AKO DÁRIA ZISTILA O SVOJOM ZDRAVOTNOM PROBLÉME

Chcem sa poďakovať Bee. za nápad na príspevok.

Opäť zopakujem pár vecí: Omotala sa mi pupočná šnúra okolo krku a vytiahli ma modrú. Mama ma neporodila cisárskym rezom, ale prirodzeným pôrodom - ak by som šla cisársky - mohla som sa narodiť zdravá. Lekár však mame už ďalší cisársky rez robiť nechcel. Rodičia sami nevedeli, že mi niečo je. Všimli si to až z fotiek, ako ma fotili do môjho rodného albumu. Asi keď som mala dva? mesiace. A keď mi do albumu chceli spraviť odtlačky rúk a nôh (ako pri bratovi), zrazu zistili, že za žiadnu cenu mi nevedia otvoriť pravú ruku.
Vôbec všetko sa začalo po mojom krste, keď ma pán farár oblial vodou - začala som revať. Bez príčiny, stále, vkuse 8 hodín. Nevedeli ma utíšiť - ani mama, ani babka, a dokonca to skúšala aj mamina sestra (moja teta, zábavná príhoda). Mama mi to neskôr (asi v roku 2014) vysvetlila, že pravdepobodne práve vtedy mi začali rásť cysty v mozgu.

No, žiaľ, ja si na moju prvú reakciu, že: Aha, táto ruka je iná, ako tá druhá. Vôbec nepamätám. Ako sme zistili, keď sme sa o tom rozprávali s tatikom. Moja najstaršia spomienka je asi na 4.-5. rok života. A tá spomienka je, že ma šikanovalo v škôlke jedno dievča. Robilo mi zle a na plaveckom výcviku ma chcela utopiť v bazéne. Celkom zaujímavé, že si pamätáme iba to zlé.
Ako som už spomínala, mama a vlastne celá rodina ma nikdy nebrala ako inú, čudnú, vydedenca. Nikdy sa ma nik z rodiny nepýtal, ako sa cítim, keď som postihnutá. Brávali ma na turistiku, na bicykel, kolieskové a ľadové korčule. Automaticky, prišlo nám prirodzené, že som sa hrávala s Alexom, susedom, spolužiakom, mojim rovesníkom. A Marek neviem, ako ma bral. Nespomínam si na žiadnu zlú spomienku s ním - všetko sme robili spoločne, trpel moje bitky, hrával sa so mnou. Žil tak ako ja. Bez rozdielu. Pri nich som skrátka nikdy nepocítila, že som zdravotne postihnutá. I napriek tomu, že sme chodili do Čilistova aj päťkrát do roka a boli tam ďalšie inak postihnuté deti.

ĽAVÁČKA ALEBO PRAVÁČKA?
Každý mi vraví, že som bola predurčená byť praváčkou. Ale keďže moja ruka bola vpäsť, naučila som sa písať ľavou. Ale. To mi vravia. Ja neviem, ako to malo byť. Neviem totiž ako to funguje s prejavom k náchylnosti byť pravákom či ľavákom. Čo viem, že mám zlý úchop (pera, ceruzky). Spomínam si, ako ma ešte v Čilistove (tuším posledný pobyt, 2011) na ergoterapii začala učiť ako správne držať ceruzku. Ako som to vtedy neznášala. Moje nervy, chcete mi povedať, že ona chcela trinásťročné dievča učiť, ako správne držať ceruzku. Ach. Príde mi to choré. Môžu byť radi, že píšem. Že viem písať, že viem čítať, že sa viem vzdelávať. A že sa vzdelávam.

ŠKOLA A STRES.
Viem to z maminho rozprávania. V prvej triede základnej školy, keď sme mali čítať v šlabikári nejakú stranu. Tak vraj, jedno slovo v pohode, dve slová v pohode. Ale keď som už mala prečítať tri slová pokope, tak som sa pýtala vždy na wc. Vrátili sme sa, že ideme čítať ďalej, a ja som sa znova začala pýtať na wc. Vtedy prišli na to, že mám v škole problémy. Šla som k psychológovi, k špeciálnemu pedagógovi a začalo sa to - vybavenie vylúčenia práce na čas. Na telesnej výchove som necvičila, v prvej triede si pamätám, že tuším vo štvrtok som mala len tri vyučovacie hodiny, kým ostatní moji spolužiaci štyri.

Ide o to, že ja som sa - aj napriek všetkým mojim úľavám - necítila iná. A moja rodina, spolužiaci a kamaráti - najskôr Alex, potom Samo ma nikdy za inú, postihnutú, nebrali. Preto neviem, ako som to zistila, a ako som sa s tým vyrovnala po psychickej stránke.
Čo však viem, je rok, keď som si začala všímať samú seba, čo dokážem, čo nie. A kým som. Áno, je to rok 2011.

AKO MA NAJLEPŠÍ KAMARÁT DOSTAL K PSYCHOLÓGOVI.
Keď začnem premýšľať nad príspevkom, snažím sa zozbierať všetky fakty a spracovať ich. Áno, Samo ma dostal k psychológovi. Viem, že by sa to hodilo dať do iného príspevku, ale: Tlak spolužiakov a Sama na mňa a ich 'nevinná' šikana ma dostala k psychológovi. Áno, Kristína nám robila zle v tretej a štvrtej triede. Áno, Fero mi nedal pokoj celú šiestu a siedmu triedu. Áno, Majo do mňa hádzal kriedy. Ale na všetko sme boli dvaja - ja a Samo. Keď som sa však rozhodla naše kamarátstvo ukončiť - máj 2011 -, začal ma prezývať Dorotka No No No, chodil ku mne a vravel mi to rovno do tváre. Neodpovedal mi na otázky, nepísali sme si a viac sme neprehovorili. V septembri (2011) som šla na novú diagnostiku ku špeciálnej pedagogičke (na predĺženie mojich žiadostí do školy - dlhší čas, menej textu a pod.), kde ma odtiaľ poslala rovno ku psychológovi. A musela som k nemu chodiť. Keďže som mala už štrnásť rokov, vedela som, kto je psychológ a hanbila som sa ako... (ach, nechcem napísať pes, lebo mám psov rada, ale...). Ide o to, že som vedela, že sa mi budú v škole vysmievať. Pretože tínedžeri vidia za psychológom rovno psychiatra a vraveli by mi, že mám ísť rovno na psychiatriu. Nikomu som to nepovedala a nechodila som k pánovi psychológovi rada. Odpovedala som mu strašne sporadicky a u neho sme cvičili dychové cvičenia na odbúranie stresu. Ľudia, neviete si predstaviť, ako veľmi mi ten psychológ pomohol. Niekedy aj teraz si vytiahnem tú formulku, ktorú mám napísanú a prejdem si to (teraz sa však snažím už viac obracať na Boha a nie na môj vnútorný pokoj). Hovorila som mu všetko, otvorila som sa mu, a ja som tam tuším bola ešte vo februári 2013. Pamätám si, že už som bola zaľúbená do Juraja. Vtedy som tam bola naposledy. Vtedy som sa definitívne zmierila s tým, že ma v škole šikanujú, a že sa moji rodičia už nikdy nedajú dokopy. Potom som bola na diagnostike v deň mojej osemnástky (2015), a povedala som mu, aké je gymnázium iné, akí sú spolužiaci iní. Že mám Kristy, ktorej všetko vravím. A on mi povedal, že ak budem kedykoľvek potrebovať sa porozprávať, tak mám prísť (objednať sa najprv samozrejme). Odvtedy som tam nebola. Teraz niekedy cítim, že by som všetko potrebovala povedať niekomu nestrannému, napríklad to, že som sa chcela zabiť, že Kristy je jediný človek, pre ktorého žijem. Že som tatikovi vykričala, že chcem, aby sa rozviedli...

         SVOJ ZDRAVOTNÝ PROBLÉM SOM TEDA ZAČALA     
          VNÍMAŤ AŽ V MOJICH ŠTRNÁSTICH ROKOCH.    

A práve vtedy som sa vyrovnala aj po psychickej stránke s mojou nevyliečiteľnou, ale nie dedičnou chorobou. Ono, tam nie je veľmi sa s čím vyrovnávať. Proste si žijem. Prežívam. Žijem. Som šťastná. Chcem sa zabiť. Revem. Som šťastná. Milujem. Verím. Ľúbim. Milujem.

Zaujímať sa o svoj zdravotný problém, čo to obnáša, čo mi vlastne je, vypytovať sa rodičov či lekárov na diagnózu detská mozgová obrna som začala po lete 2014. Vtedy som prvýkrát šla do ADELI MEDICAL CENTER do Piešťan. Tam sme sa všetci dozvedeli od tých lekárov, že tie živé bunky v pravej hemisfére sa mohli naučiť činnosti, ktoré mala ovládať ľavá hemisféra. Ale. My - ja, mama, tatik- sme zostali poriadne naštvaní, pretože nám to nikto nepovedal. Na prelome šestnástky a sedemnástky som teda začala pátrať o mojej diagnóze a všetko aplikovať na mňa. Chcela som sa zlepšovať, chcela som sa začať formovať.

Pretože ADELI (2014) ma veľmi zmenilo. A áno, konečne môžete vidieť moju pravú ruku.

Vždy si spomeniem na mamine slová: Chodím, dýcham samostatne, spím celkom dobre, jem a pijem samostatne, počujem, rozprávam. A okrem toho tvorím príbehy a príspevky. Ale najmä, študujem. Veľa postihnutých chodilo do špeciálnych základnych škôl a nemá šancu ísť na strednú školu. Nie to, ešte na vysokú. Ja študujem na vysokej škole, pripravujem sa na inú. A áno, Kristy, narážam na tú staršiu pani spred pár týždňov. Pretože, keď mi úplne cudzí človek zaželá, nech sa mi darí a nech študujem ďalej. Budem študovať ďalej. A skutočne verím, že raz budem mať aj prácu, partnera a deti...

Ale to už je iný príbeh.

Ak ste prišli až sem. Napíšte mi do komentára, ako sa máte. Ako sa vám darí, či už v rodine alebo v škole. A ešte raz ďakujem za podporu.

Dária.