2 0 1 1

Ahojte,
v prvom rade chcem vydať výstrahu, že sa tu môže objaviť až príliš veľa anglických výrazov;
v druhom rade nie, nezverejňujem omylom zapatrošený príspevok o roku 2011 o sedem rokov neskôr. Ide o to, že som prišla na jednu závažnú vec a bude lepšie, ak sa vypíšem;
v treťom rade, ďakujem Kristy, pretože keby som sa jej v januári nevypísala, tak by som probably na túto vec neprišla.

A teraz už k téme. Už od konca roka 2013 tvrdím, že to bol môj najlepší rok a že rok predtým bol mojim najhorším. Ibaže. Nebola to pravda. Prišla som na to, ako som už spomínala, v januári.

Január 2011
Mám 13 rokov. Už škola v prírode v decembri 2010 ma zmenila. Môj mozog si zmyslel, že sa v škole v prírode zamiluje. A Dária sa rozhodla to vziať do vlastných rúk. Vlastne, ja som na to zabudla, že sa niečo také stalo, ale so sesternicami sme hrali pravda-odvaha a tam som si na to spomenula. Lenže škola v prírode spustila vzťahy (áno, je to choré, mala som 13, spolužiaci 12. My sme to tak nebrali). A Miro k nim patril. Ibaže sa rozišli a Dária sa mu musela hneď so svojimi citmi zdôveriť. A on povedal áno, budeme spolu chodiť. Dária bola celá šťastná. Na druhý deň jej povedal, že nie, že on to tak nemyslel, a že už má inú. Dária mu uverila a o pár mesiacov sa dozvedela pravdu. Urobil si zo mňa žarty.  He had just hurt my feelings. A až po pár rokoch som sa dokázala cez to preniesť. Inak minule som ho asi videla v Košiciach, keď som išla zo školy so spolužiačkou. Obaja sme odvrátili zrak. Teda ak to bol on. Bolo to 24. a 25. januára. Keď sa pozriete na ten dátum, tak to nie je až tak ďaleko od toho Jurajovho. Mala by som si asi dávať pozor, koho stretnem v januári do budúcnosti. (smiech) Inak vďaka tejto udalosti som zistila, že som schopná ublížiť druhému. Výraz v Samových očiach, keď mi Miro povedal áno, mám doteraz pred očami.

Február 2011
Ak si dobre spomínam, tak som bola na liečení v Čilistove po prvýkrát s babkou a nie s mamou. Len neviem, či je to správne, lebo nedáva to ešte zmysel, prečo by nemala byť so mnou mama. Teda veľa tu k tomu nebude. Ak so mnou nebola mama, tak si veľmi dobre pamätám ten pocit po tom, ako odišla. Cítila som sa prázdno. Ešte si spomínam, - paradoxne - sa mi zmenil cvičiaci, po prvýkrát na chlapa, dovtedy som mala ženy. Toto viem na sto percent, volal sa Juraj. Ľudia, prosím vás, nepovedzte mi, že to už on predurčil. Lebo áno, mala som naňho crush.

Pravdepodobne apríl 2011
Samko dostal ovčie kiahne a ja som bola mesiac bez neho.

Máj 2011
13. mája som si pridala Kristy na facebook, hneď som si ju označila ako sestru a písali sme si. Vedela o tom, že som handikapovaná a i napriek tomu sme si nemohli prestať písať, nemohli sme si prestať dôverovať.
Samko zistil, že sa objednávali zošity do ďalšieho ročníka (škola ponúkala takú možnosť, že ste nemuseli kupovať v obchode, ale zaplatili ste a dostali ste balík) a ja som mu to nepovedala, keď som mu dávala domáce úlohy. A on nedal peniaze, a teda nemohol mať zošity. Začali sme sa pre to hádať. Mama mi povedala, že mu dáme moje a ja si kúpim, len aby sme sa nehádali. Lenže on si začal sadať k iným spolužiačkam/kom, keď chýbali ich spolusediaci. A predtým sa ma vždy pýtal, keď sa rozhodol sadnúť si k J. (nemusíte zase vedieť všetky mená :D ), tak som sa ho spýtala, že prečo to robí. Že ak chce, tak už nemusíme spolu sedieť. A Samko povedal dobre. A Dária povedala dobre. Potom ako sa N. vrátila po chorobe k J. si sadnúť, Samko si sadol dozadu. Nerozprávali sme sa. Náš triedny sa nás dokonca spýtal, že čo sa stalo. Že či už spolu nesedíme. A môj život sa úplne zmenil. Teraz, keď tak nad sebou premýšľam, tak som bola celkom odvážna v tom roku. Veď som dvakrát spravila prvý krok - začiatku a konca. Konca 5 ročného priateľstva. Čistého priateľstva. Dnes už môžem povedať, že som stratila brata. To ja som zahodila všetko jednou pos... sprostou vetou. Tuším to bolo 20. mája, ale nie som si istá. Potom to začalo.

Jún 2011
Samko sedel sám vzadu, ja som sedela sama vpredu. Začal ma volať Dorotka No No No. Začal sa baviť s chlapcami. Začal ma šikanovať s chlapcami. (dnes už viem, že to bola šikana, vtedy som to tak nebrala). Sama som to potom chcela dať dokopy, ale ani po zvyšok základnej školy či celé gymnázium sa nám to nepodarilo. Paradoxne sa všetko zmenilo počas vysokej, keď sme sa stretávali každý piatok na vlakovej stanici. A rozprávali sa ako za starých čias. Uvedomila som si, že sme si vzdialení ako Mesiac od Zeme a i napriek tomu, sa mi často s ním sníva a sama som si ešte minulý rok uvedomila, že je tam niečo viac z mojej strany. Áno, milujem ho. Tento rok sme sa stretli iba raz pri jedálni, ja som išla z obeda, on na obed. Spýtal sa ma, ako prvý semester. On prvý, sám od seba. A teraz viem, že sa mi bude o ňom snívať. Ako nedávno, keď som začala premýšľať nad týmto príspevkom. A neviem, či to nie je pravda. Bol tam totiž dátum: 13. 05. 2011. Áno, viem. Pridala som si Kristy na facebook, ale v tom sne mi Samo povedal, že to je ten deň, keď sme skončili naše priateľstvo. A ja neviem. Môže to byť, nie som si istá. Iba viem, že to bolo v máji. Iba vďaka premýšľaniu nad týmto príspevkom som pochopila, že najskôr musí niečo skončiť, aby mohlo niečo začať. A asi ak by som to neukončila so Samom, tak by sme sa tak deeply nezblížili s Kristy. Viem, že ich nemôžem mať oboch. A ja som si vybrala.
Prečo sa cítim tak mizerne po napísaní tohto odseku?
23. júna som si založila s Dankou svoj prvý vlog. Začalo sa to obdobie blogovania a mojej vášne na pár rokov. A ešte si spomínam, že som objavila Owl City.

Júl a August 2011
Viem, že som bola v Čilistove s babkou. A že môj cvičiaci mal dovolenku, teda potom neskôr prišiel a že som bola vkuse v bazéne. Tu už som bola na sto percent s babkou.

September 2011
Konečne mesiac, pre ktorý vlastne vznikol tento príspevok. Mama šla prvýkrát pracovať do Rakúska. Po trinástich rokoch odišla niekam preč. Do práce. A ja som sa cítila strašne čudne. Byť mesiac bez nej, bolo ako bez nohy. A predsa som sa vďaka Kimik007 na mojpsiku dozvedela o písaní príbehov. A ja som to 24. septembra skúsila. A neľutujem. Viete. Niekto svoje problémy rieši alkoholom, cigaretami či drogami. Ja som sa rozhodla, že čo mám na srdci, musí von, a preto píšem. (Ludwig van Beethoven) Ako už viete z instagramu: Ak nevieš, prečo máš pokračovať, spomeň si, prečo si začal. Poviem to takto, teraz som prváčka na vysokej, na škole, kam som nechcela ísť z celého môjho srdca. Minulý školský rok ma na VŠMU neprijali, a sľúbila som sebe aj ostatným, že to skúsim znova. A ja som to skúsila, a opäť ma neprijali (bola som prvá pod čiarou po 1. kole). A ja som sa rozhodla na rok bojovať opäť. Január bol pre mňa vykúpením. Potom, ako som prišla na to, že ja nie som šťastná a že prečo píšem, stalo sa pre mňa písanie jednoduchším. Našla som tému, ktorej sa chcem venovať. Pochopila som dejiny filmu. Chápem filmy inak ako predtým. Seriály sú už pre mňa tak povediac zbytočnosťou (preto považujem Oteckov za o ničom seriál a i napriek 40% sledovanosti, ho nepozerám). Som rada, že som podľahla písaniu a nie tým ostatným látkam spomenutých vyššie. Aj napriek tomu, že som oslávila v tomto mesiaci 14 rokov. Bolo to v tom najkritickejšom veku, kedy nevieš či s tebou trieskajú pubertálne hormóny alebo si v pohode. Vďaka Diane a Ferovi (stále nechápem, prečo som použila jeho meno) som nespadla, ale práve naopak, postavila sa na vlastné nohy. Písanie ma bude poháňať dopredu. Ehm... vážne mi teraz napadol námet na príbeh?

Október 2011
Keď si teraz tak čítam ten starý blog, celkom sa mi darilo v matematike. Zaujímavé, lebo každý si myslel, že mi Samo dovtedy na písomke pomáhal. Teraz iba poviem, vidíte, sedím sama a ide mi to! Na nič iné si nespomínam.

December 2011
Mala som už nový blog, kde som písala nový príbeh, ktorý sa mi stal osudným a niekedy si ho aj teraz v hlave trošku popíšem. Tým príbehom som totiž prešla od psov, k láske a to je moja téma dodnes. Moje prvé Vianoce bez mamy. Trávili sme ich na západnom Slovensku pri tatikovi. Nebola som tam od roku 2006.

Týmto príspevkom sa nevraciam na blog, aj keď v hlave mám predstavu ešte jedného príspevku. Iba som si potrebovala ujasniť, že rok 2011 ma úplne zmenil. Lebo to, čo nasledovalo potom - prvé narodeniny bez mamy, prvé Vianoce bez rodičov, lebo boli v práci a zblíženie s Kristy sa dialo všetko preto, čo sa stalo v tomto roku. Môžem pokojne napísať, že vlastne rok 2011 sa stal pre mňa uvedomelým (ja si vážne veľmi nepamätám tie roky predtým)  a od tohto roku si všetko pamätám. Každý jeden moment, ktorý ma zmenil či už k lepšiemu alebo horšiemu. Som rada, že som na to prišla, lebo až teraz viem, vďaka čomu som aká som a kto som.
A teda, ak ste prišli až sem, nehanbite sa zanechať komentár, nech už je akýkoľvek. Zaujíma ma, koľkí sem ešte chodia. Ďakujem.

Dária.