HRY MÔJHO DETSTVA

Ahojte,
ja viem, ja viem, ja viem. Už pri predošlom príspevku o mojom detstve som sľúbila, že to je posledný. Keďže som tam spomenula nielen filmy a seriály, ale aj knihy. Nechápem, ako som mohla zabudnúť na tak veľkú časť detstva, a to sú hry a hračky!

Nebudem tu spomínať schovávačku, naháňačku, či hojdanie sa na hojdačke, hranie sa v piesku (a následné šmýkanie na šmýkľavke, ktorú sme mali na záhrade) alebo na doktora, či hranie sa s kuchynkou. To všetko robí, myslím si, každé dieťa dokonca i teraz. Ale ktoré hry som sa hrávala v detstve ja? A s ktorými hračkami?

PLYŠOVÉ HRAČKY A AUTÍČKA NA DIAĽKOVÉ OVLÁDANIE.

Zoznámte sa, toto je Bojko.

Dobre. Som dievča. No nikdy by ste ma nevideli hrať sa s bábikami či s Barbie a Kenom. Ja nevravím, že som nemala žiadnu bábiku. Pamätám si, že keď sme sa presťahovali na východ, tak keď som si ukladala hračky, mala som tam štyri malé bábiky. To boli jediné bábiky, s ktorými som sa bola ochotná hrať. Babka mi povedala, že keď som sa narodila, tak mi tatik kúpil takého veľkého plyšového psa. Žeby on už predurčil, že ich budem tak milovať? Nejde ani tak o tú hračku, keďže sa s nami tiež mnohokrát sťahovala, ale ide o to, že je to dalmatínec. Keďže sme ho nechali potom u babky, tak som si vymyslela, že je to babka Bojkovi. Bojko je malý plyšový psík - dalmatínec, ktorého sme kúpili tuším niekde v Bratislave na stanici (respektíve viem, že na tej stanici sme kúpili Marekovi Doggyho, rotvajlera). Mohla som mať tak päť?. Bojko to totiž celé začal. Moju neoddeliteľnú lásku ku psom. Hrali sme sa spolu s bratom. Raz, že je Bojko maličký a oco mu nedovolí sa s nikým stretávať (prečo mi to teraz pripomína môj vzťah s tatikom v detstve?), potom že je väčší a má zlomenú kosť v chvoste, až do dospelosti, že sa zamiloval do Miminy (Bratova myška) a majú spolu deti (tuším sedem). Bojkovi som po presťahovaní sa sem, kde bývame teraz, udelila čestné miesto na mojom stole vedľa kalendára. A keď sa potrebujem vyrozprávať, tak jednoducho idem k nemu a posťažujem sa mu. Bojko má samozrejme súrodencov, a tiež rivalov (Hafik a spomínaný Doggy - Bratove hračky). Keď už brat potom z toho vyrástol a odmietol sa so mnou hrať, keďže Mimina bola jeho, našla som Bojkovi druhú ženu - Miminu (moju žltú myš). A keďže som vám už povedala Bojkov celý život, prejdem na koníkov. Jakub, biely koník bol sám s ocom. Keď som si v Čilistove našla kamarátku, ktorá milovala kone a mala kopec hračiek koní. Dostala som Ivyho (hej, vážne som pomenovala koňa po pokémonovi, ktorého meno som nevedela ako sa píše, očividne), čierneho koníka a mala som aj Poníka (malého poníka, ktorý sa volal Poník, veď chápete nie? :D). Potom, keď sme sa opäť v Čilistove stretli s tým dievčaťom, tak mi konečne kúpili veľkého čierneho koňa - teda Jakubovi, Ivymu a Poníkovi mamu. Toto sú tie najdôležitejšie hračky.
Ďalej som mala, samozrejme, Rudolfa, sobíka. Mal oca, mamu, neskôr brata Rudolfa a ženu Mišku. Čertíka Bertíka, ktorému nešlo v škole učivo. Kačku. Krtka. Packo (psík). Až do momentu, kým som si vymyslela, že Dodo (španiel kráľ karol?), Berny (bígl?), Marek (biely macík), Martin (hnedý macík), Michal (neviemakejfarby macík) sú moji synovia. A brala som ich ako svoje deti. Potom sa k nim pridal Sammy (bieložltý psík), pri ktorom som musela spraviť obrovské rozhodnutie. Mala som Bobbyho, ktorý prezradil Ježiška. A tiež Bennyho, ktorý bol tiež na baterky a vydával zvuky ako ozajstný psík. Až do obdobia, keď som dostala Tedyho (bernský salašnícky pes) a Rexa (nemecký ovčiak), či tučniaka z Islandu. Nesmiem samozrejme zabudnúť na Mickeyho a Minnie. A ružového levíka, ktorého mi dal Samko. A Bena, ktorého mi dala Kristy. Teraz hovorme o tom, že mám stále veľa hračiek. Haha.
Keďže medzi mnou a bratom je iba trojročný rozdiel, keď dostal autíčko na diaľkové ovládanie, tak som mu ho vzala a hrala sa s ním ja. Preto sa rodičia rozhodli, že nám obom budú kupovať autíčka. Takže doteraz si pamätám, ako som po dome chodila za autom na diaľkové ovládanie modrej farby.
Hrali sme sa tiež s legom.

HRANIE SA SO ZAJACOM.
Tatik chová zajace a aj sme chovali , keď sme ešte bývali na západe. Brat mal kocky, z ktorých postavil pevnosť. Tam sme dali môjho a Marekovho zajaca a hrali sme sa s nimi. Dávali pozor, aby neutiekli.

HRANIE SA S ALEXOM.
Úprimne, ja si nepamätám, čo sme s Alexom robili, keď sme boli vonku - okrem toho pitvania žaby, ktoré som tu už spomínala. Pamätám si, že sme boli často u nás. Vonku na záhrade. Že sme sa mohli hrať iba medzi našimi domami na ceste. Ale ja si vážne neviem spomenúť, čo sme tam robili celé dni, či sme sa rozprávali a ak, tak o čom. Boli sme kamaráti.

PAPIEROVÁ KRAJINA DÁVNYCH VEKOV.
Boli sme už na východe. Myslím si, že každý videl aspoň prvý film z roku 1988 Krajina dávnych vekov, kde Nôžka (Apatosaurus), Zúbok (Triceratops), Plavčík (Parasaurolophus), Chvostík (Stegosaurus) a Vtáčik (Pterodactyl) zažívali svoje detstvo. Tuším s tým prišiel brat, že si vystrihol z papiera napodobeniny týchto stvorení, a tiež vodu (vodopád) a zeleň, a spravil si vlastné Veľké údolie. Ja som si ho spravila tiež a hrala sa, vymýšľala som si vlastné hry, ktoré sa hrajú, nad čím sa rozčuľujú, a ako žijú. Pamätám si, že skaly boli moje hračky (psíky na baterky). Dokonca si spomínam, že som sa to chcela zahrať ešte aj tu, kde bývame (a to som mala štrnásť?), ale už ma to nebavilo.

SOM UČITEĽKA.
Jediná hra, ktorá ma držala až do ôsmeho ročníka základnej školy. Buď som trápila hračky - ako som už spomínala Čertíka Bertíka spolu s Ivym, Jakubom, Rudolfom, Sloníkom Smedným (áno smEdným, nevedela som totiž, že sa to píše smädný). Kde mali predmety ako Zvieratá a Rastliny. Na ktorej som každú hodinu kreslila snežienky. Alebo som trápila babku, či už v dome na záhrade pod orechom, alebo u nej doma. Prváčka? Druháčka? Tretiačka? či deviatačka? Najhoršie na tom bolo, keď som sa rozhodla babku učiť nemčinu. A ja keď som si niečo zaumienila... ach. Nevedela som pochopiť, že asi moju šesťdesiatročnú babku už nový jazyk nenaučím, tak som jej dávala päťky. Bola som hrozné decko. A áno, v tom čase bol môj najobľúbenejší obchod papierníctvo, chudák lesy.

KTO SI?
Naša a iba naša hra s babkou! Princíp je v tom, že babka chodila po záhrade (na západe) alebo vonku (keď som bola u nej) a ja som šla za ňou. Tvárila sa, že ma nevidí. A ja, že ju prenasledujem. Potom sa babka otočila a spýtala: "Kto si?" A ja som jej začala vysvetľovať, že to som ja, Dorotka. Okej, teraz, keď to píšem, tak to môže znieť strašidelne, ale my sme sa zabávali. Mojou úlohou bolo presvedčiť ju, že som to ja.

HRANIE SA S JANČOM.
Nie, nie je to žiaden človek. Je to bábätko - hračka. Okej, možno aj toto treba rátať za bábiku. Prebaľovala som ho, obliekala. Hrala som sa však s ním iba u babky, lebo ho mala u seba. Viete, keď ma na chvíľu omrzela hra na školu.

POGY.
Okej, neviem, aký veľký fenomén to bol u vás, ale tu. Kto nemal pogy, tak bol čudný. Vlastne, dennodenné pozeranie na puzdro s pogmi na mojom stole, mi dalo nápad na tento príspevok. Pamätám si, že ja som nemala veľa pogov a iba jednu vyrážačku. Marek ich mal viac a on sa hral aj s ostatnými jeho spolužiakmi, takže o niektoré prišiel a niektoré nové získal (najmä vyrážačky). Ja som hrala iba s bratom, lebo tam bola dohoda, že sa iba vyráža a nemenia pogy. :D Potom, keď to Mareka prešlo, tak mi ich všetky dal.

HRANIE SA NA POKÉMONOV.
Haha. Dobre. To, že som pozerala v detstve pokémonov, to už viete. Ale povedzme, že máme trochu prísneho tatika, a teda, keď tu bol on, tak sme to nesmeli pozerať, nesmeli sme sa na nich hrať, nesmeli sme o nich rozprávať. Doteraz si pamätám, že som bola skoro stále Charmander. Bolo to o tom, že ste aj tréner aj pokémon. Takže to bola pekná gymnastika, keďže ste vkuse išli zo stoja -keď ste povedali útok- do čupenia - a vykonali útok-. Nebol tam, ale tuším žiaden fyzický kontakt. Pamätám si, ako som vždy naštvala brata, keď som svojmu pokémonovi povedala: "Vieš čo máš robiť!" Preto sa to so mnou už hrať nechcel. S Kristy sme si v roku 2016 spravili vlastnú verziu. Hm... nespomínam si, kedy bol posledný zápas?

Myslím si, že toto sú všetky hry, ktoré stoja za zmienku. Počas písania mi ešte napadli remeselníci (poznáte to? v škole sa to často hralo), či škôlka (asfalt a krieda). Ale tu som najmä chcela spomenúť hry, ktoré som si vymyslela.

A s čím ste sa hrali vy?

Dária.