JURAJ LEVICKÝ - SIEDMA ČASŤ

Prehadzovala som sa v posteli. Aspoň sa pokús zaspať. Zajtra máš písomku. Juraj Loj, Juraj Loj, Juraj Loj. Nevedela som sa sústrediť ani na príbeh. Myšlienky mi stále niekam utekali. Najčastejšie na zajtrajšie ráno. Zajtra ma Juraj pošle dokelu a budem mať pokoj. Konečne si budem môcť zase žiť svoj život s Jurajovou láskou. Ale ktorým Jurajom? Otočila som sa.
Juraj sa na mne smeje. Rozplakala som sa a utiekla smerom ku škole. Zobudila som sa. Zhlboka som sa nadýchla. Bude to aj tentokrát cestovanie do budúcnosti alebo len výplod mojej fantázie? Otočila som sa, v izbe bola tma.
Vyrážka vyzerala byť v pohode, ale i napriek tomu som si naniesla BB cream. Keď som sa doobliekala a pozrela sa na mobil, bolo 6:37. Vtom som si spomenula. „Zabudla som, mamka odkazuje, že máš niečo dobré navariť." pozerala som na babku. „Čo také?" spýtala sa. „Neviem." Zasmiala som sa. Zakrútilo mi po bruchu. Rýchlo som odpojila mobil z nabíjačky, šla na chodbu, dala ho do tašky a šla na wc. Prehnalo ma. Ja sa nebojím tej písomky. Povedala som si. No potom som si spomenula na Juraja a opäť mi zakrútilo v bruchu.
Obula som sa, babka mi pomohla dať si bundu a zazipsovala ju. Dala som si na hlavu čiapku, babka ma upravila. Odomkla mi dvere a odchádzala som. Šla som dole schodmi, a na lavičke som si vybrala rožok. Juraj príde o chvíľu, musím sa stihnúť najesť. Teda, ak príde. Odzipsovala som aj časť tašky, kde som dala mobil. 6:48. To stihnem. Sadla som si na lavičku a zahryzla som sa do svojho rožka s maslom a salámou.
Šla som smerom k zastávke, keď auto s Gmelickou značkou zaparkovalo rovno pred barom na parkovisku. Zahliadla som sa na jeho ŠPZ. Nepamätala som si však jeho značku. Vystúpil z auta. Prišiel. Usmial sa. Jeho úsmev. Prešiel poza svoje auto a otvoril dvere na mieste spolujazdca. Stále sa usmieval. Pozerala som sa mu rovno do tváre. Nevedela som posúdiť nakoľko o mojom tajomstve vie. Iba som sa naňho pozerala a začala ho vidieť inak. Keď som čo i len nad tým pomyslela, zabolelo ma brucho. Prosím, nie. Ešte nie. Prešla som cez cestu, autobus ešte nebol na zastávke. Takže ma uvidia ľudia, ktorých stretávam každý deň v autobuse. A teda aj Denisova mama. Do rite. „Čauko." „Ahoj." Rýchlo som si sadla, zavrel dvere. Videla som v späťáku ako pobehol na svoju stranu. Otvoril dvere a sadol si. „Tak už si môžme vymeniť telefónne čísla?" Môžeme, Juraj, môžeme. Cítim sa hrozne. Opatrne vyberám svoj mobil z časti, kde ho mávam. Dávala som si pozor na to, aby moja pravá ruka bola schovaná v rukáve bundy a za taškou. Juraj uvidel, že držím svoj mobil v ruke. „Je ti zima? Trasieš sa." Rukou šiel k nastaveniu kúrenia a pridal teplo. Vážne sa mi triasla ruka. Pritlačila som si ju k taške, prestala sa triasť.„Môžem diktovať?" Nie. Ja neviem. Ja vlastne ani neviem, ako sa mi tu pridávajú čísla. Snažila som sa niečo poťukať, keď som to našla. Nadiktoval mi ho. Meno: Juraj. Uložiť kontakt. Prečo si to urobila? Držal svoj mobil v ruke, nadiktovala som mu svoje číslo. Nevidela som však pod akým menom si ma uložil. Začal mi vybrovať mobil v ruke. Juraj. Bez fotky s pôvodným panáčikom, ktorý je na čísla bez fotiek. Ale keď som sa pozerala na meno Juraj, zabolelo ma brucho. Cítila som niečo, čo nikdy predtým a neviem to pomenovať. Uvidela som ruku pred mojim mobilom. „Dária?" Ten hlas. Pozrela som sa naňho. Usmieval sa. Ale zrazu to nebol ten Juraj Levický ako doteraz. Zrazu to bol chlapec s krátkymi hnedými vlasmi s krásnymi modrými očami na bezvyrážkovitej tvári. Zrazu to bol Juraj. Juraj, ktorý vošiel do môjho života. A v mojom bruchu sa začalo odohrávať to, čo som veľmi dobre poznala. Z 30. januára 2013. Nie. Prosím. Nie. Usmieval sa so zatvorenými ústami. Jeho líca sa zvýraznili. „Tak, čo je to druhé tajomstvo?" Jeho hlas. Znel úplne ináč. Odvrátila som zrak. Hovorila som to skôr taške: „Asi by bolo lepšie, keby sme išli do Gmelice. Pretože ak ti to poviem teraz, neviem, ako sa dostanem do školy. Budem mať iba možnosť ísť domov, a tam je babka." Až teraz som sa naňho znova pozrela. Tie oči. Zdvihol obočie a povedal: „Dobre." Vycúval a šli sme smerom von z Matician na Gmelicu. Ako sme boli na ceste, tak vyzeral, že si spomenul: „Počkať, veď ja som ti včera niečo nahral." Strčil do rádia USB kľúč a po chvíli začalo hrať: Nazdar, čo si ma nepamätáš? Podľa hlasu speváka som vedela, že je to Kuko z Horkýže Slíže. Pozrela som sa naňho. Skrivil ústami a ubral hlasitosť. „Asi som sa netrafil? Prepáč. Ja... nepoznám slovenskú hudbu, hľadal som na wikipedii slovenský rock a toto mi našla. Týchto poznám aj ja. Netrafil som sa, však?" hovoril neskutočne rýchlo. Usmiala som sa a rozhodla sa pridať hlasitosť. „Horkýže Slíže síce nepočúvam, ale môže byť. Prečo nie. Počula som od nich iba jednu pesničku. Počúvam väčšinou Zoči Voči alebo INE KAFE." Toto ešte nikto pre mňa nespravil. Teda, ak nerátam Mareka. „Myslím, že je tam aj Zoči Voči. A INE KAFE poznám, ale v zozname nebolo. Prepáč." Začal prepínať pomocou tlačidiel na volante. Už podľa prvých tónov som vedela, že je to pieseň Nad Prahou. Prosím nie. Nie. Nie. Nie. To je moja a Samova pieseň. „Mohol si to nechať, je to... milé. Ešte nikto pre mňa nič také nespravil. Kedy si to stihol?" Zostala som prekvapená. „Včera večer, prepáč, že som neodpisoval. Alebo že som odpisoval nezmysly. Bol som stratený vo wikipedii." Usmieval sa. Vzdychla som. On pre teba chystal ?darček? a ty si si myslela, že premýšľa nad tým ako utiecť. Hanba ti! Usmiala som sa a pozerala som sa na cestu. „Prerobím to, čo ešte počúvaš?" V jeho hlase som cítila radosť. „Naozaj je to super. Čo ešte si tam dal?" Prepla som na ďalšiu pieseň. Pustila sa však tá istá od Horkýže Slíže.
Zaparkoval presne na tom istom mieste ako včera. Autobus už musel odísť, pretože vonku nebolo ani nohy. Keď vypol auto, otvorila som dvere. „Chceš ísť von?" Stále sa usmieval. „Áno." Zabuchla som dvere a dala si tašku na obidve plecia. Stála som za sklom pri lavičke, ktoré označovali autobusovú stanicu. Juraj vyšiel z auta. Kráčal pomaly. No tak Juraj, švihni si. Postavil sa predo mňa bližšie smerom k základnej škole. Pozeral sa na mňa, cítila som to, aj keď som si pozerala na topánky. „Tu mi chceš povedať tajomstvo číslo dva? Počúvam." Bol šťastný. Dlho nebude. „Ja... neviem ani ako to povedať." Dvihla som hlavu. „Skús tak, ako to cítiš. Možno?" Udivovala ma jeho mimika tváre. Bol pokojný. Jeho reč tela tomu nasvedčovala. Cítila som, ako sa potím. Áno, určite to mohlo byť z toho kúrenia, ale... Zhlboka som sa nadýchla, ale nevedela som vydýchnuť. Zasekol sa mi dych. Uvedomuješ si, že ak mu to teraz povieš, tak ho už možno v živote neuvidíš? Stále sa na mňa pozeral a ja som sa čudovala samej sebe, že ešte stále držím očný kontakt. „Ja naozaj neviem čo mám povedať. Možno si si to včera v aute všimol. Videla som, ako sa mi pozeráš na ruku." prestala som rozprávať. „Ty si si to všimla?" Zostal prekvapený. „Áno. Ja... ja som postihnutá. Mám detskú mozgovú obrnu." povedala som mu to celým názvom, pretože si nemyslím, že by vedel, čo je DMO-čka. Povedala som to! Pozerala som sa naňho. Nesmieš odvrátiť očný kontakt. Nesmieš odvrátiť očný kontakt. Pozeral sa na mňa, ale keďže nepozerám ľuďom často do očí, neviem posúdiť jeho výraz. Spravil krok dozadu.
Neviem, čo mám robiť. Stála som tam. Aj on. Neotočil sa a neodišiel. Ulica bola tichá. Len mi prosím nepovedz, že mi neveríš. Prosím. To je tá najhoršia možnosť. Nepohol sa, nepovedal nič. Zakryla som si oči ľavou rukou. „Počkaj. Ja..." Dala som preč ruku z očí. Pravou rukou sa škrabal na zátylku. „Ja to viem." To bolo všetko čo povedal. Neviem čo sa odohrávalo v mojej hlave. Viem, že si všimol moju ruku, ale ako mohol vedieť, že mám DMO? „Takže mi veríš?" Naozaj ma teraz trápi iba toto? Prižmúril oko. „Prečo by som ti nemal veriť? Možno som nevedel, ako sa tvoja choroba volá, ale vedel som, že si postihnutá. Nemyslím si, že je to niečo, čo by si mala skrývať pod slovom tajomstvo." Zase si dal ruku na zátylok. Usmial sa. Usmial sa! „Ako?" Tento stav sa v angličtine tuším volá mind-blowing. Áno, presne takto sa teraz cítim. Stále sme nestratili očný kontakt. „Viem to od oslavy. Ja... všimol som si, že si utiahnutá a tvoju ruku. Tak som sa spýtal Kataríny." Pootvorila som ústa a nevedela som tomu uveriť. On. To. Celý. Čas. Vedel. „Čo ti povedala Katka?" spýtala som sa. „Iba to, že si postihnutá. Nič viac." Spravil ten krok dopredu. Vydýchla som. Nadýchla som sa a vydýchla som. Juraj to vie, a je stále tu. „Pochopil som, že asi potrebuješ čas, aby si mi to povedala. Nechcel som ťa však stratiť." Jeho hlas bol teraz zlomený. Nebol nadšený. Ani ja ťa nechcem stratiť. Stáli sme tam. „Čo teraz?" nevedela som čo povedať. „Čo myslíš?" spýtal sa, ale stále so zlomeným hlasom. „Chceš teraz odísť?" Potrebujem to vedieť. Zatváril sa zmätene. Pootvoril ústa, prehltol. „Nie." Pokrútil hlavou. Vydýchla som si. Ale čo to teraz znamená? „Prepáč, ja neviem, čo si mám myslieť. " Nahromadili sa vo mne emócie, zakryla som si obe oči ľavou rukou a moje vnútro kričalo. Vykričalo sa na povrch. Začala som vzlykať. Pocítila som, ako na mňa niečo z bokov tlačí. A moja tvár sa o niečo mäkké opiera. Zacítila som dym. Podvihla som hlavu a dala si preč ruku. Pravá ruka bola spustená. On. Ma. Objíma. Hneď ako som si to uvedomila, spravila som krok dozadu. „Prepáč." Spravil krok dozadu aj on a opäť si pravou rukou siahol na zátylok. Utrela som si slzy a pozrela sa naňho. Prečo reveš práve pred ním? Prečo reveš kvôli nemu? „Nechcem, aby si plakala kvôli mne. Cítim sa na nič. Ja vlastne ani neviem, ako sa mám k tebe správať. Ešte som s nikým... ako ty nebol. Vonku." Posledné slovo dodal až po chvíli. Asi kvôli môjmu výrazu. „Ak potrebuješ ešte čas, tak ja ti ho dám. Len sa, prosím, neprestaňme stretávať." Používal reč tela. Hybla som hlavou dozadu. Prekvapil ma. „Ty sa chceš ďalej stretávať?" Na konci mi ušiel tón otáznika. „Ale iba ak chceš aj ty. Ak ti to nebude vadiť. Rád by som spoznal bližšie niekoho takého, ako si ty." Vrátil sa mu radostný tón do jeho hlasu. Ibaže teraz sa mi zdal iný. Bol iný. „Ja... bála som sa, že mi neuveríš. To... to preto som sa rozplakala." Prečo sa mi rozpráva tak dobre? „Preto si to chcela riešiť radšej osobne?" Cítila som, že je pokojný. „Áno, aby som ti prinajhoršom vedela dať dôkaz." Vyhrnula som si ľavou rukou rukáv na pravej ruke. Jasné, že bola zovretá vpäsť a dokonca ohnutá v lakti. Keď som sa však lepšie na ňu pozrela, bola celá červená. „Bolí to?" spýtal sa, ale na ruku sa nepozrel. Pozeral sa mi do očí. „Nie. Nemám v nej cit." Čo robím? Pozerala som sa mu do očí a ruku som si skryla späť pod bundu. „Aha. Je to... zaujímavé. Prepáč, že táram nezmysly, ja neviem čo mám povedať. Iba viem, že chcem byť s tebou. Vonku." Opäť tá krátka pauza pred posledným slovom. Pozerala som naňho. On na mňa. Za ním však prichádzal autobus. Keď vtom som si uvedomila. „Dokelu, musím ísť. Píšeme písomku na biológii." Spomenula som si, že je vlastne ráno. Otočila som sa smerom ku kopcu. „Môžem ťa objať?"