ŠIKANA

! UPOZORNENIE ! Šikana je veľmi vážna téma, preto tento príspevok bude obsahovať realistické podnety a emócie. Nie je mojim cieľom si čokoľvek vymýšľať alebo veci zľahčovať. Po prečítaní tohto príspevku je možné, že sem už nebudete chcieť chodiť.

Keď sme na Pedagogike pre medziodborové štúdium (medzi nami nazývané aj medziodporné) mali brať šikanu /prezentácie nám posielala vopred/, tak som vo svojom vnútri pocítila bolesť. Spomenula som si na svojich spolužiakov zo základnej a strednej školy. Aj keď som na hodine bola, snažila som sa nevnímať, čo ostatní vravia a uzavrela sa do svojej bubliny. Je to téma, ktorú školy neustále omieľajú, a aj tak sa nachádza v každom školskom zariadení deň čo deň. Pokúsim sa tu dať nielen teóriu, ale aj svoje vlastné zážitky. Koniec koncov mám pocit, že sa šikana nenachádza iba v školských zariadeniach, ale aj vonku na ulici alebo v dopravných prostriedkoch.

                                                            

Šikanovanie je opakované ubližovanie druhým, fyzické, psychické alebo kombinované ponižovanie. Úmyselné ubližovanie niekomu, kto sa nemôže alebo nevie brániť. Keď niekto spôsobuje niekomu bolesť.
- dieťa je opakovane úražlivo prezývané
- vysmievajú sa mu
- dieťa je nútené agresorom robiť to, čo mu je nepríjemné
- dieťa je odstrkované, sú mu schovávané alebo brané osobné veci
- dieťa je ignorované

A vlastne táto téma na hodine mi dala nápad na tento príspevok. Konečne sa vyplakať, vyrozprávať. Možno nájsť príčiny, prečo tak konali.
Bola som šikanovaná susedmi, spolužiakmi v materskej škole, v základnej škole, v gymnáziu, učiteľmi na gymnáziu a momentálne cítim, že som šikanovaná ľuďmi na ulici a v dopravných prostriedkoch.

M A T E R S K Á  Š K O L A.
Žiaľ, obdobie hrania sa na pieskovisku si veľmi nepamätám, takže, či ma náhodou v období predškolského obdobia šikanovali, povedať neviem. Mala som celkom iné detstvo ako ostatné deti, a tak teda ani neviem, či som na to pieskovisko chodievala. Zo škôlky si pamätám jedine túto jedinú spomienku. A ako som už písala, je naozaj zaujímavé, že si zväčša pamätáme to zlé, namiesto toho dobrého. Tak ja si pamätám to, že som v škôlke mala jednu spolužiačku, ktorá ma nemala v láske. Pamätám si, že sa so mnou nechcela hrať a kradla mi hračky, s ktorými som sa hrávala. Nechcela sa so mnou baviť, a keď sme mali v škôlke plavecký výcvik, tak si ju pamätám pri bazéne. Pamätám si, ako ma ošpliechala vodou bez príčiny a kopla do mňa pod vodou.
Neviem, či sa to dá nazvať priamym šikanovaním alebo len snaha získať pozornosť silnejšieho.
Zo škôlky si ešte pamätám, že som spadla zo schodov a nikto si to nevšimol, až kým som nezačala plakať. Učiteľka bola vpredu a vôbec sa neobzrela, či má všetky deti.
V predprimárnej triede (rozumej v tretej, teda v tej poslednej, v ktorej musíte byť pred nástupom do školy) som mala najlepšiu kamarátku Rómku. Neviem už, ako sa volala. Ona mi nikdy neubližovala a ja som pre zmenu nešikanovala ju, len preto, že je inej pleti. Naše kamarátstvo skončilo v momente, čo ju dali do 1.A a mňa do 1.B.

Z Á K L A D N Á  Š K O L A  N A  Z Á P A D E.
V triede som bola s Alexom, s dvoma Timeami a ostatnými. Nepamätám si už všetky mená, keď sa pozriem na fotku. Rovnako ani v druhom ročníku, kto si má pamätať mená tridsiatich troch spolužiakov? Musím povedať, že tam som nikdy nepocítila stav úzkosti, bolesť, ktorú by mi mali spôsobiť spolužiaci. Sedela som s Alexom. Pamätám si, že v prvej triede mi R. oblial šlabikár mojou kolou, pretože sa naháňali. Ale nebolo to naschvál! (asi urobíme z toho tradíciu, lebo aj môj brat mal obliaty šlabikár :D). Pamätám si, že O. sa bil s chlapcami, ale nikdy mi neublížil. Pamätám si, že keď sme boli na školskom dvore, tak sme hrali kolo-kolo mlýnske. Mali sme sa pochytať za ruky. Vedľa mňa bola spolužiačka, Rómka a z nejakého dôvodu som ju odsúdila. Dala som jej pravú ruku, a potom keď sme sa dohrali, tak som mala na pravej ruke odtlačky jej nechtov, pretože ma tak silno držala. Opäť, keďže som to necítila, nevedela som o tom, že mi ubližuje. Pamätám si, že M. rozbili obočie tabuľou, pretože sa bláznili. Ale žiadnu ujmu na mojom zdraví v tom období si nepamätám. Štuchla ma moja spolusediaca, Karolína, keď som si ako svojho spolutýždenníka zvolila Alexa napriek tomu, že sa hlásila celá trieda. Ehm... veď aj to je dobré znamenie, pretože ja si naozaj pamätám dosť hlásiacich sa rúk. A v neposlednom rade nikdy nezabudnem na to, čo povedala Karolína /iná spolužiačka/, keď sa dozvedeli, že sa sťahujeme na východné Slovensko: "Ja ťa nikam nepustím. Priviažem ťa o stoličku." Stačí vám to ako odpoveď k môjmu šikanovaniu v priebehu prvých dvoch ročníkov?
Potom som na pokeci našla môjho spolužiaka odtiaľ, Filipa, chvíľu sme si písali. Pamätám si, že som bola hneď za ním v klasifikačnom hárku.

Z Á K L A D N Á  Š K O L A.
Od tretieho do deviateho ročníka. Mama mi vravela, že mám výhodu. V treťom ročníku sme totiž boli nový mix žiakov. Triedy II.A, B, C, D zredukovali (a pomenili) iba na tri triedy. Takže som nebola jediná, ktorá v triede nikoho nepoznala. Keďže som bola utiahnutá, mama sa mi snažila nájsť aspoň niekoho priateľného - Šašu. A keďže viem, že sa kamarátila so Samom N., tak asi sme si nejako sadli? Vážne ma to mrzí, že si naše prvé zoznámenie nepamätám. Povedzme, že som sa v treťom ročníku necítila byť šikanovaná. Veď začalo naše priateľstvo so Samom. Potom prišla Petronelka v štvrtom ročníku. A vymysleli sme si naša štvorica sediacich pri okne prezývky (podľa priezvisk) a činnosti. Hoci som v škole šikanu necítila, cítila som ju doma. Náš sused a jeho kamoši si ma našli na pokec.sk a zistili, že sa volám Dorotka a nie Dária. A mňa to tak neskutočne vytáčalo, že keď som šla von spolu so sesternicou, tak nás neustále čakali pri výťahu. A do tváre ma oslovovali Dorotka, Dorotka, Dorotka. Ja nevravím, že robili niečo zlé. Keďže je to moje meno, ale bála som sa, že sa to dozvedia v škole a začnú mi vymýšľať nejaké prezývky. Ide o to, akým tónom hlasu to hovorili. Potom mi aj začali písať na pokec.sk. Pamätám si, že v treťom ročníku mi mama dovolila pozvať si na narodeniny spolužiakov. Vypisovala som im pozvánky a dala som to tým ľuďom, ktorí mi boli bližšie k srdcu. Samka nechcela pustiť mama, pretože sme sa ešte tak dobre nepoznali (kto nevie, narodeniny mám v septembri). Šaša povedala, že nemôže, pretože majú nejakú inú oslavu, a že ju tiež veľmi nechcú pustiť. Myslím si, že vtedy prišli tak dve? spolužiačky. Vo štvrtom ročníku, keď sa naše priateľstvo so Samom viac upevnilo, tak začali /najmä medzi chlapcami/, kolovať reči Samo + Dária. Do toho Kristína začala vyvádzať. Volala do školy svojho otca, veľa si dovoľovala a začala nám so Samom robiť zle. Kreslila po tabuli, keď sme boli týždenníci a iné veci. Spolužiak ma raz pichol pravítkom do ruky. Ale stále som si neuvedomovala, že je to istý druh šikany /pretože nám robili to, čo nám bolo nepríjemné/. Pravdepodobne iba skúšali naše priateľstvo, koľko znesieme. V šiestom ročníku prišiel do triedy Fero. A ja som to tiež ako šikanu nebrala. Ale teraz, keď už viem, čo všetko obnáša. Bola som šikanovaná. Prišli na to, že moje meno je aj Dorota a začali ma oslovovať Dora, Dorotka. Naše priateľstvo so Samom mi to asi pomáhalo nevidieť. Fero do mňa neustále drgal, bral mi stoličku, pichal ma pravítkom... Až raz. Všetci spolužiaci boli vonku a ja som z nepochopiteľného dôvodu išla dozadu k nástenkám. Nechápem prečo, nikdy sa predsa po triede neprechádzam. Bol to akýsi vnútorný pohnútok, ktorý veľa povedal. Na nástenke bol pripnutý špendlíkom obrázok, na ňom bol nepodarený tučný panáčik s množstvom čiar "podpazuším". Vedľa bolo Dária. Neviem, prečo som bola taká hlúpa - zasmiala som sa, strhla to, pokrčila a dala do koša. Vážení čitatelia tohto blogu, mne nedošlo, že sa mi smejú za moje podpazušie. Za to, ako vyzerám. A pamätám si, že triedny to riešil na hodine, a že to vytiahol, keď som sa nepozerala. Spýtal sa chlapcov, že čo to má znamenať a opäť sa zasmiali. Viem, že to bol ten papier. A keďže ani po tomto som sa nebránila, tak Fero pokračoval ďalej. Pridal sa k nemu Majo, ktorý každú prestávku do mňa hádzal tie malé kriedy. Iný mi zase začal nadávať. Jediný, kto pri mne bol, bol Samko. A tak ako on bránil mňa, tak aj ja som bránila jeho. Keďže som bola fyzicky zdatnejšia (a silnejšia), tak som ho bránila pred každou možnou hrozbou. Za ktorými nasledovali reči Dária + Samo. Spolužiačka ma začala jednoducho vydierať. "Daj mi opísať domácu, inak ti nebudem dávať úlohy, keď budeš chorá." A skrátka... nedali nám pokoj. Potom prišla tá moja prvá láska. A tá spolužiačka a Samo boli jediní, ktorí pri mne stáli. A následne ako vieme, naše priateľstvo so Samom skončilo. Chlapci si ho vzali k sebe, začal ma volať Dorotka No No No. Bezdôvodne každú prestávku vstal zo svojho miesta, len, aby mi to prišiel povedať. Potom sme sa nevedeli ani pozdraviť. A ja som namiesto chodenia vonku so sesternicou začala viac tráviť čas na internete, bola som na mojpsik.sk, vytvorila som si blog, začala písať príbehy. A Samo robil všetko preto, aby mi znepríjemnil deň. Majo stále hádzal do mňa kriedy a chlapci so mnou neprehovorili. Čo sa týka dievčat, tak neviem, v ktorom ročníku ma v šatni po telesnej obvinili, že som im ukradla veci. Až keď som sa rozplakala, tak povedali, že si robia srandu a začali ma tíšiť. Triedny to vtedy riešil.
Až v deviatom ročníku nastal istý spád. Chlapci si posadali dozadu, teda jediný, kto ma otravoval bol Majo s kriedami. Začala som sa baviť viac so Samom M. A aj môj prospech sa začal trochu kaziť. Až keď som si našla cestu k Justinovi Bieberovi a One Direction, tak sme sa začali baviť s J. a N. a nakoniec aj s Kristínou. Takmer celý druhý polrok sme sa ustavične s Kristínou (áno, tou, čo nám robila zle) rozprávali. Počúvali sme piesne a pomáhali sme si. Na školskom výlete sme sa my, malá skupinka, viac zblížili. Hrali sme pravdu a odvahu a mne dával úlohu Fero. Vtedy sa ku mne správal normálne, v tom momente ma už neriešil. Na konci ročníka, a teda aj základnej školy sme plakali všetci. A vraveli sme si, ako si budeme chýbať - keď tak teraz nad tým premýšľam, všetci chlapci okrem Maja so mnou pokračovali na gymnáziu. Dievčatá ani neviem, kam šli na školy a vôbec sme sa ďalej nebavili. Nikdy nezabudnem sa zmenilo na aj tak ste boli iba pretvárky.

G Y M N Á Z I U M. 
Ach. Moje milované gymnázium. Písala som to už mnohokrát. Celý prvý ročník som si myslela, že sme v pohode kolektív. Moji spolužiaci od základnej sedeli vzadu, teda nemali na mňa taký dosah. So Samom sme sa naďalej ignorovali. Z nových spolužiakov mi bola najbližšie Zuzka, tak Denis, potom Dominika, Janka a Iňňa. Až do takej miery, že mi nezáležalo na známkach. Až školský výlet v prvom ročníku ukázal pravú farbu. Neviem, možno iba skúšali, koľko vyučujúci dovolia, a keď už vyskúšali všetko na nich, našli si mňa. Obe šikany sú hrozné - či už vtedy, keď vám robia zle, alebo vtedy, keď si vás nevšímajú. Bola som pre nich vzduch. Možno to bolo preto, že sme mali isté problémy doma. Tešila som sa do školy, že už konečne vypadnem z bytu, pretože sme sa vkuse hádali. V škole som sa cítila lepšie. So spolužiakmi spomenutými vyššie sme sa rozprávali. Ale tu som sa stretla potom s novou šikanou - šikanou od učiteľov. Voz. som mala naozaj rada, asi iba preto, že mi dávala jednotky z matematiky. No potom, keď sa mi zhoršil prospech, tak sa ku mne začala správať čudne. Vkuse mi vravela, že sa vôbec neučím. Pýtala sa ma, prečo nejdem na olympiádu. (vidíte ten protiklad jej otázok?) Starala sa do vecí, do ktorých by sa nemala (moje vzťahy s rodičmi) a aj ona bola jednou z tých, ktorí ma donútili premýšľať nad samovraždou. Aj Fero (učiteľ) ma vkuse oslovoval. No potom som si našla profesorku matematiky (od druhého ročníka) a ja som opäť našla chuť do učenia, do matematiky. To, že som zrazu matiku pri nej chápala, ma fascinovalo. Keď som sa potrebovala dostať do školy (vo štvrtom ročníku) na tretiu hodinu, tak som počula nejaké hlasy na chodbe. Zvonila som na zvonček, nech mi prídu otvoriť a ony nič. Až školník mi otvoril, keď sa vrátil z vonku. Bola to Voz. spolu s mojimi spolužiačkami, čo sa rozprávali pri jej kabinete, ktorý je hneď vedľa vchodu!!! Ale boli tam aj učitelia, ktorí si ma získali a boli správni: triedna, Mol., Pis., Blh. A časom na vysokej už chápem aj Bur.
Čo sa ešte spolužiakov týka, tak napríklad, keď sme si mali dávať navzájom otázky (ktorých bolo desať) a nás bol menší počet ako bolo otázok, tak aj tak sa ma nespýtali. Pýtali si odo mňa iba veci - domáce úlohy, a Dária, čo máme robiť? A ako to máme robiť? Ich správy na facebooku som ignorovala, ale keď už ani spolužiačka, ktorá pri mne sedela tri roky, nevie, že som ľaváčka a prečo, tak to už je čo povedať. Dobre, možno som tichá, ale oni o mne nevedeli absolútne nič. Keby nebolo Zuzky, tak ja na tú stužkovú nejdem. Bez pardónu. Všetci plakali pri rozlúčke, mne spadol taký kameň zo srdca. Teraz, keď stretávam nejakých spolužiakov, tak sa tvárim, že ich nevidím.

V Y S O K Á  Š K O L A.
Som v druhom ročníku na vysokej. Zo začiatku som sa bála nadväzovať kontakty. Jednak som to ani nechcela robiť, lebo som sa chcela dostať na VŠMU, a ja sa viem veľmi rýchlo na ľudí nadviazať, a keby ma prijali, tak som si myslela, že by mi mohlo byť pri odchode smutno. Preto som po prvom semestri pomaly ani nevedela, kto sa ako volá (najmä tých zo slovenčiny). Na nemčine nás bolo iba sedem, ale ako som spomínala, najviac som vychádzala s N., s ktorou sme sa aj rozprávali. Bola som chorá, a potom, keď som prišla do školy, tak tam nikto na tú hodinu neprišiel. Volala som spolužiačke a ona mi so smiechom do telefónu povedala, že hodina dnes nie je. Ja som vstávala o piatej na to, aby som začínala 12:35!!! Vtedy som aj šla na študijné, po žiadosti o ukončenie štúdia, pretože ma to skrátka nahnevalo, že som sa ich pýtala, čo bolo. Ako magor som robila tie cvičenia celý víkend, a potom tá hodina ani nebola. Vtedy som sa od nich odstrihla a rozprávala som sa jedine s N., kvôli veciam na ten predmet a aj kvôli tomu, že sme neboli práve najlepšie na nemčine a obe sme premýšľali o odchode z nemčiny. Vtedy sa už ku mne viac začala ozývať Kristína (zo slovenčinárskych spolužiakov) a akosi sme si spolu sadli. Dáška chce zase s každým dobre vychádzať. Čo ma prekvapilo, stalo sa to ešte v zimnom semestri, že ma oslovila spolužiačka zo slovenčiny, či jej postrážim kufor, že ide vonku, kúpiť si vodu a oslovila ma menom. Ja som nie že nevedela, ako sa volá, ale ani, že aký medziodbor študuje. Postupom času som si začala pamätať mená. Dáška ma stiahla na koláčik, boli sme spolu v kostole. Katka nám zase všetko vybavovala. Bola som celý letný semester mimo, pretože som sa trápila iba nad jedným predmetom z nemčiny. Práve Dáška bola tá, čo mi pomohla, uvedomiť si, že môžem zmeniť nemčinu na etiku. A tak som tu. Každým jednym dňom ma moji terajší spolužiaci zo slovenčiny prekvapujú. Z etiky to už také ružové nie je. Nie žeby ma šikanovali, ale prídem si, že som intelektuálne dosť popredu od nich (keďže oni sú väčšinou minuloroční maturanti). Prídem si, opäť, že som tam iba pre materiály. Dária spraví to, od Dárie sa dozvieme toto. Ale nerobia mi zle na moju osobu, iba si niekedy prídem, že ma skôr pochopí malé dieťa ako ony (áno, na etike sme samé dievčatá). Zatiaľ, sa tam cítim dobre, čo sa môže každým dňom zmeniť, že?    

Skúsila som si to všetko dať v hlave dokopy, ak ma Fero šikanoval kvôli vzhľadu, tu je ešte pár dôvodov, prečo tak mohli urobiť:
- môj zdravotný problém; povedzme si úprimne, pre mnohých to bolo nové, a tak nemuseli vedieť, ako sa ku mne správať.
- začala som priberať na váhe; a stala sa zo mňa guľka, mohli ma zmeniť aj hormóny, ale začalo sa to všetko diať v šiestej triede, a odvtedy iba priberám. No zase nebola som v triede jediná, čo bola tučnejšia, ako by mala byť.
- to ako sa obliekam; nikdy ste v tom čase na mne nevideli červenú či ružovú farbu. Sukňu či veľké výstrihy.
- nepijem, nefajčím; A moji spolužiaci boli v tom asi od trinástich.
- môj prospech; až do siedmeho ročníka sa so mnou učila mama, dávala pozor, či mám všetky domáce úlohy, podpisovala mi žiacku. Vychovávali ma, aby som mala dobré známky, robili to pre moju budúcnosť. Takže prepáčte, že som mala jednotky a dvojky, a že som sa hlásila.
- môj vzťah s vyučujúcimi; snažila som sa byť so všetkými za dobre. Odpovedať na ich otázky, hlásiť sa, pomáhať im, ale nikdy som sa im nepchala do pozornosti.
- môj vzhľad; okrem toho, že som tučná a bola som, tak viem, a s istotou môžem povedať, že ani v tvári nevyzerám najlepšie. Nejde o to, že som bacuľka, ale nepoužívam make-up. Chodila som do školy s akné a neskrývala som to. To sa týka aj iných vecí. Mysleli si, že som škaredá. Pravdepodobne, a to je v poriadku. No nemohli to riešiť inak ako šikanou?

Možno za tieto všetky zážitky raz poďakujem. A možno sa už stalo. Je to totiž dobrá téma na písanie príbehov. Áno, šikanovanie sa stala moja hlavná téma. 

Ako sa dnes máte?
Dária.