ROZHODLA SOM SA NEBYŤ SCENÁRISTKOU

Ahojte,
na začiatok sa vám chcem poďakovať za reakciu k predošlému príspevku.

To, že by som sa mohla (a chcela) venovať písaniu celý život mi skrslo v hlave v prvom ročníku na strednej (na gymnáziu). Čítala som vtedy jeden blog, ktorý vlastnila dievčina - mala jasnú a zrealizovateľnú budúcnosť. A akosi ma donútila si pohľadať niečo, kam by som mala ísť na vysokú (o procese, ako som sa k tej škole dostala TU). A keďže som jej to napísala ako komentár k článku, viem, že som od 9. februára 2014 konečne našla, čo by som chcela v živote robiť. Rozhodla som sa byť scenáristkou.

Od toho momentu som sa snažila robiť všetko, čo by mi mohlo pomôcť dostať sa na vysnívanú školu - VŠMU. Začala som chodiť do kina na slovenské filmy, snažila som sa čítať ruské klasiky. Snažila som sa zlepšovať v písaní ako takom. Kúpila som si knihu k Dejinám umenia.

Prišiel rok 2015, konkrétne jeho druhá polovica, a s ňou už aj mnohokrát ospevovaný seriál Kukučka. Snažila som sa cez neho preniesť moje budúce povolanie. Stala som sa na ňom závislá. Sústreďovala som sa na dej, na chyby, ktoré herci robia. Na akciu v obraze ako takú. Hľadať zmysel v činoch, ktoré robí daná postava. A neskutočne ma to bavilo. Po mojom opätovnom sledovaní, kde som sa špeciálne zameriavala na jednotlivé dialógy, postoje hercov, oblečenie, prostredie a iné k tomu prináležité veci, som cítila, že som bližšie k úspešnému prijatiu na školu.
Vždy rok po určitej zmene (prechod zo základnej na gymnázium) zistím, že som chcela niečo, čo sa nedá prinútiť prísť. Vravím si, že to tak musí byť, ale nakoniec príde iba sklamanie. To isté sa stalo aj s touto školou.

Keď som sa tam hlásila po prvýkrát (2016/2017), každému som vravela, že sa tam asi nedostanem, že to bude ťažké. Že berú iba ôsmich, a že sa tam hlási aj sto ľudí. Vsugerovala som si do hlavy, že sa tam nedostanem. Tak sa aj stalo. 
                           
Nemala som veľkú podporu od rodiny (najmä od mamy), tatik sa mi snažil pomôcť najviac ako vedel. Ako vidíte, po prvom kole prijímačiek som skončila druhá, ktorá nepostupila ďalej. Ibaže moja hlava si pri vyhlasovaní výsledkov myslela, že oni to čítajú odspodu. A teda, keď vedúca komisie povedala moje číslo, cítila som sa hrozne. Keď sme sa však s tatikom pozreli na túto tabuľku. Musím uznať, že som v tom čase nevedela absolútne nič o slovenskej a svetovej kinematografii. V teste som vedela asi tak tri otázky, zvyšok som potipovala a nechala mnoho políčok prázdnych. Čo ma však potešilo, boli príbehy. Dvadsaťjeden bodov nie je veľa, ale ani málo. Dalo mi to sebavedomie, že moje výplody nie sú na zahodenie, a že nemám prestať písať. Veľmi ma to mrzelo, a aj keď do druhého kola postúpilo osem ľudí, vyhoveli iba piati. Vtedy som sa ešte rozhodla, že to skúsim znova. Že budem na sebe pracovať a skúsim to.

To som však nevedela, čo nastane po maturitách. Strach až do júla, pretože som nevedela, či ma prijali na vysokú školu. Som anitalent na počítač a s AiS2 u nás nemal nikto žiadne skúsenosti. A bez identifikačného čísla som bola až do dňa zápisu, kde na nás pekne na študijnom nakričala. Tak nastalo obdobie trápenia. Nemčinu nešlo sklbiť so slovenčinou. Nevedela som, kde mi hlava stojí. Nemala som čas pozerať filmy a čítať knihy na akademický rok 2018/2019. Písanie? Hmm... všetky príbehy som písala buď vo vlaku po ceste do školy alebo tesne pred Vianocami či po nich. Nemala som vôbec čas. Bola som v neskutočnom strese a úprimne neviem, kde sa podel ten čas od septembra do decembra 2017. Už po pár týždňoch som bola presvedčená, že tentokrát sa tam dostanem. Vravela som si, že ma musia prijať a inú možnosť som nebrala. Pamätám si, že 19. decembra som mala posledný zápočet /nie predtermín!!!, riadny zápočet, prvý termín predmetu, ktorý končil hodnotením a nie skúškou/ a v stredu som bola doma. Vo štvrtok som išla do školy iba na štyridsaťpäťminútovú prednášku, ktorú som takmer nestihla, lebo mi meškal vlak. Rovno z Košíc sme išli za tatikom do Bratislavy na Vianoce. Ten čas od 21.decembra 2017 je pre mňa nezabudnuteľný. Vo mne sa toľko pohlo, toľko vecí som si uvedomila, a tak neskutočne som si oddýchla. Odkedy som na vysokej, žijem iba cez pauzy semestrov. Inokedy nie som vôbec produktívna. A to všetko iba pre tú školu. Až na druhý deň som sa zmierila s tým, že ma neprijali. Moja prvotná reakcia nebola, že jój, zase ma neprijali. Moja prvá myšlienka bola, že na tej vysokej škole budem musieť zostať ďalší rok, kým to neskúsim opäť. Až potom, keď som si prečítala moje výplody, tak som pochopila ich hodnotenie. Test dopadol lepšie ako predtým. Trafila som sa do formulovaní ich otázok, odhadla som filmy, na ktoré sa pýtali. Ale nestačilo to, pretože som bola dostatočne vystresovaná a vyčerpaná z môjho prvého semestra na vysokej škole.

Ako môžete vidieť. Som prvá pod čiarou po prvom kole. Ale do postupu do druhého kola mi chýbalo ešte veľa bodov. A to je v poriadku.

Keď som v letnom semestri ochorela... Vlastne moje horúčky to celé vyriešili? Mala som z nemčiny jeden predmet, ktorý ma psychicky ničil (a zničil), a tiež nejako nerozumiem, ako som spravila ostatné predmety. Keďže som sa venovala iba tomu jednému predmetu. Asi po mesiaci som sa však rozhodla zmeniť kombináciu, a z nemčiny som prešla na aplikovanú etiku. A to bolo moje riešenie. Voľnosť, akú mi dáva môj druhý rok na vysokej. Zblížila som sa so spolužiakmi zo slovenčiny. S niektorými až príliš a bez niektorých si už neviem predstaviť deň. Ukázali mi, že vysoká škola môže byť aj zábava. A presne tak sa stalo. 11.októbra som vo svojom vnútri pocítila zadosťučinenie. Lenže prihláška na VŠMU už bola poslaná. Tak som si povedala, že tam pôjdem. A skúsim to posledný krát na 2019/2020. Aj keď som sama chcela, aby ma neprijali. Nič som v podstate nerobila naviac. Neprijali ma. A ja som odtiaľ odišla s úsmevom. Pretože som pochopila, že Boh vie, kde je moje miesto. Začala som už asi od toho októbra premýšľať čo ďalej, čo s bakalárkou. Čo by som asi chcela robiť. A prišla som na to, že scenáristika to nie je.

Čo ma celkom desí, pretože keď ma niečo dokázalo držať štyri roky a zrazu prestane. Otázka znie, čo potom s mojou stálou prácou v budúcnosti. Raz ma baví to, potom to. Všimla som si, že sa neviem sústrediť dlhšie na jednu činnosť. Často niekam odbieham. Nemám usporiadané myšlienky.

Bola to naozaj príjemná skúsenosť. Naučila som sa pozerať film inak. Zapáčili sa mi slovenské filmy. Snažím sa nájsť v každom niečo pozitívne, ale aj negatívne. Nedokážem pozerať televízny program bez toho, aby som neuvidela chyby (gramatické, štylistické, kamerové a iné technické). A tiež keby nebolo VŠMU, tak by som nedokázala rásť. Môžem spokojne povedať, že konečne po 7-mich rokoch som našla svoju tému, o ktorej chcem písať. Ktorej sa chcem venovať - šikana. Mám plno zážitkov a zároveň som človek pozorovateľ, ktorý skrátka tú šikanu vidí. Okrem toho je to rodina - či už sú to súrodenecké vzťahy alebo práve rozvrátené rodiny. A konečne som docielila to, že beriem inšpiráciu z vlastného života. VŠMU ma však naučilo, že komediálny žáner nie je pre mňa - aj čo sa týka filmov a rovnako aj príbehov. Neviem vyjadriť humor slovom, a preto sa tomuto žánru nebudem venovať. 

Preto mám na vás takú otázku. Ja viem, že som príbeh Juraj Levický ukončila. O to viac ma zaujíma, či by ste si chceli prečítať niektoré, ktoré som im poslala. A možno by ste sa k nim mohli vyjadriť viac, ako len, že je to super.

Čo baví Vás?

Dária.