JURAJ LEVICKÝ - DESIATA ČASŤ

Ďakujem Kristy za podporu.

Dokelu. „Ja vlastne ani neviem. Asi som sa iba niekde buchla." Musím to povedať Jurajovi.
Po tom, čo som sa najedla, šla som opäť na notebook. Mala som dve správy. Klikla som najprv na tú od Kristy.
19:03 Kristína Sedláková:
zo včera čo povieš?
19:47 Dária Voková: krásne
19:48 Dária Voková: mám taký problém...
Neodpisovala mi, tak som klikla na Jurajovu správu.
19:01 Juraj Levický: Mohol by som ta zapnut :)
Čo?
Prečítala som si správu predtým.
Aha. Nie.
19:50 Dária Voková: A to nechcem... nechcem ťa otravovať
19:51 Dária Voková: Skôr ako mi odpíšeš... musím ti niečo napísať
Ach.
19:53 Juraj Levický: Su iba dve moznosti: bud sa uvaris v mojom aute lebo aj mne je zima v tomto pocasi takze kurim alebo nam bude obom teplo tak ze si das bundudole ako to robim ja a potom ti zapnem zips :) cakam :D
Nemôžem. Ja neviem.
19:57 Dária Voková: Pamätáš si, ako si ma vtedy v ten pondelok, keď si prišiel snažil zastaviť pred mojim útekom?...
Nečakala som dlho na odpoveď.
20:00 Juraj Levický: Nemysli na to nehnevam sa na teba ved sme zazili pekne dni a este do konca tyzdna ich zazijeme :)
Musíš mu to napísať.
20:02 Dária Voková: Ide o to, že keďže si ma držal za pravú ruku, tak som necítila ako silno ma držíš. A zostala mi tam modrina
Dokelu.
✓Zobrazené 20:03
Do rite.
Neodpisuje.
Do rite.
Otvorila som správy s Kristy a klikla do okna. Kurzor blikal, no nevedela som, čo mám napísať. Začal mi zvoniť mobil. Položila som notebook na bok a vstala k mobilu. Juraj. Čože? Pozerala som sa na vibrujúci mobil. Prišla mi notifikácia na facebooku. Vrátila som sa aj s mobilom k notebooku.
20:07 Juraj Levický: Zdvihni prosim
Ešte raz som sa pozrela na neznámeho panáčika, ktorý niesol meno Juraj. Zdvihla som. „Vážne som ti spôsobil modrinu?" znel vystrašene. „No... objavila sa mi v ten deň. Mohla som sa aj niekde buchnúť, ale pravdepodobne je od teba." vravelo sa mi tak ľahko. Hovorilo sa mi tak dobre. „Je mi to ľúto." bol smutný.  „Pozri, ja som to necítila a tá modrina o pár dní zmizne. Ja... iba som chcela, aby si to vedel." Viem, že to vôbec nie je dobré. A z nepochopiteľného dôvodu som si spomenula na všetky televízne postavy, ktoré si vraveli, že je to v pohode. Ibaže my s Jurajom nie sme spolu. „Zajtra ti to vynahradím. Sľubujem." stále bol vyľakaný. „Môžeme si písať? Ja..." nedopovedala som, keď ma prerušil. „Čauko." „Ahoj." Zložila som a vrátila sa späť na notebook.
20:15 Juraj Levický: Naozaj ma to velmi mrzi. Zajtra ti to vynahradim. Som debil :(
Nie. Nie. Nie.
20:17 Dária Voková: Je to moja chyba, nemala som utiecť :/
20:18 Juraj Levický: Tak velmi by som chcel byt teraz s tebou a ospravedlnit sa ti...
Prečítala som si to ešte raz. Rozhodla som sa zmeniť tému.
20:20 Dária Voková: Zistil si si, čo robili v škole? :) Zvládaš všetko?
Vyskočilo mi okno s Kikinými správami.
20:20 Kristína Sedláková: aký problém? :o
Klikla som.
20:21 Dária Voková: Povedala som mu to a... ach. A asi som... nie nenapíšem to, lebo už to nebudem môcť vrátiť späť
Odpísal mi Juraj.
20:22 Juraj Levický: Vsetko je v pohode :) Zmeskal som nejake pisomky ale ja to zvladnem. Ved sa musim vyliecit nie? :D
Vyliečiť? Znamená to vytriezvieť? A z čoho?
Odpísala mi Kristy.
20:23 Kristína Sedláková: stalo sa niečo? :o
Neviem.
20:23 Dária Voková: Neviem... Ja... neviem. Vymenili sme si čísla a vozí ma do a zo školy. A neviem...
20:25 Kristína Sedláková: to je dobré nie?
20:27 Dária Voková: Asi... sa nechcem o tom baviť. Čo máš nové ty?
Neodpisovala.
20:27 Juraj Levický: Este raz prepac :(
20:29 Dária Voková: Zajtra ráno sa uvidíme a bude všetko ok :D
20:30 Juraj Levický: Uz nech je zajtra <3
20:31 Dária Voková: Ja už na dnes budem končiť. Zajtra sa vidíme :)
20:32 Juraj Levický: Čauko a dobrú noc <3
Čo? Počkať? Čo? On mi poprial dobrú noc?
20:34 Dária Voková: Dobrú :)
Odhlásila som sa a vypla notebook. Šla som do obývačky pozerať televízor.
Keď ma uvidel, pravdepodobne, v spätnom zrkadle, vystúpil z auta. Pozrel sa priamo do mojich očí, usmial sa, čím mi spôsobil bolesť brucha a otvoril mi dvere pri sedadle spolujazdca. Prešla som cez cestu, a keď som bola pri ňom bližšie, pozdravila som sa mu: „Ahoj." „Dobré ránko." odpovedal mi a čakal, kým nastúpim. Potom zavrel dvere. Auto bolo naštartované, v pozadí bežala hudba. Paralyzovaný. A mal nastavené kúrenie. Sadol si. „Vysvetlíš mi, kedy to všetko stíhaš? Písať si so mnou, urobiť pre mňa playlist a ešte robiť veci do školy?" Usmievala som sa. No potom som zacítila dym. „Fajčil si?" odtiahla som sa bližšie k dverám. Oprel sa o sedadlo. „Do čerta. Zabudol som. Prepáč, musím si na to zvyknúť. Vážne s tým prestanem." povedal a načiahol sa dozadu, podal mi čokoládu. „Dúfam, že môže byť. Bolestné za tú modrinu. A pokojne si daj dole bundu, ja ti ju potom zazipsujem." Jeho úsmev. Vzala som do ruky čokoládu. Veľkú Milku. Moje vnútro explodovalo. Skutočne neviem, prečo to robí. A ak to robí preto, v čo dúfam, tak by sa už mohol ozvať. Pretože som doňho až po uši. „Ďakujem, ale to si nemusel." Usmievala som sa. „Musel, ublížil som ti a porušil som slovo." vycúval a prešli sme smerom na Gmelicu. „Prosím, vyzleč si už tú bundu." Pozeral na cestu. Nemôžem. Nechcem ho otravovať. Nie. Aj napriek tomu som si ju pomaly rozopínala. Vybrala som si za pomoci ľavej ruky tú pravú, a potom som strhla aj ľavý rukáv. Pravá ruka bola vpäsť.
Prišli sme na naše miesto do Gmelice. Motor nechal bežať a trochu stiahol kúrenie. „Nie je to takto lepšie?" pozeral sa mi do očí. „Juraj, ja som nechcela, aby si sa cítil zle, za to, že si ma chcel zadržať." naozaj ma to teraz štvalo. Načo som mu to povedala. „Dôležité je, že sme dnes spolu." Usmial sa. „No... vlastne iba teraz. Po mňa už príde mama a určite zajtra pôjdem autom." Tie oči. „Takže sa dnes vidíme naposledy... dokedy?" pozrel sa mi na ruky. Pravá ruka sa mi stiahla ešte viac. Pozrel sa mi do očí. „Ja... neviem." preglgla som. Neviem, čo mám hovoriť. Tak strašne mu chcem povedať, že ho ľúbim, ale nemôžem. Už nie. Dotkol sa ma. Z vonku prstami ma pohladil po ľavej ruke. Striasla som sa a odtiahla. Usmial sa a pozrel sa opäť do mojich očí. „Po prázdninách sa mi na tých pár dní neoplatí vynechať školu. Ale potom by som o týždeň na to mohol." Celý čas sa usmieval. „Nie. Nie. Musíš chodiť do školy." Stále som bola nalepená na dverách auta. „Ja ťa musím vidieť." odvrátil zrak a chytil sa volantu. Znamená to... no tak to už povedz. „Čo teraz preberáte na angličtine?" opýtal sa a pozrel sa na chodník pred nami. Zase si pozeral môj rozvrh. „Cítim sa čudne, že vieš presne, čo kedy mám, kedy začínam a končím." snažila som sa zasmiať. Usmial sa a pozrel sa na mňa. „Na angličtine si aj s Katkou?" Dokonca aj v tomto má pravdu. „Hej. Sme v jednej skupine." Usmiala som sa.
.
.
.
14:42 Juraj Levický: Pozeram sa na to ako nastupujes k mame do auta a je mi smutno :(
Zabolelo ma brucho.
15:50 Dária Voková: Ty si tam bol? :D
Asi hej, keď ťa videl.
15:52 Juraj Levický: Musel som ta vidiet aj ked som nemohol s tebou hovorit. Mate zaujimave auto take male :D
15:54 Dária Voková: Mame to stačí :D
15:55 Juraj Levický: Zajtra rano vazne po teba nemozem prist? Je uz piatok a kedze nechodis von tak ta neuvidim? :o :(
Veď to.
15:58 Dária Voková: Budeme si písať :)
15:59 Juraj Levický: To je malo ja ta musim vidiet :/
Dobre. Nebuďme ako v seriáli alebo vo filme. Ja som si to už uvedomila. Zaľúbila som sa doňho. A skutočne neviem, ako to budem deliť medzi dvoch Jurajov. Ale viem to. Dúfam, že ma to neprestane držať po týždni, ako pri Denisovi. A možno áno, možno nie. Cíti to isté. Sľúbila som si, že už nikdy v živote neurobím prvý krok. Nie, neurobím.
Klikla som na naše správy s Jurajom. Kurzor blikal.
16:05 Dária Voková: Robíš veci, ktoré pre mňa ešte nikto neurobil...
Nie. Nepíš mu to.
16:07 Juraj Levický: Ktore napriklad? :)
Nepíš to.
16:08 Dária Voková: Napriek tomu, že som na oslave nepovedala ani slovo, tak si mi napísal. Vieš môj rozvrh. Vynechávaš kvôli mne školu. S nijakým chlapcom som si nepísala šyri hodiny vkuse. S nikým sa mi tak dobre nerozpráva, ako s tebou. Spravil si mi playlist, darček, nikto to pre mňa ešte nespravil. Okrem brata. Aj napriek tomu, že si o mojom zdravotnom probléme vedel, nepovedal si mi to. Vozíš ma dobrovoľne do školy. Páči sa ti môj smiech. Snažíš sa prestať fajčiť. Ja... od chlapca som to ešte nevedela. A chcela by som to pomenovať, pretože si nemyslím, že by sme boli iba kamaráti...
A teraz si to pokašľala. Čo ak si namýšľaš totálne somariny a on k tebe naozaj nič necíti? Čo ak ste iba kamaráti?
✓Zobrazené 16:11
Si v riti.
Píše.