JURAJ LEVICKÝ - ŠIESTA ČASŤ

Ďakujem Kristy za podporu.

Pozerala som sa zo strany na stranu. Kde je? On neprišiel. „Dária! Tu!" počula som v mojom pravom uchu. Otočila som sa za hlasom. Juraj vykukol zo svojho auta zaparkovaného za autobusovou stanicou. Čo som slepá? Šla som tam. „Ahoj." pozdravila som. „Čauko, sadaj." ukazoval na svoje auto a sadol si na miesto vodiča. Otvorila som dvere auta, no nenastúpila som. Je úplne cudzí. „Čo je?" Všimol si, že sa nechystám nastúpiť. „Prečo nemôžeme zostať tu, vonku?" Ukazovala som na lavičku na autobusovej stanici. „Je zima. Nenechám ťa zamrznúť. Sadni si, prosím ťa." Ukazoval na miesto spolujazdca. Pozerala som sa po ulici. „Čo sa ma bojíš?" spýtal sa ma presne to isté, ako na oslave. „Dária." snažil sa ma presvedčiť. „Keď budeme von, tak sa môžem skôr zachrániť." snažila som sa na konci zasmiať, čo sa mi určite nepodarilo. „Sľúbila si, že dnes utekať nebudeš." Ukázal ešte raz na prázdne miesto. „Ale..." prerušil ma. „No tak si už sadni, veď mám na zadnom sedadle iba pištoľ." Čo? „To bol vtip. Haha." Ešte raz ukázal na miesto. Sadla som si, a keď som zatvárala dvere, snažila som zamaskovať, že ich zatváram ľavou rukou. Oprela som sa o sedačku. „Ja veľmi nechápem vtipom." povedala som a začala si obzerať jeho auto zvnútra. Vyzeralo podobne ako ostatné autá tejto značky. Pozrel sa na mňa, ja som ušla pohľadom. „Vyzeráš" Hrozne? „Inak." Pozrela som sa na hodinky, 7:20. „O päť osem mi začína hodina." povedala som. „Ja viem." Vzdychla som. "Ešte raz mi prepáč, že som včera ušla. Bol to nejaký skrat." pozrela som naňho. Zahľadela som sa do jeho modrých očí. „Dnes si tu, a zatiaľ si neušla. Takže ti odpúšťam." zasmial sa. Zasmial sa. Jeho smiech. Potriasla som hlavou. „Dnes si tiež vstával o piatej?" spýtala som sa so záujmom. „Áno, ale to je v pohode. Pospal som si v aute." Všimla som si, že jeho sedadlo nie je prispôsobené pre šoféra. „Juraj." „Juraj?" Och, jasné. „Ďuro, nemyslím si, že by si mal chodiť poza školu. Budú z toho problémy. A ja budem vinník." Počas toho, ako som to hovorila, stratil očný kontakt a v odraze v skle som videla, že prevrátil očami. Pozrel sa na mňa. „Chcem byť s tebou, čo je na tom?" pomáhal si pri rozprávaní rukou. Chce byť so mnou? Juraj Loj, Juraj Loj, Juraj Loj. „Ale Jur... Ďuro. Prosím, nesmieš vynechávať školu iba tak. Čo... čo vlastne študuješ?" Nezvyknem si na jeho prezývku. Jasné, seď si s ním v aute. Pri tom nevieš, ani čo študuje. „Viac sa ti páči moje meno ako prezývka?" Nevyhýbaj sa odpovedi. „Vyhýbaš sa odpovedi." povedala som mu. „Aj ty." odpovedal a opäť sa usmial. Odvrátila som zrak. „Automobilovú." Otočila som späť hlavu k nemu. „Viac sa mi páči Juraj ako Ďuro." Prečo ma pri mene Juraj zabolelo brucho? Zhlasnelo mu rádio, hlásili dopravný servis. Obaja sme sa zľakli, potom Juraj stíšil rádio. „Prepáč." Prečo sa zase usmial?! „Ja vlastne ani neviem, aká hudba sa ti páči. Čo počúvaš?" Má pravdu, my to nevieme. O čom sme sa bavili doteraz? „Rock. Ale prevažne slovenský. Čo počúvaš ty?" Nie, neusmievaj sa. Nie, neusmievaj sa. Usmiala som sa. Super, určite si to všimol. Neviem sa usmiať. Už to vie. Dokelu. Prečo? Chcem ísť preč. Musím ísť von. Nedokázala som sa ani pohnúť. „Rôzne, metal a tak." Opäť sa usmial. Prestaň. Pozrela som sa na hodinky. 7:35. „Asi by som už mala ísť." povedala som. Ale keď som sa naňho pozrela, videla som, ako mi hľadí na ruku. Zovrela sa vpäsť. Odvrátil zrak. Do rite. „Ahoj." Otočila som sa k dverám a pomaly ich otvárala. Vyšla som z auta. Prešla som okolo kufra auta a vybrala sa hore kopcom. „Počkaj!" Zvolal za mnou Juraj a zabuchol dvere. Otočila som sa. Vedela som, že ak teraz odídem, tak ho už v živote neuvidím. Na to ho mám už príliš rada. „Máš ešte čas." „Nemám, kým vyjdem hore, a ešte sa musím prezuť a ísť na druhé poschodie." vysvetľovala som. „Odveziem ťa pred školu, je strašná zima." Objímal sa. „Nie, prejdem sa, môže nás niekto vidieť. Napríklad tvoja sestra. Zistí, že nechodíš do školy a bude zle." snažila som sa znieť vážne. „Kašlem na to, či ma Katarína uvidí. Nenechám ťa predsa v tejto zime ísť hore." Prešiel na druhú stranu auta a otvoril dvere. Pozerala som sa naňho, ako tam stojí. „Dobre, ale iba preto, že sa ponáhľam." povedala som a sadla si do auta. Keď zatváral dvere, prešiel mi popod nos cigaretový dym. To on fajčí. Rýchlo si sadol. „Môžme sa stretnúť aj poobede? Máš poslednú telesnú, že?" Ako? „Ako?" pokrútila som hlavou. „Pozeral som si tvoj rozvrh." Usmial sa, zase! „Tak potom vieš, že končím o 14:15 a autobus mi ide o 14:35 od Tesca. Idem ešte na obed." povedala som. „A to stíhaš?" zostal prekvapený. „Áno. Zatiaľ som vždy stihla." odpovedala som. Zabáčali sme doľava. „Uvidíme sa zajtra? Na tom istom mieste?" opýtal sa, keď zastal pred gymnáziom. „A chceš?" bola som prekvapená. Videl niečo? „Ty chceš?" spýtal sa. „Musím ísť." povedala som, keď na hodinkách ukazovalo 7:45. „Čauko!" „Ahoj." Zabuchla som dvere, dala si tašku na plecia a utekala cez cestu. Obzrela som sa ešte za sebou. Stále tam čakal, tak som sa rozhodla mu zakývať. Odkýval mi položenou rukou na volante. Neodchádzal, ale ja som už musela ísť. Utekala som do školy ku skrinkám, prezuť sa. Prosím nech Richotarská mešká. Prosím. Prosím. Prosím. Prosím ťa, kedy ona meškala? Trápila som sa s uzamykaním kladky. Nie. Prosím. Utekala som hore schodmi. Na prvom poschodí som videla, ako vychádza zo zborovne. Dokelu. Šla tesne za mnou. Stihla som to zarovno so zvonením.
Počas geografie mi zaškŕkalo v bruchu. Dokelu. Veď ja som nejedla, lebo som bola s Jurajom. Po nej som si išla zavesiť svoju bundu, ktorú som mala prehodenú iba cez lavicu. Smrdí. Dokelu. Vybrala som si svoj rožok a najedla som sa.
Keď som sa naučila na stredajšie hodiny, zapla som si notebook. Prihlásila som sa na facebook.
7:55 Juraj Levický: Teraz som si uvedomil ze si si nedala v aute bundu dole. Bola ti zima? Kuril som :o
8:00 Juraj Levický: Halo?
Do rite. On si to všimol.
Počkať.
Do rite. Ja som mu to nepovedala.
17:01 Dária Voková: prepáč, ja nemám internet v škole :/
Prosím, nech si nevšimne, že som mu neodpovedala.
17:03 Juraj Levický: Myslel som si. Bola ti zima?
Dokelu.
17:05 Dária Voková: Nie, ja... nebolo to dlho.
17:05 Dária Voková: Dúfam, že som nič nepokazila.
Prečo sa ho to pýtaš?
17:07 Juraj Levický: Preco by si mala nieco pokazit? Bolo to fajn :)
Naozaj? Prečo mám pocit, že som spravila niečo zlé?
17:07 Juraj Levický: Nedostali sme sa k tvojmu tajomstvu cislo dva :o
Do rite.
17:09 Dária Voková: To je pravda :D Rozprávali sme sa o iných veciach, tak som na to zabudla.
Alebo si chcela na to zabudnúť. Lenže na to sa nedá zabudnúť.
17:11 Juraj Levický: Stihala si vsetko? ;)
Prestaň.
17:12 Dária Voková: áno
17:12 Juraj Levický: Tak zajtra? ;)
Nie? Áno?
17:15 Dária Voková: áno?
Čo to robíš?
17:17 Juraj Levický: Co keby som prisiel po teba do matician? ;)
Čože? Pozerala som na tú správu s otvorenými ústami.
17:20 Dária Voková: Prečo by si to robil?...
17:21 Juraj Levický: Mohli by sme byt dlhsie spolu. Odveziem ta potom az ku skole a to iste by sme mohli spravit aj poobede. Zajtra mas sest ci sedem hodin? :)
Zajtra mám šesť či sedem hodín? Neviem.
Zabolelo ma brucho.
17:24 Dária Voková: Ale vieš, že aj ja sa musím tváriť normálne. Čiže by si musel prísť v čase, keď mi odchádza autobus.
Prečo sa mu pcháš do auta?
17:26 Juraj Levický: To nebude problem. Pamatas? Vstavam o piatej. Tak o kolkej... kde vlastne v maticanoch byvas? :D
17:28 Dária Voková: Ja viem, že to bude znieť divne...
Myslíš?
17:29 Juraj Levický: Cakam :)
17:31 Dária Voková: Stačí ak zaparkuješ pri bare. Vieš, kde je v Maticanoch bar? Hned ako vojdeš. Tam je zastávka autobusu :D
17:33 Juraj Levický: Takze sa stretneme pred barom? :D O kolkej?
17:35 Dária Voková: Asi áno :D No... o 6:56 mi ide bus. Takže stačí aby si tam vtedy bol. :)
Vážne si myslíš, že ti bude robiť osobného taxikára?
17:37 Juraj Levický: Dobre. Mozno by bolo dobre aby sme si vymenili tel. Cislo?
Vypúlila som oči.
17:41 Dária Voková: Nerada píšem telefónne číslo na internet.
Lepšiu výhovorku nemáš?
17:43 Juraj Levický: O dovod viac sa stretnut zajtra ;)
Juraj, prosím ťa.
17:45 Dária Voková: Už si si zistil čo robili v škole? Cítim sa hrozne, že vynechávaš školu kvôli mne.
Prečo sa mi píše tak jednoducho o tom, čo cítim?
Zabolelo ma brucho.
17:47 Juraj Levický: Neboj sa. Ja to zvladnem :D
17:49 Dária Voková: Aj tak si myslím, že po tom, čo ti poviem zajtra, sa už nebudeš chcieť so mnou stretnúť. :(
Čo je to s tebou?
17:51 Juraj Levický: Juraj si urobi vlastny nazor dobre? :)
Pokrútila som hlavou nechápavo. Prečítala som si to ešte raz.
Vážne ho môžem oslovovať Juraj?
17:54 Dária Voková: Vážne ti to nebude vadiť? Vieš... ja neoslovujem ľudí prezývkami. Iba jedného. Moju najlepšiu kamarátku. Pretože nemá rada svoje meno.
Prečo mu píšeš tajomstvá iných?
17:56 Juraj Levický: Nemyslim si ze juraj je meno ktore by som mal rad. Neviem ci ho mam rad.
Juraj je zvláštne meno. Nosia ho ľudia, na ktorých mi záleží.
17:58 Dária Voková: Je určite lepšie ako Ďuro :D
Neurazím ho?
17:59 Juraj Levický: Dobre :) A ako volaju teba? Daria... je to naozaj zvlastne meno. Nemyslim to teraz v zlom ale este som sa s nim nestretol :D
Haha. Vzdychla som. 
18:01 Dária Voková: Volajú ma Dária. V škole boli pokusy na prezývky, ale neznášam ich. Stačí ak ma budeš volať Dária :D
Jasné, že si mu to nepovedala.
18:03 Juraj Levický: Dobre budes Daria :) Ale preco im nepovies ze nechces aby ta tak volali? :o
18:05 Dária Voková: Skúšala som :D Nepočúvajú ma. Jeden profesor ma dokonca aj premenoval :D
Prečo mu to píšeš?
18:07 Juraj Levický: Ako? :D
18:08 Dária Voková: Kiara :D Ja neviem odkiaľ to nabral :D Bolo to ešte v prvom ročníku, bol nový.
18:09 Juraj Levický: Ale to sa vobec nepodoba :o Kiara ako z levieho krala? :D
Pozná to? Jasné, že to pozná.
18:11 Dária Voková: Hej :D
Píše. Prestal. Píše.
18:15 Juraj Levický: Kiara bola princezna?
Toto mu trvalo tak dlho napísať?
18:16 Dária Voková: Áno, vážne sa chceš baviť o Levom kráľovi? Dvojku mám najradšej :D
Určite ho to nezaujíma.
18:18 Juraj Levický: Preco mas dvojku najradsej? :)
Čo?
18:20 Dária Voková: Videla som ju iba v češtine. Páčia sa mi tam tie pesničky a celé to s Kovu a Kiarou :D
Prečo som chcela napísať vzťah Kovu a Kiary, ale rozmyslela som si to?
Píše. Prestal. Píše.
Zase?
18:23 Juraj Levický: Ja mam radsej jednotku ale aj dvojka je fajn :D
18:25 Dária Voková: Deje sa niečo?
Zabolelo ma brucho.
18:27 Juraj Levický: Nie len robim viac veci naraz a omilom klikam do tvojej spravy :D
Neviem, čo si mám myslieť. Neviem, čo mám napísať. Omylom je s ypsilonom.
18:29 Dária Voková: Idem sa najesť, prídem ešte
18:29 Juraj Levický: Budem tu. Dobru chut :)
Juraj. Prestaň.
Išla som ku chladničke. Otvorila som ju.
.
.
.
Vyskočilo mi okno s maminými správami.
Nech babka nieco dobre uvarii...
Dokelu. Mama príde zajtra domov. To znamená, že od štvrtka sa už s Jurajom neuvidíme. 
19:34 Dária Voková: ok
Odpísala mi Kristy.
19:36 Kristína Sedláková: takže ste mali pekný deň :)
19:37 Dária Voková: Dá sa to tak povedať. Zajtra mu poviem, že som postihnutá. Podľa jeho reakcie sa rozhodne čo ďalej :o
19:41 Kristína Sedláková: čo bude ďalej?
19:43 Dária Voková: neviem :(
Juraj mi neodpísal na moju otázku, či je tu. Je to čudné. Čo ak si dal dokopy dve a dve a už vie o mne tajomstvo číslo dva? Určite si povedal: Tak s takouto nič nechcem mať. Nájdem si zdravú.