TELESNE POSTIHNUTÁ V DOPRAVNÝCH PROSTRIEDKOCH

Ahojte,
príspevky o mojej diagnóze máte celkom radi. Neviem, čím to je, asi preto, že je to pre vás cudzie alebo nové. Každopádne, ak máte nejaké návrhy, čo by vás o mojej diagnóze zaujímalo, tak šup s nápadmi do komentárov.

Poznáte to. Na prepravu používame autá, autobusy či vlaky. Nasadnete a zveziete sa do cieľovej stanice a vystúpite. Áno, toto je bežné pre zdravú populáciu obyvateľstva. No čo prežíva a ako sa cestuje telesne postihnutej Dárii?

Všetko, čo tu napíšem, sú iba moje skúsenosti a je to o tom, ako sa cítim ja a čo mne robí pri cestovaní najväčší problém.

AUTO.
Toto je asi prvý dopravný prostriedok, s ktorým som sa vo svojom živote stretla. Hoci svoje skúsenosti z detstva popísať neviem, pokúsim sa sem dať základnú charakteristiku. Kým som ešte nebola spôsobilá sedieť vpredu na sedadle spolujazdca, tak som vždy sedela za šoférom. Jednak preto, že na mňa šofér často pozeral cez spätné zrkadlo (to vnútorné), že čo robím a jednak preto, že je to na ľavej strane a ja som si mohla zatvoriť sama dvere. Bývalo mi v aute často zle, dokonca si pamätám, že som sa raz tešila, že som sa počas cesty nepozvracala, bolo to asi kilometer od domu na západnom Slovensku, a hneď ako sme prešli železničné priecestie som to mohla vziať späť. Pozrela som sa totiž dozadu. Asi od trinástich statočne patrím k tým, ktorí nezvracajú každú cestu. Aj keď si zase pamätám, že som raz zvracala a to som bola už na gymnáziu. Teraz vždy keď ideme do Košíc cez tie úžasné zákruty, tak mám čo robiť, aby som sa nepozvracala. No sedím na sedadle spolujazdca. Dvere zatváram ľavou rukou. Na našom aute ich niekedy zatváram aj na trikrát, lebo nechcem tresnúť dverami. Aj tak musím tresnúť dverami, inak vždy svieti kontrolka, že nie sú zatvorené dvere. Všetko v aute ovládam ľavoručne, aj keď som na pravej strane. V aute som vždy s niekým, koho poznám a nešoférujem.

AUTOBUS.
Toto je prvý dopravný prostriedok, ktorý som vyskúšala sama. Sama som začala dochádzať na základnú školu (a neskôr na gymnázium) autobusom. A neuveríte, ako som si od gymnázia naň zvykla. Stal sa pre mňa naozajstným útočiskom počas ciest. Musím sedieť v tých popredných sedadlách, aby mi nebolo zle. No a čo sa týka MHD autobusov, tak v Košiciach je tlačenka, takže som väčšinou stála - čo bola pre mňa nočná mora, lebo nemám rovnováhu (alebo ak chcete, pre diagnózu mám porušenú rovnováhu), a teda to so mnou hádže na všetky strany, aj keď sa držím ľavou rukou. Vždy iba ľavou, lebo pravou sa neviem uchytiť. A ľudia na vás ohľad neberú, pretože si kupujem študentský lístok. Teda ak si náhodou sadnem na sedadlo pre postihnutých, tak na mňa pozerajú ako na zlodeja.

VLAK.
O tomto by som dokázala rozprávať hodiny. Ja a vlaky. Vždy som chodila vo vlaku s niekým a zrazu vysoká škola a ja som sa musela naučiť sama nastupovať a vystupovať. Doteraz si pamätám, ako som po prvý raz išla vo štvrtom ročníku na gymnáziu osobným vlakom do Košíc s naším učiteľom. Každú zastávku ma cuklo, či už sú Košice, lebo všetky tie dediny mi boli cudzie. Do Košíc sme dovtedy väčšinou chodili autom a vlastne jediná cesta vlakom boli rýchliky do Bratislavy. Takže to bolo pre mňa trochu vzrušujúce. Najradšej mám buď tie nové vozne (ja ich volám oranžové), ktoré sú v rýchlikoch alebo aj také staršie s modrými sedačkami. Neznášam tie staré vozne a hlavne, nenávidím zelené vlaky (keďže tu chodí Berenika, tak tie, čo chodia na Prešov). No lebo sa do nich tak úžasne nastupuje, že som si vytkla členok v prvom ročníku. Keď vidím, že ide ten vlak, tak čakám polhodinu na ďalší. Ak viem, že sú vozne, ktoré majú Wi-Fi, tak idem tam, a ak nie, tak som bez internetu. Ako som už spomínala, najradšej sedím pri okne v smere jazdy. Najmä smer jazdy je pre mňa podmienka. Prišla som totiž na to, že v protismere ma neskutočne bolí hlava, angličtina má na to aj pojem - cítim sa dizzy. Môj svet vo vlaku je zastrčenie slúchadiel do uší a počúvam celú cestu hudbu. Čo sa týka vnímania času, tak mám pocit, že, keď idem do Košíc, tak cesta po Kysak je neskutočne dlhá, a potom to zbehne a zase, keď idem z Košíc, tak je to naopak. Všimla, som si, že je lepšie, keď cestujete sám, lebo sa neviažete, že v štvorke sedadiel musia byť napríklad dve miesta voľné. Sadám hneď na prvé voľné miesto v smere jazdy preč od dverí (aby sa mi neustále pri uchu neotvárali dvere). Čo ma ale štve, že tie najkrajšie chvíle trávim vo vlaku (východy a západy slnka). Chodím na ISIC, teda po Slovensku zadarmo, ale ak sú vypredané, tak mám tú výhodu, že si môžem kúpiť lístok na ŤZP. Mama sa napríklad potom pýta, že kto má prednosť v prípade, že ja si kúpim lístok na ŤZP a niekto tam bude mať na to sedadlo miestenku. Aj mňa to zaujíma. Vlaky však teraz vidím ako ten najmenší problém. Aj keď sa mi minule pri vystupovaní stalo, že som sa tyčky pri dverách chytila pravou rukou a potom som sa nevedela pustiť a za mnou boli ľudia a mali sme vystupovať. Odvtedy sa výhradne držím ľavou rukou a pravej to zakazujem, nechcem, aby som sa znova blokla.

ELEKTRIČKA.
Odkedy som objavila električky v Košiciach, sú mojim obľúbeným dopravným prostriedkom. Hoci nimi nechodím nejako často, páči sa mi ich dizajn. Väčšinou sedím na bočných sedadlách alebo stojím a držím sa (tam to tak nehádže). Nechápem ľudí, ktorí nastúpia na jednej zastávke a vystúpia na nasledujúcej.

LIETADLO.
Lietala som párkrát na dovolenky. Vzlietavanie a pristávanie mi robí trochu žalúdočné problémy, ale ešte som nezvracala. A lety zvyčajne prespím, nech sú akékoľvek dlhé alebo krátke.

PEŠO.
Ale všeobecne platí, že najradšej chodím pešo. Cesta do školy mi trvá dvadsať minút, ale odkedy chodím do kostola takmer každé ráno, tak polhodinu. Nerobí mi problém, ísť peši po daždi. Jediné, čo mi vadí je vietor, ktorý je v Košiciach dosť často, no len čo vykukne slniečko, tak sa normálne teším, že sa prejdem. Mama ma vždy učila, že toto je najlepšia preprava. A všade kam sa dá, chodíme pešo. Preto som tak dlho nevedela o električke v Košiciach, lebo mi ich mama ani neukázala, či k mojej škole nejaká vedie. Ukázala mi cestu pešo a bolo vybavené. Hoci sa dosť často potkýnam, ale tiež záleží od topánok.

Aký je váš najobľúbenejší dopravný prostriedok?

Dária.