AHA, SLOVENČANI!

Ahojte,
rozhodla som sa s vami podeliť a ten najposlednejší zážitok z môjho života - zápasy Slovenska, ale aj iných krajín, v Steel Aréne počas Majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji. EEEO!

Ak sa čudujete názvu, tak je to tiež zo zážitku. Keď sme sa s mamou obliekli do dresov, šiel okolo nás taký malý chlapec na bicykli a vykríkol: Aha, Slovenčani! Bolo to zlaté, aj keď z gramatického hľadiska nesprávne. Snažila som sa potom vypátrať, odkiaľ k takémuto pomenovaniu prišiel, ale nechajme to tak. 

Kým som si v piatok 10. mája užila výhru nad USA pre televízorom a poriadne sa naň vykričala s oblečeným dresom, šálom okolo krku a dvoma vlajkami v rukách,vedela som, že sa musím šetriť na sobotu. Vstali sme čosi po siedmej, najedli sa a išli sme okolo deviatej do Košíc. Obliekli si dresy pri aute a išli pomaly k Aréne. Pri Aréne dávali malé vlajočky tých krajín, ktoré práve hrali. Tak sme si vzali a išli pomaly dnu. Ja neviem, asi som nemehlo, ale nevedela som prejsť cez tú mašinku, čo púšťa ľudí dnu. Trafili sme celkom na prvýkrát naše miesta.

DÁNSKO vs. FRANCÚZSKO

Výhľad sme mali naozaj dobrý, hoci sme nevideli (z nášho pohľadu) pravú bránku tak úplne, ale bolo to fajn. Vedľa nás boli Slováci a v podstate tam bolo hniezdo Slovákov. Hra bola však celkom nudná a v hľadisku boli prevažne Slováci, teda nemal kto kričať. Nevýhoda toho, že ste v aréne, je, že nemáte replay, keď dá niekto gól. Takže sme videli asi iba jeden - dánsky. S mamou sme sa dohodli, že ona drží Francúzom a ja Dánom, snažili sme sa to dať patrične najavo, ale mama potom už bola ticho, lebo videla, že každý okolo nás fandí Dánom. S mamou sme sa počas zápasu rozprávali, ale aspoň sme videli ako to tam funguje, kedy pustia cez rozhlas EEEO!, že sa k divákom prihovára moderátor, vidíte Macejka, kričíte za svoj tím, robíte hluk, tlieskate, vidíte kiss cam, máte rôzne challenge (emoji, klobúk) - toto všetko vidíte na obrazovke nad ľadom. A máte to bez reklamy.

Čo ma ešte potešilo, bolo, že tam boli hodiny a že sa odpočívalo, kedy začne ďalší zápas.

                                             

NEMECKO vs. VEĽKÁ BRITÁNIA

Druhý zápas bol, čo sa týka hľadiska, o čosi zaujímavejší. Briti to tam ovládli. Sústredili sme sa skôr na Nemcov, a celkovo bol zápas akčnejší. Ja som pri oboch zápasoch iba vyzdvihla vlajočku tímu, keď sa im tlieskalo (napr. po dobrom zákroku brankára alebo po góle). Aj tak sme sa už nevedeli dočkať nášho zápasu.

Po tomto zápase sme odchytili Macejka a spravili sme si pár fotiek.

                                                                                            

SLOVENSKO vs. FÍNSKO - 2:4

Pred zápasom:
Pred každým zápasom majú tímy rozcvičku na ľade a potom, keď odídu, tak sa moderátor pýta, koľko je nás tam z jedného aj z druhého tímu. Aréna zhučí a následne sa privíta maskot - Macejko, ktorý sám korčuľuje na ľade. Následne, keď odíde, tak sa privítajú tímy a pripraví sa formácia s brankárom. Tak sa už iba čaká do začiatku zápasu, čo je pár sekúnd. Nie sú tam žiadne zvukové signály, takže ak sa pozeráte mimo, začiatok premeškate.

A hoci som si pri našom zápase nezaspievala slovenskú hymnu, nálada bola super. Veď ešte pred zápasom ľudia okolo nás si išli svoje. Zažiť otvárací gól od nášho tímu naživo a ešte na našej strane štadióna, ach, doteraz cítim krv v žilách. Okolo seba sme nemali opilcov, ale normálnych, slušných ľudí. Vedľa mňa bol síce taký pohodový človek, že ledva sa zdvihol, keď sme dali prvý gól a vedľa mojej mamy to isté. Za nami však boli perly. EŠTE JEDEN! sa zmenilo na EŠTE SEDEM?! Kričali sme SLOVENSKO, DO TOHO! Ja svoju verziu IDEŠ! (ostatní kričali POĎ!) a typické MY CHCEME GÓL!, ktoré som kričala aj ja, napriek tomu, že keď to pozerám doma, tak to neznášam, lebo to má dva významy. Potom sa tešiť z jedného gólu na trikrát - keď nám ho nechceli uznať. Dokonca sme videli aj zranenie nášho hráča naživo, ako tam zoškrabovali krv z ľadu. Chudák, Ďaloga, potom si už nezahral. Čas doslova letel, a celkovo som vnímala ten zápas ináč. Vôbec mi nevadilo, že sme prehrali, pretože som to cítila vo svojich žilách. Naozaj nezabudnuteľný zážitok.


Po zápase:
Cez prechod nám pomohli prejsť policajti a celú cestu fínski fanúšikovia čosi kričali. Nedali sme sa však ani tam zahanbiť a napríklad ja som zakričala na ulici NEVADÍ! čo bola možno chyba, ale endorfín, ktorý mi koloval žilách, to tak chcel. Domov sme prišli okolo pol dvanástej a šli sme spať čosi po polnoci.


V piatok 17. mája nás čakal ďalší skvelý deň. Je síce čudné, že som sa ešte ráno začala učiť na test z angličtiny, čo bola moja jediná hodina, išli sme s bratom autom do Košíc. Šla som si napísať test, a potom sme sa pri aute prezliekli do dresov a išli k Aréne. Dobre, priznávam, boli sme tam skoro, ale nie, z fanúšikov, prví. Musela som brata trochu navigovať, keďže som tam už bola. Počkali sme si, kým začnú rozdávať vlajočky, vzali sme si ich, a išli dnu. Opäť ma tá brána nechcela pustiť, som neschopná. Teraz sme mali však oveľa lepší výhľad. Videli sme na obe bránky a sedeli sme priamo pod slovenskou zástavou.

  



Pred zápasom:
Hokejisti vybehli na ľad a mali rozcvičku. Pochopili sme, že francúzska bránka bude pri našej strane, takže super. No čakala som prísnejšiu kontrolu pri tribúne, vzhľadom na to, čo sa stalo pri našom zápase s Kanadou (ten, kto hokej nesleduje - diváci hádzali na ľad fľaše a iné predmety, potom vypískali kanadskú hymnu), ale ľudia normálne sedeli aj na schodoch. Opití ľudia sedeli na schodoch. Mali sme tam jedného roztlieskavača.

FRANCÚZSKO vs. SLOVENSKO - 3:6

Keď som sa dozvedela, kedy a s kým hráme hokej, tak toto bol zápas, na ktorý som sa chcela dostať. Nepochybovala som, že vyhráme, ale takto intenzívny hokej som nečakala. Nečakala som, že aréna dokáže takto povzbudzovať, a že sa pridám k tým bláznom, ktorí celý čas skáču, kričia, ale najmä fandia srdcom. A zároveň som netušila, že môj brat je taký borec, fanúšik, ktorý skrátka išiel zarovno s tými opilcami (čo sa fandenia týka). Boli sme vôbec minútu ticho? Keď som hovorila, že pri zápase s Fínmi čas letel, tak tu? Veď ja som sa náhodou pozrela na časomer a zostávalo už iba šesť minút do konca tretiny. Musím uznať, že potom mi trochu zvieralo v hrdle, keď sa zmenil stav z 0:2 na 2:3, tretia tretina bola úplne o inom. Potom, čo sa nám stalo s Kanadou a následne s Nemeckom, som stavu 3:6 uverila, až keď na časomeri boli číslice 00:00. Natočili sme si hymnu a vyšli z arény s tým, že brat mi vraví: Nemám hlas. No bodaj by si mal, keď si tak kričal.

FÍNSKO vs. VEĽKÁ BRITÁNIA

Následne som si musela vydýchnúť. Neverili by ste, aká únava na mňa prišla. Hoci ma nič nebolelo po fyzickej stránke, môj mozog skrátka vypol. Celú prvú tretinu tohto zápasu som mala opretú hlavu o zábradlie a až ku koncu tretiny sa pozrela, že je stav 0:0. Cez prestávku mi už bolo lepšie, a tak sme si užili aj ďalšie dve tretiny. Sranda prišla vtedy, keď sme sa rozhodovali, komu vlastne fandíme. Keďže pred nami boli s britskými zástavami a za nami boli Suomi, ktorí s hrdosťou kričali a povzbudzovali. Veď aj mali prečo, keď zvíťazili 5:0.

Po zápase ma uspokojila jedna vec: my sme, samozrejme, išli pešo k autu (takže sme ani v jeden deň nevyužili MHD zadarmo) a fínski fanúšikovia išli električkou. Akurát stála na zastávke, teda boli ešte otvorené dvere, keď som počula ako sa jedna pani pýtala fínskeho fanúšika (po anglicky), že či idú z hokeja a či vyhrali a koľko. Fanúšik Fínov slušne odpovedal 5:0. Vôbec neboli demonštratívni (od výhry), to len taká malá príhoda.

Domov sme prišli o pol dvanástej, kde som ešte rýchlo zistila, že z angličtiny mám A.
                                             

18. máj - Fanzóna v Košiciach - Veľká Británia vs. Slovensko - 1:7

A keďže bol brat doma a bola sobota, tak som ho vytiahla ešte do fanzóny, keď už mi stále vyskakovala pozvánka. V tomto prípade by som však radšej zostala doma, pretože mi bolo zle. Vytiahli sme však aj moju tetu (bratovu krstnú), a tak sme sa mohli potešiť siedmimi gólmi.

Čo si budeme hovoriť, bol to nezabudnuteľný zážitok, za ktorý som vďačná. Kým v roku 2011 som ešte nefandila, a teda som ani nevedela, že Majstrovstvá boli na Slovensku, tento rok som bola hrdá na to, že som ich mohla zažiť naživo.

Čo sa týka nášho výsledku na šampionáte, zase nám štvrťfinále ušlo o jeden bodík. Hra bola vynikajúca - dať Kanade prvý gól, vyhrávať nad ňou, vždy sa snažiť o vyrovnanie a potom blbé 1,8 sekundy! Toto však nebol problém. Naša hra s Nemcami bol problém. Nejde o to, že sme mali nad nimi vyhrať, ale hrať zápas 58 minút a za dve minúty ho prehrať, je strašná smola. Nehovoriac o tom, ako nešportovo Nemci hrali - útočiť na rozhodcu, to sa predsa nerobí. A fingovať zranenie, za ktoré vylúčili našu 27-ku, už vôbec nie. Nuž, čo. Skončili sme na 9.mieste a tešíme sa do Švajčiarska!
Tiež som rada, že sa majstrami sveta stali Fíni. Potom, ako sme nepostúpili do štvrťfinále sa stali mojimi favoritmi.


Ale aj tak, všeobecne, neviem, kto má na starosti rozhodcov - či hosťujúca krajina alebo IIHF, lebo ja mám pocit, že niečo proti nám mali. Toľko gólov, čo nám mali problém uznať (a niektoré z nich aj tak neuznali), ach. Aspoň už vieme, prečo facebook pridal emoji - slepca (ak som niekoho urazila, tak pardón, ale ako metaforu to použiť môžem).

Aký nezabuduteľný zážitok ste tento rok zažili vy?Dária.