ČO SA SO MNOU DEJE?

                                                                                ► This Wild Life - Looking Back  

Ahojte,
pamätáte sa, ako som vám pri spustení blogspotu sľúbila, že tu budú denníky? A namiesto toho ste sa dozvedali čo je nové v mojej škole, ale čo mám v skutočnosti nové ja? Pokúsim sa to zhrnúť do bodov.

• Už od prvého júna mám nové okuliare. Dávam vám to skoro vedieť, že? Menila som okrem dioptrií aj rám. Chcela som originál wayfarer, ale neboli čisto čierne. Tak som si vybrala podobné wayfareru, čierne a zelené zároveň. Zelený je okraj okolo skiel, tri pásiky na oboch bokoch a za ušami. Dôvodom kúpy nových bolo to, že mám silnejšie dioptrie. Nie som nadšená, keďže som predtým mala ľavé oko 2,5 a pravé 2,0 na diaľku. A teraz mám ľavé oko 3,5 a pravé oko 2,5, tiež na diaľku.

• Rovnako, počas júna, som počúvala rozprávky nahovorené Nelou Pociskovou. Áno, o dvadsaťšesť dní mám osemnásť a ja som si po večeroch počúvala rozprávky. Samozrejme, že mi ich babka kupovala len kvôli tomu, že to nahovorila Nela. No už dlhšiu dobu zisťujem, že rozprávky nás ako malých mali poučiť. Pár z nich ma čosi naučilo, teraz. Nemôžem nespomenúť ich dokonalý dizajn, kde je prekrásna Nela. Už len z niektorých mi dodala svojim úsmevom energiu. A jej hlas bol mojim balzamom na dušu. Má dokonalý hlas.

• Ten kto si prečítal príspevok o mojich letných prázdninách vie, že ma na psích pretekoch naplnil energiou jeden psík, írsky seter. Odvtedy mi je strašne smutno, že nemám psíka. Chýba mi ten pocit, žeby som mu mohla povedať čokoľvek bez toho, aby som sa bála, že to niekomu povie.

• Ku koncu júna (už netajím, že tento denník mal vyjsť v júli) sa mi prestával nabíjať mobil. Večer som ho dala nabiť a ráno mal menej percent, ako včera. Riešili sme to i so spolužiačkou, chyba mohla byť v hocičom. Potom, čo som ho pozorovala, som prišla na to, že chyba je v nabíjačke a nie v mojom mobile, chvalabohu, tak úžasný mobil už nenájdem. Nabíjala som cez bratovu, čiže si chudák nemal ani kedy nabiť mobil. Potom, čo som konečne strávila nejaký čas i doma počas prázdnin, tak som si vzala nabíjačku zo starého bratovho HTC. No, ale ani tá dlho nevydrží, je natrhnutá, vidieť drôt. Nateraz mi, ale stačí a dúfam, že vydrží, kým mi brat kúpi samostatnú nabíjačku.

• Stále nachádzam nové a nové pesničky od nových kapiel. A mňa až prekvapuje, že sa mi to všetko páči. Aspoň to striedam a nepočúvam jednu pieseň dookola.

• S tým súvisí, že som sa, opäť, v júni prihlásila na deezer. A hoci mi skúšobná verzia skončila, tých tridsať dní som využila naplno a spoznala plno nových piesní. Zaregistrovala som sa tam preto, že Adam Ďurica vydal nový album a ja som ho chcela počuť. Nielen, že mi stále hral v mobile, ale našla som tam This Wild Life a najmä pieseň Terapeut. Z tých všetkých aplikácii, kde si môžete počúvať hudbu, sa mi deezer zdal najlepší, pretože ak ste si dali stiahnuť nejakú/ý pieseň/album, tak ste ho vlastne nemali v mobile, ale iba na deezeri, a tie piesne ste mohli počúvať do nemoty bez pripojenia na internet.

• Hádam ste pochopili, ako strašne som namotaná na Búrlivé víno. Keď v júni skončilo, tak mi veľmi chýbalo, chýbal mi Juraj. A proste som stále dúfala, že dajú nejaké promo už v júli. A od augusta, kedy to promo zverejnili, som bola nepríčetná. Stále som ho musela vidieť a dokonca v Španielsku, v tom čase kedy išlo, som bola naozaj nepoužiteľná a myslela naň. Chýbali mi, Nela, Juraj, Marko, ale i ostatní. A sama som prekvapená, ako ma Erikova smrť zasiahla, že som sa rozplakala. Chápete? Vidíte prvý diel v televízii po dobehnutí zameškaných a hneď plačete. Ďakujem, že aspoň niekto vo mne dokáže vyvolať tie najväčšie hodnoty, ktoré nás robia ľuďmi- smiech, plač, úsmev a láska.

• S mojou váhou to nie je najlepšie. Minulé leto som schudla sedem kilogramov a chcela som si to i udržať. Darilo sa mi, až do marca. Potom to prišlo naspäť. Nevravím, že mám všetky kilogramy naspäť, ale veľa nechýba do tej hranice, na ktorú sa nechcem dostať.

• Čo sa týka zdravotného problému. Vďaka Piešťanom som prišla na to, čo už nefunguje. Jedna vec ma zarazila už hneď v druhý deň, čo som tam bola a mrzí ma to, navyše predposledný deň sa mi vrátilo to, čo už zmizlo. Avšak nevzdávam sa, pretože žiaden kopec nie je strmý a mám novú zdravotnícku pomôcku, s ktorou sa snažím cvičiť vždy, keď som doma, čo teraz by malo byť každý deň. A ešte niečo, chcela by som vám už povedať, čo mi je a nie skrývať to za slovami: zdravotný problém, handicap a neviem čo ešte. Mám však otázky: Zaujímalo by vás to? Chceli by ste to vedieť? Uverili by ste mi?

• Hanbím sa za to, ale príbeh do Wordu som nenapísala ani nepamätám kedy, vlastne áno, v januári. Mám kopec príbehov rozpísaných, ale nepíšem ich. Píšem len v hlave, kde jeden mesiac píšem jeden a ďalší mesiac nejaký iný, čo mám načatý vo Worde. Chcem písať, chcem sa zdokonaľovať, a tak sa pripravovať na vysokú školu. Ale mňa sedieť za notebookom nebaví, nebaví ma to dávať do Wordu, a tak to držím len v hlave. Mám strašne veľa dobrých nápadov, ale potom, tým že to mám už v hlave napísané, tak ma to nebaví vyťukávať. Bojím sa, že zabudnem písať a ak by som sa dostala na školu do Bratislavy, dostanem blok. Bojím sa, že prídem o to, čo má robí šťastnou, čo ma napĺňa, čo je mojim životom.

• Ako som spomínala, tento mesiac oslávim svoju osemnástku. A dolieha na mňa úzkosť, že som stále sama a nemám prvú lásku za sebou. Chýba mi láska, pocit, že je tu niekto, kto ma má rád. Ja viem, mám rodinu, ale chýba mi nejaký chlapec po mojom boku. Bojím sa, že keď už nejaký príde, tak ma vysmeje, keď mu poviem, že nemám svoju prvú pusu za sebou (fakt nemám, ani zo škôlky). No zároveň sa bojím, že sa sklamem. Možno preto si píšem v hlave príbeh o sebe, že som našla chlapca, ktorý sa mi možno páči a možno ho mám rada iba preto, že sa volá Juraj. A tu sa odvíja ďalšia vec, bojím sa, že keď už nejakého chlapca budem mať, tak budem pri ňom myslieť na Juraja Loja (aby teraz nevznikli pletky). Milujem ho až príliš na to, aby som dokázala naňho nemyslieť.

• Napriek všetkému čo tu teraz odznelo, som šťastná. Ani neviete ako. Cez prázdniny sa mi splnili sny a stretla som sa s tým najúžasnejším človekom na svete pre mňa- Kristy. Ak mi život dáva polená pod nohy v podobe hmotnosti a zdravotného problému, tak to beriem. Pretože je pre mňa oveľa dôležitejšia rodina, Kristy a Juraj Loj, a úprimnosť, než falošné klamstvo. Usmievam sa aj teraz a ďakujem za všetko čo mám. Od decembra sa toho veľa zmenilo. Ak máš šťastnú myseľ, máš aj šťastný život.

A ako sa máte vy?

Majte sa šťastne a usmievajte sa. :)

Dária.