NIEKEDY JE MENEJ VIAC
Ahojte,
neviem, prečo, ale prezerala som si svoje priečinky v notebooku. Keď som otvorila priečinok "blog", tak som si čítala moje staré články z troch blogov - všetko, od výlevov či čo bolo v škole. Našla som wordovský dokument s názvom články na tému, úvahové články. A keď som si ich prečítala, tak som neverila, že som ich písala ja a pri jednom sa mi takmer nahrnuli slzy do očí. A keďže som ich písala ako pätnásťročná, je to minulosť. Ibaže sú tam dve témy, s ktorými súhlasím aj teraz.
Myslím si, že je to skutočne pravda. Mnohí z nás si ani neuvedomujeme v akom si žijeme luxuse. Čo by iní za to dali. Mnohé deti sa nahnevajú na rodičov len preto, že im nechcú kúpiť niečo (keďže to nie je najlacnejšie). No čo by iní dali len za krajec chleba a strechu nad hlavou.
Priznávam sa, aj ja patrím medzi "mnohé deti". Keď som bola mladšia, brat dostal nový mobil a ja som sa hneď rozplakala a začala hovoriť: "Aj ja chcem!" No a samozrejme som povedala aký a o pár dní som ho mala, a to som nemala žiaden sviatok.
Týmto chcem len povedať, že si vážme to, čo máme. Máme rodinu, priateľov, strechu nad hlavou, máme čo jesť, piť. No čo tí, ktorí bývajú na ulici niekde pod mostom, tí bez rodičov alebo tí, ktorí nemajú ani na chlieb? Je to taká skupina ľudí, ktorá žije okolo nás.
Na Vianoce (2012) som bola doma iba s bratom a babkou, chcelo sa mi plakať, že nemôžem byť s rodičmi. No potom som si povedala vetu: Vždy môže byť horšie. A potom som si uvedomila, že to je pravda, pretože viem, že moji rodičia žijú, len nie sú so mnou. No čo tí, ktorí rodičov nemajú?
Ja sa zaraďujem do skupiny "vyššia sociálna". Mám oboch rodičov, žijem v úplnej rodine (aj keď to tak nevyzerá, ale papierovo to tak je), mám súrodenca, mám rodinu. Žijem v čistom prostredí, mám kde bývať, mám kde spať, mám čo jesť, piť. No mám aj televízor, notebook, mám mobil. Mám si čo obliecť, vzdelávam sa.
No a čo tie deti v detskom domove? bezdomovci? ľudia na ulici?
Mali by sme sa tí trucovitejší zamyslieť, vážme si to čo máme, lebo nikdy nevieš ako môžeš skončiť o pár dní, možno zajtra.
rok 2013, upravené
Hádzali ste sa o zem, keď ste boli malé deti?
Dária.
Tým, že sme tri sestry a aj vekovo sme si veľmi blízko, často sme doma mali také situácie, kedy sa plač dal vyriešiť iba kúpou novej hračky alebo povolením pozerania televízie. Ja sama mám doteraz chvíle, kedy si poviem "och, keby som tak mala...", ale potom sa zastavím a krútim hlavou sama nad sebou, že ako mi vôbec mohlo niečo také napadnúť. Samozrejme, že sa to nestáva často, no aj tak ma takáto myšlienka zaskočí, lebo môžem byť len a len rada, že som sa v devätnástich mohla odsťahovať cez celé Slovensko, moji rodičia mi stále finančne pomáhajú, bývam s najlepšími kamoškami, mám nielen strechu nad hlavou a čo jesť, ale môžem si dovoliť zariaďovať si byt, ako sa mi len zachce a skúšať kadejaké rôzne recepty. Mám sa oveľa lepšie, než si uvedomujem.
OdpovedaťOdstrániťA hej, vraj som sa aj ja niekedy hádzala o zem, ale z nás troch sa najviac hádzala Bianka, ale to bude asi tým, že je najmladšia a často aj dostala to, čo chcela :D
Veľmi pekný článok! ❤
BEE A CHANGE // Facebook Page