LETNÉ PRÁZDNINY 2015

Ahojte,
ani sme sa nenazdali a šesťdesiatdva dní voľna sú fuč. Letné prázdniny 2015 sa skončili. Splnilo sa mi pár snov, zažila som mnoho zážitkov, spoznala nových ľudí, uvedomila som si hodnoty, na ktoré som trochu pozabudla. Trávila som tieto dni s mojou rodinou a dve a polhodiny s mojou spriaznenou dušou. Nechcem vravieť, že toto boli lepšie prázdniny, ako minulého roku, pretože neboli. Ale patria k tým najlepším. Rovnako ako i minulý rok, písala som to postupne, nevravím, že po každom zážitku, ale nepísala som to ani včera.

17. ROČNÍK KYNOLOGICKÝCH DNÍ
• 27.jún • 28.jún •
Hoci vtedy ešte prázdniny neboli, rozhodla som sa to zaradiť sem. Ten kto ma pozná, ten vie, že psov považujem za tých, ktorí majú tú najčistejšiu dušu vo vesmíre- a budem to tvrdiť do konca života. Bola som tam štvrtýkrát, čo si pamätám- dva roky som súťažila s Tedym na detských pretekoch a posledné dva som tam bola ako divák. Od úplného začiatku, až po skončenie pretekov. Večerná zábava ma nezaujímala, bola som tam pre nich. Malo to začínať v oba dni o deviatej, ale ako správni organizátori začínali po pol desiatej. Neprekážalo mi to, aspoň som sa v sobotu mohla presvedčiť, že boxer/pitbull a ostatné bojovné plemená nie sú zlé. Videla som totiž, ako dvaja majitelia šli oproti sebe- jeden s nemeckým ovčiakom a druhý s čiernym boxerom. Nemecký ovčiak začal útočiť, vrčať, štekať, ťahať sa a boxer? Skrčil chvost a krčil sa k zemi, nevydal ani hlásku- ani hau ani kňučanie. Tak kto je tu nebezpečný? Chvíľu som sledovala weight pulling, ale potom som šla dozadu, za tribúnou prebiehali agility. Mama mi priniesla stoličku, takú rozkladaciu, malú čo sa nemôžete oprieť, sadla som si. Sledovala som, ako psí šampióni (pre mňa boli) prechádzajú z „Áčka“  na slalom, ktorý ma zaujímal najviac. Napadlo ma si to odfotiť, keďže som chcela aj sem, aj pre moju spriaznenú dušu nejaké fotky. Ale akurát z parkúru šiel k svojmu stanu írsky seter aj so svojou majiteľkou. Bola som vo výške psov, takže keď prechádzali okolo mňa, začal sa ťahať späť ku mne. Majiteľka ho ťahala, ale on sa naťahoval za mnou a ňuchal ma. „Niekto sa nám tu zaľúbil.“  Bolo počuť z ich stanu. „Chceš ma vymeniť?“ spýtala sa ho majiteľka, a keď ho potiahla, tak odišiel. Bolo to zvláštne, cudzí pes sa pri vás zastaví a začne vás ňuchať. Nevenovala som tomu pozornosť. Občas si hľadám nejaké informácie, čo sa týka psov a stačí mi, si to raz prečítať a zapamätám si takmer všetko, kým učivo zo zošita si viem natrepať do hlavy iba tesne pred písomkou. Takže okrem small/medium/large boli i vegáni alebo predskokan a poskokan. Čo si išli len tak, nie na súťaženie. A vtedy čo povedal, ten čo ten športový klub vlastní. ♥ „Dôležité je, že psovod a psík majú z toho radosť.“ ♥
Na druhý deň som sa bola pozrieť aj na detské preteky a až neskôr som šla na agility, a keď som si spomenula, že som chcela fotiť, tak som si vybrala mobil. No vtom do mňa ten írsky seter drgol a len tak-tak som mobil udržala v ruke. Začal neskutočne vrtieť chvostom, jeho majiteľka sa mi ospravedlňovala, že prepáč, to nerobí a ja že v pohode. A pohladkala som ho. Keď tu mi oblízal tvár, ľavú ruku, pravú ruku. A tak som ho hladkala, ľahol si ku mne. Potom sa vrátil k majiteľke. Hneď čo som cvakla jednu fotku, prišiel brat po mňa (na obed, boli sme dohodnutí, ešte meškal, ale za týchto okolností ♥ ) a som mu to vravela a on, že: Videl som, čakal som, kým budeš sama. Keď som prišla domov, hneď som googlila o írskom setrovi- je oddaný a verný svojej rodine, potrebuje pohyb, je vhodný do domu a pre agility. A bolo tam, že má veľmi rád deti- čiže buď preto, alebo sa tiež využíva pri canisterapii, takže možno cítil môj zdravotný problém. Keď som sa tam vrátila aj s bratom a sesternicou, tak prišiel medzi nás, a aj ku sesternici išiel- hladkala ho, ja som ho hladkala. A zo stanu: Už zase?
Neviem ako sa volal, ani či to bol pes alebo fenka. Ale spravil takúto úžasnú vec, ktorá mi nielen, že vyčarila úsmev na tvári, ale moju lásku k psom znásobil. Párkrát pri pozeraní sa na rýchle borderské kólie, či jacka russella teriéra ma bralo do plaču. Prišlo mi ľúto, že ja psíka nemám a ani mať nebudem, pokiaľ nebudem bývať sama, lebo kam by sme ho dávali, keď nebudeme doma a tak. A mamina veta v mojich trinástich: „Ty nikdy nebudeš mať psa! Keď budeš veľká, tak si kúpiš.“ ma bolí, veľmi. Keď prechádzali cez slalom, tak by ste sa mi krvi nedorezali, žasla som nad psou inteligenciou a rýchlosťou.

   
  DOMA
• 1.júl – 4.júl •
Oficiálne začali prázdniny už posledný júnový deň niečo po jedenástej, ale berú sa až od prvého júla. Bola som nesmierne rada, že prázdniny môžem začať doma, lebo počas tých minuloročných som teda doma veľmi nebola. Vtedy som pochopila aká minúta doma dokáže byť vzácna. Doslova som si užívala môj víkendový stereotyp- ležanie v posteli, celý deň na notebooku. Snažila som si porobiť veci na internete- prečítať všetky blogy, okomentovať. No i všeobecne na notebooku- dať si na oči príbehy, aby som ich konečne dopísala –haha-. Dať si ráno výdatné raňajky, keďže počas školského roka nejedávam. No zároveň i konečne cvičiť pre môj zdravotný problém, keďže, priznávam, počas školského roka som cvičila len cez víkendy a niekedy v piatok, podľa toho aká bola telesná. Tiež som si nachádzala hudbu, letné hity, aby som mala čo počúvať /však Kristy/. A keďže moje predsavzatie alebo ak chcete cieľ- prečítať aspoň jednu knihu za mesiac- som chcela dodržať, tak som to štvrtého júla splnila.

PRI TATIKOVI NA ZÁPADNOM SLOVENSKU/ PIEŠŤANY/ STRETNUTIE S KRISTY
• 4.júl večer – 26.júl skoro ráno • 28.júl večer – 29.júl doobeda • / • 6.júl – 25.júl • / • 19.júl 15:00 – 17:30 •
Spomínate si na otázku na predošlom blogu? Koho mám z rodiny najradšej? 2014- brata, 2015- tatika. Lebo to, čo sa udialo za tieto tri týždne mi iba dokázalo, akého úžasného otca mám. Nielen, že mi vyhovel úplne vo všetkom, ale... Nechcem tu rozoberať úplne moju rodinnú situáciu, ale po prvej sobote -11.júla- sa v mojom vnútri veľa zmenilo. Prišla som na to, že ja pravdu bez plaču nedokážem povedať. Áno, v tú sobotu som revala a nechcem a ani nebudem sa k tomu vracať. Zachoval sa správne a ja mu za to ďakujem. Snažil sa ma naučiť variť- praženicu, párky, krájala som paradajky, papriku, uhorku, obkladala som na tanier- paradajka, mozarella a bazalka. Vyrážali sme z domu o 17:37 a okolo pol jedenástej sme prišli k nemu. Nechcem to nazývať domov, lebo pre mňa by to automaticky znamenalo, že moji rodičia sú rozvedení a nie sú. Rozprávali sme sa do štvrť na jednu v noci a hoci som potom išla do postele, viem že hodinky na mobile ukazovali 0:44, keď som sa snažila zaspať. Keď sme k nemu prišli, tak som sa dozvedela, že má nové auto, a keďže býva v Bratislavskom kraji, tak tam už majú okrem ŠPZ- BA i BL a odvtedy ma zaujíma, ako to pokračuje a kedy budú musieť vymyslieť novú ŠPZ. Čiže viac, ako typ auta ma zaujímala ŠPZ a takmer mi oči z jamôk vypadli, keď tam mal JL. Chápete? Jeho iniciálky. Ešte stále nič? Juraj Loj. Môj tatik má auto s jeho iniciálkami. Ráno mi dal tatik na pitie čaj, na tom by nebolo nič zlé, kebyže tam nebol med. Ja už vyše roka, ak nie vyše dvoch pijem čaj bez medu, bez cukru, iba taký čistý. A toho medu tam bolo fakt dosť, takže ho vypil brat. Čím sa mi potvrdilo akého úžasného brata mám. Spravili sme si pohodovú nedeľu, kedy som ležala na hojdačke a večer sme sa boli previesť jeepom. Trošku adrenalínu na nedeľu nezaškodí. Myslím tým, že sme išli po poľných cestách bez strechy, s hudbou na plné „pecky“ a využili sme to dostatočne, potom sme išli na kofolu, a keďže doklady od auta mal i môj brat... Potom, keď sme odchádzali, tak som zazrela bociana a povedať to nebol najlepší nápad, lebo tatik ho chcel ísť naháňať, a tak sme s jeepom naháňali bociana. Tatik chová zajace, a tak mi druhú nedeľu doniesol do rúk maličkého. Hladkala som ho a hrala sa s ním. To, ako mu na mne záleží mi dokázal aj tým, že keď mal prácu, tak vždy na cvičenie prišiel, hoci raz meškal, lebo stál v kolóne, ale prišiel! Nebol na porade, len aby mohol byť so mnou na jednej terapii, ktorú som psychicky nezvládala.   

V pondelok sme tam mali byť až na dvanástu, čiže sme sa mohli normálne vyspať a nikam sa neponáhľať, haha- 6:53. Bolelo ma brucho, lebo som išla cvičiť do novej skupiny a hoci som sa tatika v nedeľu pýtala, že do akej skupiny idem- povedal k Andrejovi. Toho som poznala, tak z chodby, čiže ma to trochu upokojilo. Ale potom, keď sme tam došli a po konzultácii sme išli do kaviarne aj s „vedúcou“/ mentorkou, proste s Dankou, ktorá nám dávala programy s procedúrami a keby niečo, tak sa máme obrátiť na ňu, tak povedala, že Ondrej je fajn. A ja, že buď sa pomýlila ona, alebo tatik, alebo vážne to je iné meno. Danka nám nakoniec zaplatila džúsy, čo sme si objednali.  Prehliadku sme mali až o 13:40, tak som tam šla s tatikom, čakali sme, a keď vyšiel doktor, tak povedal, že on tu žiadnu prehliadku nemá. Tak sme zostali trošku mimo a nakoniec prišiel Ondrej, že sa to nejako poplietlo, že prehliadka je na prvom poschodí, vtedy sa nám ešte predstavil. Na prehliadke boli ešte ďalšie dve fyzioterapeutky, ktoré sa mi, ale nepredstavili. Od druhej som cvičila a potom som mala ešte masáž, masérka sa mi tiež nepredstavila. V utorok kým sme čakali na prvú procedúru, tak sme stretli moju bývalú masérku z predošlých dvoch pobytov. Porozprávali sme sa a bolo to strašne milé. Ten kto nepostrehol- nešla som do tej istej skupiny cvičiť preto, lebo Janka (vedúca skupiny) otehotnela a Anička mala dovolenku, a ja kvôli Veronike veruže tam nepôjdem. Od rána ma bolelo brucho, asi z cvičenia, viete strach z nových ľudí. Bola som na magnete, keď sa prišla Danka spýtať, či je všetko v poriadku a či ma už Janka prišla pozrieť. Prešli asi dve minúty, keď som začula Jankin hlas. Keď prišla, tak ma objala a bolo v jej očiach vidieť šťastie. Poviem vám, v tom momente nebolo šťastnejšieho človeka na svete, pretože Janka bola, je a bude pre mňa tá najlepšia priateľka z dospelákov. Na cvičení sa mi predstavila Veronika, ktorá v pondelok mala voľno. A po tatikovej reklamácii aj Stanka. Po hodine cvičenia som nevládala. Janku sme stretli celkovo 6 dní, čo bolo strašne málo, keď ste na ňu citovo naviazaný. Stále tam bola jedna, ktorá neviem doteraz ako sa volá, asi Katka, lebo potom šla na dovolenku. Pýtali sa ma, akú hudbu počúvam a dovolím si smiešnu situáciu: „Zoči Voči.“ „Aha, to sú z (teraz za nič neviem, či povedala Piešťany, Trnavu či Trenčín)“-Stanka. A ja, že: „Z Nitry.“ A Ondrej: „No vidíš, z Nitry. Prepáč jej tú nevedomosť.“ A aj na seriály a ja, že Búrlivé víno a potom sa ma pýtali, že či tam mám obľúbeného herca a vtom moje najväčšie klamstvo: „Skôr herečka, Nela Pocisková.“ Áno vážení, nehodlala som im tam prezradiť meno mojej lásky. A v ten istý deň  sa ma pýtali, či sa mi páči Spider (tak sa volá jedna procedúra), a ja že nie. A oni, že pri kom tam som a ja, že pri Jurajovi a Miške. (o ňom v inom príspevku). A oni, že prečo sa mi nepáči Spider, že či pre Juraja a ja som pokývala s hlavou nesúhlasom. Tak určite, že budem nenávidieť človeka s takým menom. Najlepší deň toho týždňa bolo 9.7, pretože... napíšem vám to poporiadku.
Bola som na terapii, ktorá je pred cvičením a tam si po mňa i terapeuti chodia. Keď sa asi päť minút pred začiatkom cvičenia roztvorili dvere a tam vošiel...ADAM. Ten kto si nespomína, alebo predošlý blog nečítal: minulý rok som sa doňho zamilovala a po troch dňoch, čo som tam bola, si zlomil ruku a odvtedy som ho nevidela. Aj na fotkách na facebooku bol naposledy 18.februára. (a teraz ma bolí brucho). Najprv som premýšľala, či to je naozaj on, pretože som ho videla len v auguste a nejako som sa mu vtedy nepozerala na tvár, ale po jeho slovách: „Už sa poznáme.“ Som vedela, že je to Adam. Vtedy cvičili so mnou iba Adam a Stanka, pretože Ondrej mal vyšetrenie (ako vedúci skupiny), ale neskôr prišiel. CVIČILA SOM S DVOMA CHLAPMI. Zrazu na cvičení bola zábava, Adam to preniesol z Jankinej skupiny, pýtal sa ma či vládzem, že či je ten cvik ťažší, než ten predtým. A úplne najzábavnejšie bolo, že sa Adam s Ondrejom navzájom škriepili. „Tento cvik je už trochu ťažší, že?“ –Adam. „Nie, prečo?“-Ondrej. „Môžeš si trošku pomôcť tak, že sa chytíš stola.“-Adam. „Nepočúvaj ho.“-Ondrej. Potom keď Stanka šla na wc, tak sme išli akurát robiť taký cvik na bruchu, že ma musel jeden fixovať, a keďže Adam bol voľný... ležal na mne. A ešte ako sme mali robiť kliky, tak Ondrej: „Choď radšej na druhú stranu, lebo táto ruka ju bolí.“ A tak šla k nej Stanka a Adam: „To chceš povedať, že nie som dosť citlivý?“ Potom keď sme išli na schody, tak som po prvýkrát videla i Veroniku z tamtej skupiny. Vy si ani neviete predstaviť, čo som v ten deň zažívala. Vidieť Adama po tak dlhej dobe a i tak byť doňho platonicky buchnutá, pozerať sa mu do očí, no i zároveň cvičiť. Cítiť, že na vás leží, ale i tak cvičiť.
V piatok so mnou cvičili iba dievčatá- Veronika, tá čo neviem jej meno a Danka. Bolo smiešne. Neviem prečo, ale i v tejto skupine i v Jankinej bolo všetko na Veroniku, spadlo niečo? To, Veronika.
Ja som musela byť asi strašne dobrá, lebo hádajte kto so mnou v sobotu cvičil? Adam. Ešte pred cvičením Veronika: „Včera sme mali babinec a dnes už nie.“ A Adam: „Mám odísť?“ chcela som vtedy vykríknuť, že nie. Ale v hlave som si celý čas opakovala: Nedávaj to najavo, nedávaj to najavo. Odišiel kým som sa prezliekala na cvičenie, navigoval ma čo a ako. Počítali sme po nemecky, čím prinútili trošku i mňa. Keď sme išli po schodoch, tak vždy idú dvaja predo mnou a jeden za mnou a Adam: „Pôjdem radšej ja, keby náhodou.“ Hádajte, čo som chcela vtedy spraviť? No predsa spadnúť! :D Milujem jeho „Ouki douki.“, ktoré povie namiesto dobre, daj jej tam kilové závažie: “Ouki douki.“ Začnem to asi používať v škole, doma radšej nie. Rovnako milujem jeho smiech, lebo on sa smeje akoby cez nos a nie cez ústa. Milujem ho celého, veď viac sa ešte dozviete.
V pondelok sú vždy príjmy, tak po ceste na magnet som stretla svojich cvičiacich. Keď sme neskôr čakali na terapiu, tak som videla Adama. Nielen, že sa mi pozdravil a spýtal sa ako? , ale dokonca sa na mňa usmial a ja som si to zapamätala dosť podrobne, že som si večer v posteli jeho úžasný úsmev premietala pred očami až kým som nezaspala. Na cvičení zostali stabilný len Ondrej a Veronika, tretí bol stále niekto cudzí, pretože okrem tej, čo som nevedela ako sa volá, čo odišla na dovolenku. Tak i Stanka bola vedúcou v skupine, kde bola predtým vedúcou Janka, kým sa Anička nevrátila z dovolenky a potom i Stanka odišla na dovolenku. Čiže sem napíšem mená, ktoré som ešte nespomenula: Natália, Majo a Kristína. Pri tom Natália so mnou cvičila štyri dni, Majo tiež štyri dni a Kristína posledný týždeň. Čiže stále sa mi tam menili a to bolo oveľa horšie, akoby cvičila so mnou jedna stabilná skupina, i keď nová. Čo narobím, bol čas dovoleniek. Ondrej sa ma, kým sme oddychovali po prejdení schodov na piate poschodie, spýtal, že koho mám radšej, či jeho alebo Veroniku, alebo oboch? Neodpovedala som, lebo som ho nechcela uraziť :D A vtedy Ondrej: „Nemá ťa rada, len ti to nechce povedať.“ Šepkal Veronike a ja som sa smiala popod nos. Chceli odo mňa, aj aby som počítala, že  do devätnásť počítal Ondrej a dvadsať som mala povedať ja, a keďže som to povedať nechcela, tak hovoril devätnásť aj trikrát, až kým nevidel, že naozaj to dvadsať nepoviem. A keď som robila brušáky, tak sa ma spýtal a ja nič, tak povedal, že budem robiť dovtedy, dokiaľ nepoviem. A tatik vtedy: „Veď si vymysli. Povedz tridsať.“ A Ondrej sa toho chytil, a tak som šla až do tridsať, a mne to bolo jedno. Potom sme na schodoch išli len ja, Veronika a Majo, a šla som nejako pomaly, ale keď som uvidela Ondreja, tak som šla rýchlejšie a akože sme mu utiekli až na piate poschodie.
Môj posledný pondelok bol trochu pokojnejší, a keď sme išli na terapiu, tak sme stretli Veroniku a hlavne Aničku, keďže sa vrátila z dovolenky. Tak, akoby zvýskla, až som sa zľakla, začala hneď Čauko, kakauko. Tá nekontrolovateľná radosť, teraz si už nespomínam, či ma objala, ale rozprávali sme sa a pri lúčení sme si dali high-five. Na cvičení bol Ondrej, Kristína a Zuzka, ktorá tam vôbec nemala byť, len sa posledný fyzioterapeut nedostavil, a keďže som už cvičila v inom čase, museli sa striedať na obed. Vraj mal prísť Adam, ale neprišiel, tak tam volal, že kde je, a že ho zaradili inam, tak prišla Natália (iná), aby Zuzka mohla odísť. No keď sa Kristína vrátila z obeda, tak Natália odišla a už sa nevrátila. V utorok sme sa fotili, a hoci plánujem sem potom tú fotku dať, tá situácia bola tak komická. To, ako sa Veronika chytila za hlavu, keď sa Ondrej štveral na zábradlie. Stála som pod ním, takže som sa celý čas bála, či nespadne na mňa. Fotograf najprv stál, potom si čupol a nakoniec si ľahol na medziposchodie a my sme zatiaľ zdržali premávku. V stredu na Spideri boli so mnou traja, pri tom fakt stačí, keď sú dvaja, lebo sa predbehovali. A Romana potom bola so mnou i cvičiť a snažila sa za každú cenu povedať niečo vtipné, ja som sa potom smiala a nesústredila sa. Nepáčilo sa mi to takto, pri Janke to bolo prirodzené. V štvrtok som mala výstupnú prehliadku, na ktorej bol iba Ondrej a asi si moja hlava zmyslela, že sa stane to, čo s Adamom. Pretože zrazu bol iný, tak ináč rozprával, pred doktorom, ktorý sa bol na mňa na cvičení pozrieť takmer každý deň. Povedala som asi jednu vetu, zvyšok sa rozprávali oni. Potom mi Kornélia- zastupujúca Danky, povedala, že sa mám usmievať, že som pekná baba, za chvíľu ma budú chalani chcieť a ja vtedy v hlave: Pff, ja mám Juraja. Na cvičení, keď som cvičila, tak prišla Veronika (tá z Jankinej skupiny), že či nemajú nožík. A Ondrej, že ty máš narodeniny dnes. A čosi sa mi marí, že keď sme sa o tom bavili vo februári, tak povedala tento deň. A prišla ku mne a povedala mi, že škoda, že necvičím s nimi, lebo dnes... Ešte nech mi to pripomína, ako keby ja som necvičila radšej pri nich, len keby tam bola Janka. V piatok na Spideri si Juraj celú hodinu spieval a bol i smiech. Juraj: „Miška uhni.“ Miška sa posunula. „A Miška uhnila.“ Na cvičení mi bolo fakt zle, lebo prišiel Adam, ale nie ku mne cvičiť, ale k vedľajšiemu stolu k takej panej. Ale prišiel ma pozdraviť a tatik ešte do toho pichol, že sa nám vyhýba. Ako keby nestačilo, že som celý čas žiarlila na to, že so mnou Adam necvičí, hoci bol v jednej miestnosti so mnou a dýchali sme rovnaký vzduch. Keď sme sa chystali na schody, tak prišla Kornélia mi dať diplom i medailu a aký Ondrej: „Teta prišla asi za tebou.“ A aj mi tlieskali, fotili sme sa, a keď som išla na schody, tak mi medailu nechali na krku a Adam, že už aj medailu mám. Keď sa bol na mňa pozrieť doktor, tak mi tatik pošepol, aby som zabrala, a tak som dala Kristíne trošku zabrať, lebo jej odpor nepomáhal. Na masáži sme sa s Adrianou už lúčili, lebo mala v sobotu voľno. Aj pri nej boli stavy, keď som sa neustále triasla od smiechu, pretože ten ventilátor sa hýbe! Posledný deň som sa s každým lúčila, na magnete mi zaželala veľa zdravia. I keď sa každý pýtal, kedy tam opäť prídem, či v zime, tak určite nie. Keď sme na cvičení už boli na schodoch, tak Veronika potrebovala odniesť nejakú plachtu, tak sa spýtala, či utečieme Ondrovi. Prišli sme na piate poschodie a hoci sme si mysleli, že tam už bude, nebol. Sadli sme si a oddychovali, po chvíli Ondrej prišiel, výťahom. Sadol si na dve stoličky, teda ľahol a spadol a my sme sa z neho smiali. V sobotu boli nepoužiteľní. Keď sme prišli na masérňu, tak sa so mnou lúčili, podávali mi ruky a vtedy som sa asi po prvýkrát, tak normálne pozrela Ondrejovi do očí. Vyhýbala som sa očnému kontaktu, len preto, aby sa nestalo to, čo s Adamom. Ak ste už dostatočne pochopili čo cítim k Adamovi, tak sa vrátim k Jakubovi, ktorý so mnou cvičil v auguste, a tiež za krátku dobu som sa doňho zamilovala. Videla som ho tento pobyt, ale bol ostrihaný a už sa mi nepáčil, možno by to bolo inak, kebyže so mnou cvičil aspoň raz. No nateraz to uzatváram tak, že Adam mi pomiatol hlavu. Brucho ma bolelo každý deň, hoci som chvíľu premýšľala, či to nie je z Ondreja, s vedomím, že poriadne neviem, ako vyzerá, som to zatrhla. Hoci mám pocit, že po tom štvrtku sa to stalo...
Manuálne terapie boli pre mňa utrpením, hoci viem, že mi to môže pomôcť. Plakala som na nej mnohokrát, ale vy by ste neplakali, ak by vás to bolelo? Opäť mi dali nádej, že môj zdravotný problém je vyliečiteľný, hoci ostatní lekári tvrdia niečo iné. Vrátila sa mi chuť do cvičenia a cvičím viac, ako predtým. Vstávala som okolo šiestej, niekedy pred šiestou, dokonca raz som sa prebudila i pred piatou.             
          
Pôvodne sme sa s Kristy mali stretnúť už 12.júla, ale ona nemohla. Počas toho druhého týždňa sme sa veľmi dohadovať cez facebook nemohli, lebo ja som na internete bola až v piatok, ale tak, vravela, že sa spýta mami. V sobotu ešte nevedela a v nedeľu- 19.júla- mi ráno prišla sms-ka, že môže. Neviete si predstaviť, ako mi začalo tĺcť srdce. Tešila som sa, že sa po 5 rokoch, 2 mesiacoch a 6 dňoch konečne stretneme, no zároveň som sa bála a mala trému. Bojím sa nových ľudí a presne toho som sa bála, že sa stretneme a ja nebudem vedieť rozprávať, budem sa hanbiť a kým sa rozkecám naše stretnutie sa bude musieť skončiť. Išla som s tatikom na JL aute do jej mesta, kde býva. Pomocou navigácie sme trafili, ale keďže sme tam boli ešte pred treťou, tak sme sa prešli po parku, v ktorom sme sa mali stretnúť. Stále som sa obzerala dookola, keď som ju v diaľke zbadala. „Ahoj.“ „Ahoj.“ Ešte sme s mojim tatikom vybavili formality a sadli sme si na lavičku a začali sa rozprávať. Musím sa priznať, že chvíľu trvalo kým som si zvykla na jej hlas. No brala som to ako normálne, zrazu som ju počula, videla jej do tváre, videla ako vyzerá, ako sa správa. Problémy s rozprávaním som nemala, bavili sme sa o veciach, o ktorých si píšeme. Pofotili sme sa. Úplne ma zaskočila, že neriešila, že som od nej odlišná,  zdravotným problémom. Vôbec naň nečumela, ako robí väčšina ľudí, keď už o ňom vedia. Rozprávali sme sa dve a pol hodiny, ale mám pocit akoby to bola nejaká polhodina ak nie menej. Potom, keď už Kristy musela ísť domov a i my sme mali cestu pred sebou, tak nás tatik ešte pofotil.
Kristy, toto patrí tebe: Naživo si ešte úžasnejšia, ako keď si iba píšeme. Pôsobila si na mňa, tak ako som to očakávala, so Sherlockom, v converse, so slúchadlami v ušiach, rozprávaním o svojej rodine. Dodala si mi energiu a vyčarila úsmev na tvári.  Bojím sa, že ti nikdy nebudem vedieť dať najavo, čo pre mňa znamenáš. Ďakujem ti, že si ma dokázala prijať aj s takýmto handicapom. Ďakujem ti za to, čo pre mňa robíš.
Stále nedokážem uveriť, že som sa stretla s mojou spriaznenou dušou, najlepšou a jedinou priateľkou, Brilliant Friend Forever Kristy. Verím, že toto stretnutie nebolo naším posledným, a že si budeme ešte dlho písať.     

! ACHTUNG: V nasledujúcej časti budú niektoré slová i v nemčine !
       
REPUBLIK ÖSTERREICH UND DEUTSCHE GRENZE
• vom 26.juli bis 28.juli •
Ich weiß, ich weiß. Písala som už na začiatku, že do príspevkov už nemčinu trepať nebudem, ale i tak sa mi tu bude pchať sama, a keď vy používate angličtinu, prečo by som ja nemohla nemčinu?
Pôvodne sme tam mali ísť spolu s bratom na celé dva týždne k mojej mame, kde opatruje babku, hoci i babka chcela, tá majiteľka domu nie. Nechceli sme si to komplikovať a do Österreich sme sa vybrali už v nedeľu s tým, že si spravíme výlet a v utorok odvezieme mamu do práce, a ja s bratom pôjdeme na Slovensko prespať k tatikovi, a nasledujúci deň pôjdeme nach Hause. Meine Mutti povedala, že môžu ísť aj mein Vater und meine Oma. Mein Vater však ísť nemohol, pretože už mal prácu, ale meine Oma šla s nami. Drei Tage waren wunderschön. A možno to bolo lepšie, že sme tam boli iba drei Tage, než byť zavretý väčšinu dňa dnu s mamou pri babke, ktorú opatruje. Pretože sme si vážili každú jednu minútu počas každého dňa a večer padali od únavy do postele, ja i s bolesťami nôh od toľkého chodenia. Snažila som sa fotiť naozaj všetko a mala som za tieto tri dni vyše štyristo fotografií, ale po vymazaní tých menej ostrých, alebo inak poškodených z toho vzišlo na niečo do tristo.
Erste Tag sme boli v meste/dedine kde moja mama opatruje. Navštívili sme Schloss ort, ochutnali rakúsku zmrzlinu a potom sme išli na Schiffahrt am See. In Schiff som bola asi po druhýkrát, pri tom si pamätám, že prvýkrát mi bolo zle. Tu to nehrozilo, pretože tá loď bola naozaj veľká. Potom sme sa boli najesť, tak som si objednala Schnitzel. A potom sme išli vláčikom na kolesách na parkovisko, kde sme mali auto a vybrali sme sa do mesta, kde sme mali vybavené ubytovanie- do kolesového mesta.
Zweite Tag začal pochmúrne, pretože es geregnet hat. Tak sme sa po dobrých raňajkách spýtali tej, pri ktorej sme boli ubytovaní, že kam by sa dalo ísť. Odporučila nám Salzburg und meine Mutti chcela vidieť Wasserfall, tak aj to nám povedala. Keďže som už deň predtým brata navigovala pomocou Landekarte, tak som si všimla, že Salzburg je neďaleko Nemecka. A tak mi mama sľúbila, že pôjdeme na hranice. Cesta do Salzburgu bola dlhá, ale stála za to. Boli sme in Mozarts Geburtshaus, ale nemohlo sa tam fotiť. Zvonku sme videli i Mozart Wohnhaus, dali sme si i zmrzlinu. Nohy nás zaviedli i do Mirabellgarten, kde bolo wunderschön a potom sme sa vybrali na Deutsche Grenze. Dammen und Herren, ich war in Deutschland! I keď len na hranici, ale mit meiner Mutti sme sa dohodli, že na rok namiesto nejakej dovolenky a namiesto Österreich pôjdeme nach Deutschland a rovno nach Berlin. Takže sa už teraz neskutočne teším! Zastavili sme i in Deutchland, takže som stala na ich pôde. Po ceste späť sme sa boli najesť, ale kým sme niečo našli, skončili sme v talianskej reštaurácii, tak som si dala pizzu. Po ceste späť sme sa boli pozrieť ešte na Wasserfall, ktorý meno ani nemal. A bola som až na vrchole, čiže som sa teperila po sto osemdesiatich dvoch drevených schodoch, už unavená a uchodená z celého dňa. Bála som sa, ale s mojim mottom: Žiaden kopec nie je príliš strmý., som to dala. Mein Bruder povedal, že chce noch ein Eis, takže sme si ešte my dvaja dali. Potom sme sa už vrátili do kolesového mesta, kde sme prespali.
Dritte Tag bol náš posledný. Po chutných raňajkách sme opustili izby a išli sme do mesta/dediny, kde mama pracuje. Išli sme na Seilbahn, ktorej som sa tiež zozačiatku bála, ale prešlo to. Mit meiner Oma sme počkali v takej reštaurácii und meine Mutti mit meinem Bruder sa išli prejsť k jazeru. Keď sme prišli naspäť dole, tak sme sa išli najesť a po jedle sme si dali ešte dva kopčeky zmrzliny. Bolo chladno, takže na nás pofukoval vetrík. To sme už, ale boli odviesť meine Mutti zur Arbeit a zviezli sme jej striedačku (ktorú moja mama i babka poznajú) a odviezli ju do druhej práce. Okolo pol deviatej sme prišli k tatikovi.
Celkovo som mala šesť porcií zmrzliny und Ausflug nach Oberösterreich sme si všetci parádne užili!

DOMA 
• 29.júl večer – 6. august •      
Nutne som potrebovala ísť domov. Hoci dokážem vydržať nejaký čas bez internetu, ale zároveň vám chýba, hlavne keď vám počas prázdnin aj naďalej idú seriály a na blogoch pribúdajú články. Večer som si však už notebook nezapla, no i tak som si cez mobil pozrela videá na youtube. Večer, teda ak sa to dá nazvať večerom, skôr v noci som ešte sledovala poslednú časť Twiligtu. Ráno som sa zobudila pomerne neskoro na to, o koľkej som stávala predtým. No a potom, čo som si zapla notebook nasledovalo pozretie dvoch epizód seriálu MLP, pridanie príspevku a rôznych iných vecí, ako zistenie kedy mi začína Búrlivé víno. Avšak začala som cvičiť, tak ako pred rokom. Rozcvička, trasujúca plošina/steper a najdôležitejšiu časť môjho zdravotného problému. Čudovala som sa, že prvýkrát to trvalo dlhšie ako hodinu, a v ostatné dni len o čosi kratšie. V druhý večer som si pozrela dve epizódy BATB a ďalší ďalšie dve epizódy. Tá posledná ma však dosť vyviedla z miery a proste- keď sa môže niečo pokaziť, tak sa to i pokazí (pravidlo každého seriálu). Rána som vždy začínala Teleránom, na to Rodinnými prípadmi, a potom Kobrou 11 a až tak si zapínala notebook. Vedela som úplne presne, v ktorý deň dajú promo na Búrlivé víno na VI.sériu- 3.8. A radšej nechcite vedieť, čo to so mnou spravilo, keď som to prvýkrát nevidela celé. Nuž, ale pravý fanúšik Búrlivého vína mal až do 19:00 zapnutú televíziu s vypnutím zvukom a nahrával na DVD rekordér každú reklamu počas, ktoréhokoľvek programu len, aby si to promo nahral a potom ho mohol sledovať trikrát za sebou v pravidelných intervaloch. Hneď na to rozumieť, že [súkromné video] znamená promo na VI.sériu. A keďže pravý fanúšik vedel, že je v tom čase na dovolenke, tak si dal to promo do mobilu, aby sa nezbláznil z toho, že to nemôže vidieť.

PRI TATIKOVI NA ZÁPADNOM SLOVENSKU
• 6.august večer – 11.august •
K nemu sme prišli až o pol ôsmej, pred spaním som si nemohla nepozrieť trikrát promo. V noci však, keď zatváral okno, tak spadla záclona a samozrejme, že to začal opravovať. Keďže som vo vlaku čítala knihu, ale ju nedočítala, tak som to napravila na druhý deň. Nebolo najlepšie, pretože už predtým so sa ho pýtala, že či bude mať veľa práce, či sa mi oplatí tam ísť a on, že pracuje iba v pondelok a utorok, čo nebola pravda, pretože pracoval každý deň a nás posielal do nákupného centra do Bratislavy. Prvýkrát to bolo fajn, dlho som na takomto výlete nebola, kúpila som si knihy, aby som mala čo čítať a boli sme v kine. Ale už od druhého dňa ma to tam nudilo. Jedla som nanuky, zmrzliny a v jeden deň som sa hrala so zajacom. Tatik mi spravil plán cvičenia. Mali sme prísť domov až dvanásteho, ale ja som chcela ísť už jedenásteho, pretože byť bez neho môžem aj doma.

ESPAÑA       
• 14.august – 24.august • 
Tešila som sa dva roky, odkedy som sa začala učiť španielčinu, túžila som tam ísť, spoznať ako žijú a nepoznať iba ich jazyk. A možno preto boli moje očakávania veľké a nakoniec také isté aj sklamania. Ale pekne od začiatku. Z domu sme išli už trinásteho tesne pred polnocou na vlakovú stanicu, kde nám mal ísť o 0:21 vlak, ale mal štyridsaťminútové meškanie, takže to poteší. Vo vlaku sme mali lôžko, ale nedalo sa vôbec spať- teda aspoň ja. Budila som sa každú zastávku, a keď som sa zobudila, tak som vôbec necítila, že som spala, len som vedela, že som sa zobudila. A keď som už konečne normálne zaspala, tak som sa zobudila na to, že sa mama s bratom rozprávajú, lebo o pár zastávok sme vystupovali. Potom sme išli autobusom na letisko, kontroly a o 9:55 nám šlo lietadlo. Sedela som pri okne, takže som videla vzlietnutie aj pristávanie, inak som spala. Už v Španielsku sme čakali na nášho delegáta, ktorý nás mal odviesť do hotela a volal sa Jiři (čiže Čech) a hneď som si spomenula na youtubera :D Potom, keď sme sa ubytovali sme sa išli najesť a šli sme k moru, fakt po štyroch rokoch v mori, ktoré bolo ľadové a nepokojné takmer celý pobyt. Videli sme mračná, tak sme sa stiahli do hotela. Po večeri sme hrali karty a išli spať. V prvé dni sme chodili večer na drinky, čo tam mali, a keďže som mame objednala Blody Mary, bola zábava, pretože tie tri drinky riedili so studenými dreňami, aby sa to vôbec dalo vypiť. V nedeľu sme boli na lodi, na ktorej mi prišlo zle, pretože to vážne kolísalo a to vtedy, keď sme išli do podpalubia pozerať sa na ryby, nezvracala som, našťastie. No nebolo mi všetko jedno a aj môjmu bratovi bolo zle. Od pondelka sme výletovali- v pondelok Marineland, v utorok Montserrat, vo štvrtok Barcelona a v piatok sme boli na Flamengo. A možno to beriem preto zle, pretože utorok som celý prehnačkovala a vymetala záchody v Montserrate, čiže som si ten výlet  vôbec neužila. V stredu, ktorú sme mali stráviť pri mori som preležala pravdepodobne s horúčkou, neviem, nemali sme teplomer. V Barcelone som sa akosi prebrala, len som potrebovala dostatočnú zásobu vreckoviek a od piatka mám kašeľ, ktorý ma sprevádzal ešte doma. V Marineland som si splnila svoj sen, hoci som nebola na doplhin terapii, plávala som s delfínom, hladila ho a trénovala. Videla papagája, ktorý vie počítať. Ďalšieho, ktorý vie jazdiť na autíčku alebo sa hrá na batmana. Tulene či tučniaky. Uvidíte fotky. V Montserrate som bola v zubačke, vyviezli sme sa na Sant Joan a boli sme pri Čiernej Madone. Tešila som sa na Barcelonu, tak ospevované mesto, a tak ma sklamala. Možno preto, že to do mňa nahučala moja mama. Avšak ďalší sen sa splnil- videla som Sagradu Familiu, hoci do vnútra sa ísť nedalo, teda dalo, ale je to na štyri hodiny a my sme na to mali pol hodiny. Môj brat si išiel pozrieť Camp Nou a ja s mamou sme išli spolu s českými dovolenkármi do nejakej záhrady a na cintorín. Potom sme boli v aquariu, kde som videla Nema, Dori, rayu, žralokov a iných vodných živočíchov a aj tučniaky. Svoj výlet sme zakončili Font Magíca, čo je fontána, ktorá spieva a svieti. Myslela som si, že kasíno v našom meste, kde bude Flamengo ani nenájdeme, pretože sme, dá sa povedať, blúdili. Začalo to akousi operou a potom samotné Flamengo. Opäť som od toho čakala viac. V sobotu som bola v mori iba chvíľu. V nedeľu som v mori nebola, ale ochutnala som tapas a už viem, čo to je. V nedeľu sa mi stala ešte hnusná vec, keď pri východe z vane (na hoteli sme mali vaňu) som sa pošmykla a odniesol si to môj malíček, čiastočne prst vedľa malíčka a aj ten ďalší. Myslela som si, že to nebude nič, ale keď som videla toľko krvi, rozplakala som sa. Budík sme mali na 4:00, lebo o piatej sme odchádzali a šli na letisko a o 7:15 sme leteli domov.
Štyri dni nám pršalo a zvyšok svietilo slnko. Slovákov tam nebolo a Čechov sme mali len na výletoch, za to tam bol chlapec s babkou, ktorý chodí na španielske bilingválne gymnázium, takže vo mne zostala závisť. Dorozumievali sme sa  angličtinou, ktorú ovláda môj brat. Inak, ten vôbec nemal ísť, ale pre kožné problémy musel ísť.

DOMA
• od 24.augusta večer •
Prišli sme domov, ale iba odložiť kufre a šli sme k babke na pirohy, kde sme nejakú chvíľku pobudli a potom išli domov. Zapla som si notebook a nebolo to ľahké, byť na internete, lebo nesmiete pozerať Búrlivé víno, keďže ste ešte tie predošlé epizódy nevideli. V ten večer som dostala i svoj nový rozvrh hodín, čiže som sa stala oficiálne tretiačkou. Bola som z toho trochu mimo a dostala som svoj typický záchvat, kedy sa snažím zistiť čo najviac. Aspoň som sa nesústredila na to, že v televízii ide Búrlivé víno. Potom, čo skončilo som si pozrela prvú epizódu a išla spať. Na druhý deň som vstala pomerne skoro, hneď som si zapla notebook a pozerala dve epizódy Búrlivého vína (keďže môj DVD rekordér sa zmohol iba na „Není signál“). Šli sme k doktorke, keďže sa môj kašeľ neunúval ustúpiť, ale nebola tam, takže smola a bola som nútená byť iba na sirupe. Nasledovali ešte nejaké vybavovačky, keď sme už boli v meste. Keď sme prišli domov, tak som si pozrela  v televízii dve epizódy, kde mi posledná nechala množstvo otázok. Tak som si pozrela ešte DOD TV Markíza, a potom spravila editáciu a konečne som sa mohla tešiť na večer na Búrlivé víno. Zvyšné dni boli tie stereotypné, ale i tak mi už chýbal. Vzhľadom k tomu, že som sa necítila najlepšie, tak som necvičila, iba s najdôležitejšou časťou zdravotného problému. Moje prvé sledovanie Búrlivého vína v televízii skončilo plačom. Inak som trávila dni za notebookom, žila ako pravý fanúšik Búrlivého vína a zisťovala si veci ohľadom školy. Našla som si i nové pesničky k počúvaniu. A pozrela som si i rozprávky, ktoré mi dávali hlbší zmysel, ako keď som ich videla predtým. 

Ak ste prišli až sem, tak Vám ďakujem.

Ako ste prázdninovali vy?

Dária.