JURAJ LEVICKÝ - ÔSMA ČASŤ

Zastala som. Skutočne to povedal? Skutočne použil tie isté slová, ten istý slovosled ako Juraj? Môj Juraj? Juraj Loj, Juraj Loj, Juraj Loj. Otočila som sa a pozrela som sa mu do očí. Z autobusu za ním vyšli moji spolužiaci. Dokelu. „Musím ísť." odpovedala som mu a otočila sa ku kopcu. Dúfam, že ma nevideli. Však ma nevideli?
Po chémii som počula, ako mi zavibroval mobil v taške. Kika. Vybrala som ho a odblokovala. Boli tam však až dve sms správy.
8:41, Juraj: Dufam ze pisomka dopadla pohode
10:31, Juraj: Snad aj chemia dopadla fajn. Tvoja choroba neznamena nic zle prosim odpis
Nevedela som, čo si mám myslieť. Prečo by mi písal po každej hodine? Prečo si míňa kredit?
10:35: Neviem uvidime co z toho bude. Budeme si pisat vecer
Mobil som chcela vložiť naspäť na miesto, keď mi zavibroval v ruke.
10:37, Juraj: Mozem prist poobede pred skolu? Odveziem ta domov a porozpravame sa
Prečo?
10:39: Mam sest hodin a o 14:20 musim byt uz doma v byte. Idem este na obed takze asi nie prepac
Príliš často sa ospravedlňuješ.
Neodložila som mobil, pretože som vedela, že mi odpíše. Mala som pravdu.
10:43, Juraj: Kde ta mam cakat?
Zablokovala som mobil. Pozrela som sa na tabuľu a zavrela oči. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.
10:45: Ne pred skolou co tvoja sestra
Zabudla si na otáznik.
10:47, Juraj: Tak na nasom mieste? :)
Prečo používa smajlíkov už aj tu?
10:49: My mame nase miesto?
Zazvonilo na hodinu. Nevedela som, čo mám robiť. Odložiť mobil do tašky alebo si ďalej s ním písať.
10:52, Juraj: Za autobusovou zastavkou v ulicke v mojom aute
Pozrela som sa na dvere, profka neprichádza.
10:54: Nie tam nas mozu vidiet spoluziaci. Co keby si zastal pred tym studiom blizko gympla? Tolko prejdem cez cestu a nevychadzaj z auta
Hneď ako som to napísala, profka vošla do triedy. Zablokovala som mobil a počas vstávania ho strkala do tašky.
Po nemčine som ho vybrala opäť, mala som od Juraja správu.
10:56, Juraj: Dobre budem tam a o kolkej?
11:37: Asi o desat dve.
11:39, Juraj; Aka bola nemcina?
Cítim sa hrozne. Mám pocit akoby ma sledoval, pri tom si iba pozerá môj rozvrh. Nechcela som, aby si míňal kvôli mne kredit, a tiež som nechcela veľmi míňať peniaze. Z výpisu účtu by na to hneď mama alebo babka prišli. Zablokovala som mobil a vrátila ho do tašky. S Domčou sme sa aj tak rozhodli ísť do jazykovky.
Aj napriek tomu, že som sa na mobil už nepozrela, na dejepise som nevedela prestať naňho myslieť. Skutočne ho ani trochu neovplyvnilo to, čo som mu povedala ráno? Vtom som si spomenula. Dokelu ja som mu nepovedala o mame a o tej modrine. Burovčáka sme presvedčili, aby nás pustil na obed skôr. No ani na obede som sa nevedela sústrediť na jedlo. Hltala som kúsok za kúskom a hlavou bola niekde úplne inde. Pri Jurajovi.
Vyšla som von. Pozerala som na miesto, kde ma mal Juraj čakať. Do rite. Nie. Nie. Nie. Zalez! Ukazovala som mu rukou, aby si sadol naspäť do auta. Zrejme ma z takej diaľky nepochopil. Namiesto toho držal otvorené dvere na mieste spolujazdca. Čakal, kým prejdem cez cestu. Pozrela som sa na obe strany, a keď som vystriehla pár sekúnd, keď auto nešlo, prešla som na druhú stranu. Prišla som k jeho autu a zároveň k nemu.
„Čauko." pozdravil sa mi. „Ahoj, povedala som ti, aby si čakal v aute." Sadla som si do jeho auta. Zase sadáš cudziemu človeku do auta? Lenže Juraj už nie je ďalej cudzí. Sadol si na svoje miesto. Naštartoval auto a prešiel na cestu. „Nechcem ťa zneužívať. Cítim sa zle." povedala som, pozerajúc sa na cestu. „Takže ty ma zneužívaš." Zasmial sa. Pozrela som sa naňho. „Vieš veľmi dobre, ako to myslím. Tiež sa cítim zle, že nie si v škole, keď by si tam mal byť." pozrela som sa naňho. Zboku vyzeral úplne ináč. Páči sa mi farba jeho vlasov, aj jeho účes. Páči sa mi, ako vyzerá. Čo to vravíš? Prestaň. „Dária, no tak. Uvoľni sa. Nepremýšľaj toľko. Užívaj si to, že sme spolu." Usmial sa. Usmial sa. „Mám si užívať?" pozrela som sa naňho. „Vieš, ako som to myslel." odvetil. „Presne tak, ako ja." povedala som. Vyšli sme z Gmelice. Obaja sme boli ticho, keď opäť zadal v nastaveniach prehrávanie USB kľúča. Začínalo to s Horkýže Slíže. Teraz sa však na mňa iba pozrel. Nič som mu nepovedala. Vtom som si spomenula: „Môžem sa spýtať?" Ešte stále ťa môže vyhodiť aj niekde na zastávke. „Ty môžeš všetko." Pozrel sa na mňa. Hudba bola iba v pozadí. Dúfam, že sa nečervenám. „Vieš, ja... všimla som si, že..." Nechcela som to dopovedať. „Rád by som sa na teba pozrel, ale musím šoférovať. O čo ide?" Pozeral na cestu. „Sľúb mi, že sa nenahneváš." No jasné. Určite sa na teba nenahnevá, keď mu budeš hovoriť, čo má a nemá robiť. „Sľubujem." Čo, ale veď ani nevie o čo ide. „Ale veď ani nevieš, o čo ide." Usmial sa. „Chcela by som sa opýtať, či fajčíš." Preglgla som. Pozbierala som si všetky indície, bunda mi smrdela vždy, keď sa ma akokoľvek dotkol. „Vadí to?" Jeho hlas bol smutný. Dokelu. „A fajčíš aj predtým, ako sa stretávaš so mnou?" Prečo sa ho to pýtaš, keď poznáš odpoveď. Nepozerala som sa naňho. „A vadí to?" Bože, Juraj, nevieš povedať niečo iné? „Nechajme to tak." Pozerala som sa na svoju tašku. „Nie, Dária. No tak, čo sa deje? Doteraz sme sa rozprávali a teraz?" Nebol nahnevaný, ani šťastný, skôr taký neutrálny. „Ja... ja ti nechcem hovoriť čo máš robiť. Ale..." pozerala som sa na svoju tašku. „Ale?" Vzdychla som. „Možno by si mohol nefajčiť predtým, ako sa ideme stretnúť. Ja ti nekážem prestať fajčiť úplne, ale aspoň predtým, ako sa uvidíme." Dala som to zo seba von. Uf.