JURAJ LEVICKÝ - DEVIATA ČASŤ

Bolo ticho. Čo si o sebe myslíš? Určite sa hneď teraz, len tak z ničoho nič, zbaví všetkých cigariet iba kvôli tebe. Zabočil na kraj cesty a zastal. Auto nechal naštartované. „Včera som si kúpil novú krabičku cigariet." Ukazovákom sa stále dotýkal tlačidla. Nepozrel sa na mňa. No ja som bola odhodlaná neodvrátiť zrak. „Iba... iba by možno bolo fajn, keby si fajčil potom, ako ma odvezieš. Ja... naozaj ti nechcem do toho vravieť. Mne strašne vadí cigaretový dym." Neznášam cigaretový dym. „Dobre." Položil si ruku na stehno. Čo? Počkať? Dobre? To je všetko? Iba dobre? Čo znamená dobre? „Ale, vysvetlíš mi jednu vec?" Pozerala som sa mu do očí. Čo ak som iba potrebovala niekoho, do koho očí by som sa mohla pozerať? Jeho oči, ach. „Chodíme spolu... von už niekoľko dní a začalo ti to vadiť až teraz?" Ozaj, prečo mi to začalo vadiť až teraz? „Ja... nevedela som, že ten dym je od teba. Až od toho... objatia alebo čo to bolo." Moje nervy, čo to hovorím. Usmial sa. „Naozaj by si to, povedzme, skúsil?" povedala som nechápavo, a tak trošku zvedavá. „Na začiatok by som skúsil nekúpiť si ďalšiu krabičku." Opäť sa usmial. „Koľko vlastne vyfajčíš denne?" spýtala som sa a stále sa pozerala do tých modrých očí. Odvrátil zrak a dotkol sa oboma rukami volantu. „Päť-šesť?" zahundral si popod nos počas toho, ako zapol motor auta. I napriek tomu som to počula. Pozrela som sa von oknom. „Ja viem, že si teraz vravíš, že by som si nemal ničiť zdravie. Obzvlášť, keď..." nedopovedal, tak som otočila hlavu. Vybáčal späť na cestu a šli sme ďalej. „Obzvlášť, keď čo?" pokrútila som hlavou. „Počuj, ja to skúsim, dobre? A ty mi môžeš byť napríklad vzorom." Usmial sa. Vzorom? Ja mám byť niekomu vzorom? Neviem, prečo, keď som si to premietla, ale v mojom vnútri sa vydrala hrča plaču do hrdla. Len nerev, len nerev. Prehltla som. Zostala tam. Ešte nikomu som nebola v niečom vzorom. Zastal pri bare. „Asi by som mala ísť." stále som mala hrču v hrdle. „Asi áno. Teda, nie že by som ťa vyhadzoval, ale o chvíľu bude dvadsať. Tak zajtra?" Prečo toľko radosti. „Moja mama sa vracia dnes domov a pravdepodobne ma odvezie do aj zo školy. Takže asi nie." Chystala som sa vystupovať. Keď som dala pravú nohu z auta na štrk, tak ma chytil za ruku. Striasla som sa. Nečakala som to. „Ako to myslíš?" Stále ma držal za bundu. „No... mama ma vozí každé ráno do školy, aby sme nemuseli tak skoro vstávať. Neznáša ranné vstávanie." povedala som a pozrela sa na to, ako ma drží za ruku. „Dária, ale to mi nemôžeš povedať len tak, keď si na odchode. Ja... My... sa musíme zajtra vidieť. Nemôžeš ju presvedčiť, aby si mohla ísť 'autobusom'?" autobus naznačil do úvodzoviek. „Môžem to skúsiť, ale bude to podozrivé." Chcela som vystúpiť. „To mi je jedno. Ja ťa musím zajtra vidieť." Zostala som prekvapená. „Musím ísť." „Čauko." „Ahoj." Zabuchla som dvere a rýchlo prešla cez cestu, pretože som videla, ako sa blíži môj autobus, s ktorým som mala pôvodne prísť. Keď som však šľapla na chodník, zľakla som sa. Juraj zatrúbil. Otočila som sa a usmiala sa. Čo to robíš? Prešla som okolo celého plota, a keď som zabočila k budove, tak som počula, ako mi vibruje mobil v taške. Rýchlo som ho vybrala, pretože som si myslela, že je to babka alebo mama. Na obrazovke bolo Juraj. Usmiala som sa a zdvihla to. Vošla som do budovy a vyšla hore schodmi. „Ešte nie som doma a už mi voláš?"  Usmievala som sa, ale on to nemohol vidieť. Nenamotávaj sa naňho. „Chcel som ťa počuť v prípade, ak ťa zajtra neuvidím. Ale ty to vybavíš, však? Ty si šikovná." bolo cítiť, že je šťastný. „Juraj, prestaň. Dobre? Ja ti napíšem. Choď domov aj ty." povedala som mu. „Dobre. Čauko." Usmievala som sa. „Pa." odpovedala som a zložila. Konečne som chytila kľučku od bytu.
Dnes som sa naučila veľmi rýchlo, tak som si zapla notebook. Prihlásila som sa na facebook. Mala som správu od Juraja.
14:35 Juraj Levický: Dosla si v pohode? :)
14:37 Juraj Levický: Uz je tvoja mama doma?
Usmiala som sa. Cítila som v bruchu to zvláštne, čo je tak neopísateľné. To, čo mi dokázal spôsobiť iba Juraj. Teda. Juraj.
Prosím, ešte nie. Stále nevieš, na čom si. A kým sa nerozhodne spraviť prvý krok, tak to ani nezistíš. Jedine, že by... Nie. Sľúbila si si, že už nikdy nespravíš prvý krok.
15:55 Juraj Levický: Si online :)
Ach.
15:56 Dária Voková: Čo ty, už si doma? :D
15:57 Juraj Levický: Este nie :D Este som v skole teda momentalne uz mozno na stanici :D
Zasmiala som sa. No potom som prestala. Nie.
15:59 Dária Voková: Sľúb mi, že aspoň od pondelka pôjdeš do školy. Nie že ťa ráno uvidím na zastávke...
Počula som, ako sa odomikajú dvere. Pozrela som sa na dvere. Vedela som, že mama prišla domov. Vrátila som pohľad na notebook.
16:02 Dária Voková: Mama prišla... prídem o chvíľu
Neodpísal mi, tak som sa odhlásila. Vyšla som z izby. Privítala som sa s mamou. Keď sme si sadli na gauč, povedala: „Babka je zajtra doma?" Otočila hlavu k babke. „Som, a čo treba?" Babka sa pozerala na mamu. „Vyprevadiť Dorotku." Pozrela sa na mňa. „Pôjdeš ešte zajtra ráno autobusom, dobre? Ale po teba už prídem, o koľkej končíš?" Yes. „Hmm, mám sedem hodín. Tak 14:40. A kam ideš?" spýtala som sa, aby som prekryla nadšenie. „Do Košíc."
16:05 Juraj Levický: Slubujem ved potom uz nejdeme dlho do skoly a su prazdniny budeme si volat
16:05 Juraj Levický: Drzim palce :)
16:45 Dária Voková: Zajtra ráno môžeš po mňa prísť. Teda... ak chceš :D
Zase sa mu nútiš do auta?
16:47 Juraj Levický: Vedel som ze to vybavis si sikovna :)
Ach. Prosím Juraj, prestaň.
16:48 Juraj Levický: Mozes mi prosim poslat nejake piesne od inekafe? A ak som sa netrafil s tou od zocivoci tak mozes aj od nich :)
Čo?
16:50 Dária Voková: Prečo?
16:50 Juraj Levický: Spravim ti normalny playlist :) <3
Juraj Loj, Juraj Loj, Juraj Loj.
Prečo?
16:53 Dária Voková: Mne sa páči aj ten, ktorý si mi spravil. :) Kebyže viem s takýmito vecami robiť, tak by som ti urobila nejaký aj ja :D
Prestaň.
16:55 Juraj Levický: Chcem aby si sa citila lepsie pri mne. Zase... si si nerozopla bundu. Vazne ti je taka zima alebo to suvisi s niecim inym? :o
Dokelu.
16:59 Dária Voková: Zaráža ma aký si všímavý
Ale vážne.
17:00 Juraj Levický: Tak posles mi tie pesnicky?
Aha. Jasné.
17:01 Dária Voková: Iba ak sľúbiš, že tam dáš aj nejaké svoje obľúbené. Najlepšie na striedačku
17:02 Juraj Levický: Dobre :D
Zapla som YouTube. Takže, INE KAFE. Mojich najlepších 15 ro(c)kov je blbosť. Pomožte mi so mnou? Napísala som do vyhľadávania. Vypočula som si ju, vôbec sa mi nehodila. Keď všetko sa (k)rúti nemôžem. Zľakol by sa. Ani nie takú, ktorú by poznal, takže Záverečná, Ráno, Vianoce a Figúrka sú z ponuky von. Vybrala som si album. Čo ak nie? Ešte nie je zima. Ani minútu, Petra po rokoch. Prečítala som si texty. Nie. Dodo má najradšej Končím. Po prečítaní textu som si povedala nie. Čítala som si aj zvyšné texty, keď som to našla.
17:27 Dária Voková: https://www.youtube.com/watch?v=V9mff0bu-QM
Teraz Zoči Voči. Vybrala som si všetky albumy, ktoré mám. Prehrať a zmiznúť. Prečítala som si text. Nie. 3:00 určite nie. Položila som nabok prvé CD. Poď! Poď! Poď! určite nie. Čerešne určite nie. Slovami opísať. No, to by aj mohlo byť. Našla som si text. Nie. Nad Prahou, Láska - Nenávisť, Kde si bol?, Už nevládzem, Aj keď... nie. Na cestách je fajn, ale je to moja pieseň. Položila som druhé CD nabok. Našla som si text Klamem. Nie. S tebou, nie, nemôžem mu to takto nenápadne dať. Spoveď nemôžem. Opäť tu je slovami opísať. Tak dobre.
17:53 Dária Voková: https://www.youtube.com/watch?v=T0ypzlLZU7g
Odložila som všetky CD naspäť na svoje miesto. Netrvalo dlho, kým mi odpísal.
17:57 Juraj Levický: To si ich teraz pocuvala alebo co? :D :D Presla polhodina kym si mi poslala dalsiu :D
Usmiala som sa.
17:59 Dária Voková: Tak nejako :D
18:00 Juraj Levický: Ale mohla si poslat pokojne aj viac :D Co chces pocuvat styri pesnicky dookola? :D
Ha. Ha.
18:01 Dária Voková: Ja som si vlastne až vďaka tebe uvedomila, že hoci ich počúvam, niektoré texty sú fakt nepublikovateľné :D
Prečo sa cítim tak dobre?
18:03 Juraj Levický: Takze ty si tie pesnicky vyberala podla textu... dobre :D
Nie. Nie. Nie.
18:04 Dária Voková: Kašli na to fakt...
18:05 Juraj Levický: Citis sa byt odstavena vedla?
18:05 Juraj Levický: Zradil ta nejaky priatel?
Do rite. Do rite. Do rite.
18:09 Juraj Levický: Ta druha jevelmi smutna :(
Do rite!
18:12 Juraj Levický: Si tu?
18:13 Dária Voková: Som
18:13 Juraj Levický: Hnevas sa? :/
Nie. Iba sa cítim hrozne. Pustila som predsa niekoho do môjho súkromia.
18:15 Dária Voková: Nie. Ja... iba som ešte nikomu takému neposielala niečo, na čom mi záleží. Z hudby sa dá naozaj veľa o človeku zistiť
18:17 Juraj Levický: Akemu takemu?
Och. Nemyslela som to tak.
18:18 Dária Voková: Nemyslela som to v zlom slova zmysle :o
Píše. Prestal. Píše.
18:21 Juraj Levický: Takze ta zradil nejaky priatel?
Čo?
Skrolovala som naše predošlé správy.
Aha.
18:24 Dária Voková: Mala som kamaráta
18:25 Juraj Levický: A preto sa od ostatnich drzis dalej? Ako na oslave? :)
Ostatných je s ypsilonom. Poznáme sa sotva týždeň a on ma vie dokonale prečítať. Prečo som taká. Čo robím zle?
18:27 Dária Voková: Asi hej.. Ja neviem. Cítim sa teraz tak čudne :/
✓Zobrazené 18:28
Začal mi vibrovať mobil na stolíku. Vstala som a pozrela sa na obrazovku. Juraj. On mi volá?
Zdvihla som.
„Prečo mi voláš?" trochu som sa zasmiala. „Pretože som ťa chcel rozosmiať. Cítiš sa čudne kvôli mne? Si smutná?" znel skleslo. Po jeho prvej vete ma zabolelo brucho. „Juraj, ja... iba si myslím, že vieš príliš veľa, na to, že... že si chlapec." Hľadala som tie správne slová. „A čo, chlapec ťa nemôže trochu poznať?" v jeho hlase bol smiech. „Môžeme si písať? Nechcem, aby ma počula mama." snažila som sa znieť vážne. „Dobre, ale prosím, zasmej sa ešte." Och. „Prečo?" no aj tak som to povedala cez smiech. Zložil. Pozrela som sa na mobil. Vrátila som sa späť k notebooku.
18:32 Juraj Levický: Velmi milo sa smejes :) Paci sa mi tvoj smiech
Zabolelo ma brucho.
Juraj, prestaň. Inak sa zamilujem úplne a bude to potom bolieť.
18:34 Dária Voková: Prečo si mi vlastne zavolal? :D
18:35 Juraj Levický: Chcel som ta pocut a potreboval som vediet ci si smutna kvoli mne
Správa sa inak. Prečo? Čo... čo ak je taký milý iba kvôli ruke?
18:37 Dária Voková: Správaš sa inak. Odvtedy čo som ti to ráno povedala
18:39 Juraj Levický: Co tym myslis? :)
18:41 Dária Voková: Na nič si sa ma ešte nespýtal. No tak... pokojne. A nemusíš ma ľutovať
To vážne nepotrebujem.
18:42 Juraj Levický: Myslel som si ze sa o tom nechces bavit tak sa nepytam. Nelutujem ta. Preco mam pocit ze sa ma snazis teraz odohnat? Ked viem tvoje "tajomstvo"
Ja som taká.
18:45 Dária Voková: Hej to ja vždy všetko kazím :D Na to si možno zvykneš
18:46 Juraj Levický: To ale neni ani voci ostatnim fer. Nemozes odhanat od seba ludi ktori ta maju radi a chcu ti pomoct
Nie je a ostatným je s ypsilonom.
18:48 Dária Voková: Mrzí ma to. Nemôžeme sa baviť o niečom inom?
Hej jasné. Len tak zmeníme tému.
18:50 Juraj Levický: Nie. Uz sa spytam ked si to nacrtla. Pytam sa vlastne uz asi tri dni. Preco si nerozopnes bundu v aute? :D
18:52 Dária Voková: Lebo by som sa nevedela potom asi zapnúť...
18:54 Juraj Levický: Asi som nepochopil...
18:55 Dária Voková: Pre môj zdravotný problém... Tak ako si neviem zaviazať šnúrky na topánkach, tak isto si neviem zapnúť zips na bunde
Prečo som mu to napísala tak surovo?
✓Zobrazené 18:56
18:59 Juraj Levický: To mi nedoslo :/ Prepac. Ale myslim ze sa to da vyriesit
Píše.
Dokelu. Musím ísť do sprchy.
Keď som vošla do vane, tak sa mama spýtala: „Z čoho máš tú modrinku?"