ĽAVÁ STRANA

Neviem, či chcem písať úvod k tomuto typu príspevkov. Sama som si až písaním na blog uvedomila, ako je dobré, že to už viete. Nejde ani tak o to, ako ste to prijali pretože skutočne nie je na mne čo obdivovať, ale o to, že nemusím premýšľať ako napísať a zakryť slovami moju ruku či to, že mi skrátka učenie nejde. (a nie preto, žeby som sa neučila) Tieto príspevky však budú holé, surové, také, aké majú byť.

Ako som už spomínala vo veľkom príspevku - mám poškodenú ľavú časť mozgu. Bunky v tej časti sú mŕtve, mala som tam cystu, ktorá sa zväčšovala až do tejto miery. Platí, že ak je poškodená ľavá časť mozgu, je poškodená pravá časť tela a naopak.

Vlasy mám hnedé, jednofarebné. Približne rovnako dlhé (samozrejme záleží na tom, kto ma strihal, však?). Nie sú zdravé. Ako som už spomínala, v detstve, keď ma kaderníčka ostrihala príliš na krátko, tak som sa zľakla, a nevstúpila do kaderníctva roky. Preto sú zničené - rozštiepené končeky, za dva dni mastné. Nemyslím si, že moja diagnóza G80.0 nejako ovplyvňuje rast či kvalitu mojich vlasov. Čo však môžem napísať je, že som sa bola v júni ostrihať až nad plecia, ale už dorástli - mám konce vlasov položené na ramenách - len tak si tam sedia.
Asi keď som mala trinásť rokov, tak som si spravila taký experiment. Pustila som si istú pesničku v mobile na rovnakej hlasitosti raz priložené na ľavom uchu, potom na pravom. Vtedy som prišla na to, že na ľavé ucho počujem slabšie, ako na pravé. Vážne som myslela, že ohlúchnem, keď som si pustila tú pesničku pri pravom uchu. Na audiometrii som však nebola. Počujem naozaj slušne - mohla by som tvrdiť, že asi najlepšie z mojej blízkej rodiny. Počujem príchod sms-ky v maminej kabelke, ktorá je na chodbe a ja sedím v kuchyni. Počujem prichádzať auto, ešte len, keď je za rohom. Počujem každého, keď niečo šušká do ucha druhej osobe, čo by som ja nemala počuť. Nerada počúvam hudbu cez slúchadlá, a aj keď ich mám obe, počujem, o čom sa pri mne rozprávajú. Zvyčajne pri ľuďoch mám len jedno slúchadlo v uchu - v ľavom. Nosím náušnice - vraví sa, že zlato ťahá z tela všetko zlé - vždy, keď sa dajú dole, tak sú celé čierne (na tom mieste, kde sa zapína) Stále lepšie, ako mať načúvací prístroj (ktorí väčšina z nás máva).  
V detstve som nosila okuliare pre strabizmus (škúlenie), ale neviem, na ktoré oko (podľa fotky si myslím, že ľavé). Nie preto, že by som trpela ďalekozrakosťou či krátkozrakosťou. Až asi v dvanástich som musela prejsť na okuliare. Nevidím do diaľky. Slabšie vidím na ľavé oko - mám o celú jednu dioptriu silnejšie ako na pravom. Šošovky nepoužívam. Stále lepšie ako mať zalepené jedno oko.
Čuch mám tiež celkom dobrý. Huby sa ešte len prinesú do bytu a ja ich už cítim v kuchyni. Pri chorobe sa mi najskôr upchá nos, a tak príde kašeľ.
Viem rozprávať. No nie úplne čisto. Rečové centrum sa v našom mozgu nachádza v ľavej hemisfére - a keďže ja ju mám poškodenú - vznikol u mňa rotacizmus (dyslália). Je to nesprávna výslovnosť hlásky r. Mama tvrdí, že ako stvorená pre nemčinu. U zdravých detí sa dá táto vada odstrániť, ale u nás, postihnutých, to nie je možné. Hovoria o tom aj roky praxe s logopedičkou. V ADELI mi však povedala, že je to počuť "tak vzadu", že to nič. (čím sa chcem poďakovať ADELI aj za toto vysvetlenie) Úprimne, ja to nevnímam. Naučila som sa s tým žiť. Ale nechcite ma počuť, keď sa nahrám na mobil. A nedávajte mi vysloviť slová, kde je veľa r po sebe, neviem to slovo ani prečítať, zamotá sa mi jazyk. Stále lepšie, ako vôbec nerozprávať a iba kričať.
Asi mám všetky receptory chuti - slanú, sladkú, kyslú, horkú. Ale pravdepodobne mám málo rozvinutú kyslú, pretože môžete mi dať čokoľvek kyslé, mne je to málo kyslé! Mám počet zubov, ako všetci ostatní dospelí. V detstve som si sama trhala mliečne zuby (a ak nechcel ísť von, tak som ho vytrhla). Nemám v podstate žiaden kaz. Vždy chodím od zubára bez plomby. Jedlo žujem vždy na ľavej strane úst. Neviem sa usmiať ako normálny človek. Ľavý kútik úst sa zdvihne a trasie, keď sa usmejem. Pravý sa neobjaví ani keby som sa usmievala celý deň.
Mnohokrát som spomínala, že mám problémy s akné. Môže to byť spôsobené cukrom či minerálnymi vodami. Nepoužívam však žiadne prípravky na odstránenie. Počet vyrážok sa mi zvýši aj, keď sa menia moje hormóny (ak viete, čo tým myslím). Všeobecne sa mi zdá, že pravá strana mojej tváre je chudšia ako ľavá.

Možno to vidím iba ja, ale tu je všetko uvedené hore, pekne vidieť.

Plecia nemám v rovnakej výške - stojím tkzv. na krivo. Pravý prsník mám väčší ako ľavý. Pravú ruku mám kratšiu ako ľavú. Ak by som od malička necvičila, tak by som ju mala zohnutú v lakti (ako keď si niekto zlomí ruku a má ju ovesenú okolo krku na tej látke či šatke). Nevedela by som ju vyrovnať, ibaže ja to viem. A stretla som iné, takže som videla, ako to vyzerá. Zápästie mám ohnuté dole. Viem ho vyrovnať, ak si pomôžem ľavou rukou, alebo ju na niečo položím. Prsty však musím nejako zabaviť - otvárať ich s pomocou druhej ruky, dať im miesto v dláhe... Mám stále, respektíve väčšinou vystretý ukazovák. Je to na druhú stranu veľká pomôcka - napríklad pri obúvaní ponožiek, alebo keď si potrebujem podržať vešiak. Prostredník mám najdlhší. Nechty mi rastú pomalšie ako na ľavej ruke. Často mi praská kosť v zápästi. Vidieť mi žilu (nie zase silno) pod zápästím. Som rada, že vďaka cvičeniu v detstve viem otvoriť ruku, pretože mnohí s G80.0 ju majú, ako keď chcete si nabrať do dlaní vodu - tkzv. lievik. Pravá ruka je najmenej citlivejšie miesto na mojom tele. (špeciálne ak ide o chlad a teplo) Nenosím prstene. Na ľavej dlani mám takmer ukončené 'M'. Možno to neznamená vôbec nič, ale môže to znamenať charakteristické znaky, moju osobnosť a osud, s ktorým som sa narodila. Krv mi berú z ľavej ruky. Merajú mi tlak na ľavej ruke. Píšem ľavou rukou (ale mala som pravou). Neviem robiť kliky.

Obrázok nie je môj. Takto nejako by som mala pravú ruku, kebyže som necvičila.

Pravú nohu mám chudšiu, kratšiu v celej dĺžke a rovnako aj v užšom slova zmysle ako ľavú. Topánky nosím iba ortopedické sandále a ortopedickú zimnú obuv. V inom chodiť, úprimne, neviem. Potkýnam sa a padám na zem. Mám reflex, že keď padám, tak sa snažím na ľavú stranu, pretože si nechcem ublížiť. Ako som už spomínala - chodila som po špičkách, teraz neviem chodiť po pätách. Mám jazvu po operácii. Neviem si čupnúť, stáť na pravej nohe. Vydržím chodiť celkom dosť (tiež záleží od toho, či a ako veľmi som sa najedla). Nemala by som behať, pretože sa potkýnam. Keď nevládzem, pravú nohu kladiem do vonku. Neviem si zaviazať šnúrky.

Moja výška je už na stálom čísle - okolo 160 centimetrov. Pamätám si obdobie z detstva, keď som za mesiac vyrástla aj desať cm. Tým, že nechodím na dlhé prechádzky alebo tak, potom tak aj vyzerám s váhou.

Myslím si, že to je všetko, čo sa týka mojej vonkajšej schránky. Priblížiť to, ako vyzerám a čo to obnáša.

Zaujal vás tento príspevok? Chceli by ste sa dozvedieť niečo konkrétne o niektorej oblasti mojej diagnózy?

V komentároch čakám na nápady.

Aké príspevky života s diagnózou by ste chceli čítať?

Dária.