SOM DVA ROKY POZADU?

Ahojte,

ako som už spomínala - rozprávať som začala až po troch rokoch, čo tiež dokazuje môj spomalený vývin. Kedy som začala chodiť už neviem povedať. Ale toto spomalenie sa so mnou vlečie, a keďže už od sedemnástich, sa zaujímam trošku viac o seba, prišla som na to, že sú to dobré dva roky.

O mnohých veciach sa dozviem približne o dva roky neskôr ako moji rovesníci. O veľa veciach sa dozviem, keď už nie sú in, ale rovnako sa to týka fyziologických a kognitívnych zmien.
Do školy som šla-nešla o rok neskôr. Vzhľadom k tomu, že zákon ministerstva školstva znie: Povinná školská dochádzka začína začiatkom školského roka, ktorý nasleduje po dni, keď dieťa dovŕši 6. rok veku a dosiahne školskú spôsobilosť. A keďže začiatok školského roka začína v septembri a ja som 6. rok veku dosiahla až v neskorom septembri, nedá sa celkom vravieť o odklade školskej dochádzky. Šla som do školy, keď som mala šesť. A vždy ma to trápilo. Trápilo ma, že nikto z nich nemal odklad a dokonca sa mi možno za to aj smiali - na niečo také si spomínam.
A rovnako ma štve to celé s etickou výchovou. Rodičia nám povedali, že máme ten základ pre sobáš - krst, a že keď budeme väčší, tak sa rozhodneme, čo ďalej. Pýtam sa samej seba, prečo mi nenapadlo popremýšľať o tom v piatom/šiestom ročníku, keď sa mi spolužiaci smiali, že mám etiku? Vždy bol čas na zmenu, spoznať čosi také. Mohlo sa mi to zapáčiť vtedy, a nie v osemnástich. O to viac ma štve moja argumentácia spolužiačke Zuzke v prvom ročníku, že prečo neverím. Prečo, až keď som uverila, tak mi dal Boh odpoveď: Pretože ma k tomu nikto neviedol. ?
A teda, v škole som trávila čas väčšinou s 1998 a naučila som sa vychádzať s mladšími. O rok mladšími. Teraz na vysokej, a vlastne odkedy sme sa spoznali s Kristy, si nachádzam cestu k tým starším. Nedokážem vystáť mladších. Čo na aplikovanej etike som si musela zvyknúť, keďže sú tam neskoré '98 a '99.
 No prečo som svoju záľubu, od ktorej som chcela, aby ma živila, objavila až v prvom ročníku na gymnáziu? (keďže sa to malo stať v deviatom ročníku pri podávaní prihlášok). To, že to nie je pre mňa som zistila tiež až o rok a pol, po mnohých pokusoch. Puberta (ženská časť) ma chytila tiež až v trinástich (a to u dievčat začína skôr), odvrávať (puberta - všeobecná časť) ma chytila až v pätnástich. Za to puberta - láska ma chytila už v trinástich. To isté s problémami v škole - na to, že mám nejaké problémy s učením prišli až v prvom ročníku a vyhrotilo sa to v treťom ročníku. Dokázala som to tak maskovať alebo čo? Veď tie psychologičky to museli vidieť...
A čo sa týka kognitívnych vlastností - zmysel vojny som pochopila až v prvom semestri na vysokej, že skener v tlačiarni neberie farbu tiež až na vysokej. Akýsi zákon, ktorý všetci okolo mňa poznali a vedeli o čom je, tiež až na vysokej.  


A tak sa pýtam, čo sa musí ešte všetko udiať, aby som pochopila - že tu moji rodičia nebudú naveky, že nikde inde takého úžasného brata nenájdem. Možno sa to odrazí aj v mojom živote ako celku - približný vek, kedy sa ženy stávajú matkami je 30 rokov, takže pre mňa je to 32?

Ako dlho potrvá, kým začnem používať vlastnú hlavu? A naozaj to súvisí s diagnózou?

Ako sa máte?
Dária.