nový mobil, začal za mnou naozaj doliezať, aby som mu ho dala. Párkrát ho aj dostal. Raz som stála s mobilom v uličke medzi lavicami a on stále išiel za mnou. Spýtala som sa, prečo za mnou chodíš a on mi so smiechom a s úškrnom odpovedal: Som sa do teba zaľúbil. Vzhľadom po mojej prvej skúsenosti, som odmietala akékoľvek žarty na túto tému. Dobrovoľne si ku mne sadal, nechtiac sa nám dotkli kolená. A postupom času som sa doňho zamilovala. Tým, že za mnou stále chodil. Boli letné prázdniny a ja som sa dozvedela, že má frajerku. Zranilo ma to a pri tom som to až tak nebrala. Odvtedy som sa od neho odosobnila.
Ukončila som to v sebe, ale minule mal taký účes, ktorý so mnou vážne zamával. A nemám to určite v sebe vyriešené.

D E N I S.
Šlo to tak pekne a predsa sa to pokazilo. Vôbec naozaj vôbec som si nemyslela žeby som sa mohla doňho zamilovať. Rozprávali sme sa úplne o všetkom, o základnej, o prijímačkách o prezidentovi, o hokeji, o nás samých. A potom, vzhľadom k tomu, že obaja dochádzame som mu videla ruku v obväze. Strašne som sa zľakla, že čo sa mu stalo. Práve vtedy som zistila, že mi na ňom záleží. Ale to bolo všetko. Na školskom výlete som sa dozvedela, že je doňho Dominika. Na začiatku druhého ročníka sme sa stále rozprávali o všetkom, všetko bolo ako predtým. Ale potom som si začala všímať jeho úsmev, jeho úžasný úsmev. Jeho vlasy. Začal sa viac rozprávať s Mimou a mňa to strašne ranilo. Bolo vidieť (a stále je), že je do nej zamilovaný. Keď som raz prišla do školy, tak kým som sa prezula prišli spolu ku skrinkám, pri čom on dochádza a ona býva len pár krokov od gymnázia. Rozprávali sme sa, ale už nie tak často. Ako náhle prišla Mima do triedy, šli spolu von na lavičku. Raz na písomke sme si mali sadnúť chlapec-dievča, a tak som mu povedala nech si sadne ku mne, no hneď na to som sa chcela zabiť, pretože ak by som bola doňho zamilovaná, tak ma pri tej blízkosti začne bolieť brucho, nezačalo. Pri ňom to bolo iné, nezískal si ma ihneď svojim správaním, ale na ňom som si okrem jeho milosti všímala úplne odlišné veci, ako na tých predošlých, úsmev, vôňu, vlasy, tú jeho vonkajšiu časť a nie jeho charakter. V spojení bol úplne úžasný. Lenže vstúpila tam Mima a my sme boli menej spolu. Nepatrí k tým študentom, ktorí dávajú pozor, ale keď začala matematikárka dávať päťky, neodpustil si nadávky na ňu. Mala som už vtedy profesorku veľmi rada, to že som matematiku vedela ma fascinovalo. A po jeho vete sa moja zamilovanosť skončila. Vyprchalo to jednou vetou, netrvalo to ani týždeň a ja som sa od neho „odmilovala“. Len nedávno sme išli spolu vlakom a sedeli sme vedľa seba, po vystúpení na mňa počkal a šli sme mojim krokom do školy, bavili sme sa spolu celú vyučovaciu hodinu. A predsa to už pre mňa nič neznamenalo.
Teraz keď sú už spoje iné, chodí do školy neskôr. Naše ranné debaty už nie sú. Nerozprávame sa, vôbec. Len okolo neho prechádzam a krútim hlavou, ako ma to tak rýchlo mohlo prejsť.

Nechcela som tento príspevok napísať preto, aby ste ma odcudzovali, že sa nedokážem zamilovať do jedného, ale už až do šiestich. Šlo len o spoznanie mňa, ako sa mi chlapci zapáčia, aké mám skúsenosti. Že nemám dôveru k ľudom a už nikdy nehodlám urobiť prvý krok.

Do jednej osoby som skutočne zamilovaná už dva roky, on ma nikdy nezranil a ani nezradí. Je to moja skutočná láska Juraj Loj. Nikoho iného nemám.   

Dária.