PREČO NECHODÍM VON

Ahojte,
už odkedy som začala písať Juraja Levického, vedela som, že tento príspevok bude musieť prísť. Mohli ste si totiž túto otázku začať klásť vy.

Vtedy som však mala na to úplne iné vysvetlenie - a v podstate odpoveď na túto otázku som hľadala niekoľko rokov. V okolí sa ma na to každý pýtal, najmä rodina a ja som až tento rok našla ten skutočný dôvod, prečo tomu tak je. Ach, tento rok je vážne úžasný.


Začnem však trošku s históriou. Bývali sme v dome na západnom Slovensku, takže nám to prišlo akosi samozrejmé, že ideme von na záhradu alebo, že sa hráme pod orechom či vpredu pred bránou nášho domu na ulici. Medzi domami - našim a našich susedov, kde býval môj najlepší kamarát Alex. Dokonca aj u nich doma v záhrade. Doteraz si pamätám, ako som prišla pre Alexa k nim domov a musela som čakať v chodbe ich domu, kým sa oblečie. Vidíte, sama som chodila, že von chcem ísť. Potom, ako sme sa presťahovali do bytu, tak vždy platilo, že až sa naučím, tak môžem ísť so sesternicou von. A chodili sme. Hrávali sme sa pri strome, boli sme tam aspoň na hodinu-dve.
No potom som sa tomuto pravidlu nedokázala prispôsobiť. Ísť von, až keď sa naučím, by predstavovalo, ísť von za tmy. Mama ma vtedy nechcela pustiť. Moje školské povinnosti sa predĺžili na tri až štyri hodiny za stolom, pretože matematika.
Aj napriek tomu som vždy chodila von so sesternicou. Ona tam bývala od malička, my sme tam bývali pár mesiacov, potom rok... A hoci som mala najlepšieho kamaráta, ktorý býval iba o ulicu vyššie ako my - nikdy sme so Samkom neboli spolu vonku. Neviem, bolo to asi preto, že sme sa dostávali do veku, kde už treba dávať pozor na chlapcov a dievčatá.
Začala som viac času tráviť za počítačom, za televíziou - dokonca som im dávala prednosť pred školou. Keď som sa začala učiť o štvrtej, skončila som o siedmej a celý deň bol fuč.

Potom, ako som začala čítať knihy a písať príbehy (keď naše priateľstvo so Samom skončilo), zrazu bol pre mňa počítač alebo notebook nevyhnutnosťou. Začala som písať blog a utápala som sa v pozeraní seriálov - čím viac, tým lepšie. Nebudem klamať, odzrkadlilo sa to na mojej hmotnosti a mne sa začalo žiť pohodlnejšie, zlenivela som a von ma nemal kto nútiť ísť - keďže mama začala chodiť do práce.

Naučila som sa byť samotárom a von ma nútili. Vždy sme niekam išli s mamou, s babkou, keď mal už Marek vodičák, tak s ním. V neposlednom rade to bol tatik, ktorý mi volal takmer každý deň a hneď po otázke, ako bolo v škole, nasledovala, či som bola von.
V deviatom ročníku som sa rozhodla zmeniť, a cez víkend som šla sama od seba von, s babkou, pretože som túto dedinu ešte nepoznala a nevedela som, kam mám ísť. Za ten víkend som schudla dva kilogramy, iba tým, že som išla von. No po víkende opäť prišla škola a ja som zase bola za knihami.
Potom akoby tatik trafil klinec po hlavičke - Nechodíš von, pretože nemáš čo obliecť. Všetky veci mi boli totiž tesné a nosila som pár kúskov dookola. Už som bola na gymnáziu. Vtedy som zmĺkla, pretože mi nikdy nenapadla aj takáto možnosť. Nikdy som nehľadala dôvod, prečo nechodím von, aj keď som sa snažila nájsť túto odpoveď.
Vtedy si tatik myslel, že mal pravdu a ako som už neraz písala, že mám tendenciu brať si cudzie názory za svoje - akosi som aj tento fakt prijala za svoj. A sama som sa začala cítiť lepšie, keď som mala na sebe nový kúsok oblečenia alebo nové topánky. Ešte, keď si to niekto všimol, tak som žasla a mala chuť chodiť von, ukazovať sa ľuďom.

Ibaže teraz už mám 22 rokov, a vďaka Bohu, vďaka Biblii som pochopila: prečo nechodím von. Explicitne som to už napísala vyššie. Odkedy som začala dochádzať do Košíc na vysokú a prechádzala som cez dve ulice do školy, uvedomila som si, že mi je dobre. Že sa radšej prechádzam do školy od vlaku, ako kebyže idem preplneným autobusom alebo električkou, keď vonku svieti slnko. Takto je to doteraz. Vždy sa ráno teším, keď vypadnem z domu a môžem ísť pešo do školy. Iba dážď a silný vietor ma od tejto cesty odradí. Jednak viem, že ma čaká Dóm sv. Alžbety (ale ak začínam o ôsmej, tak tam nechodím, lebo by som tam vošla uprostred omše a to nechcem) a jednak som tam sama sebou. Sama. Sama sebou.

Hlavným dôvodom, prečo nechodím von, je, že som doteraz (až do začiatku vysokej) bola vždy von s niekým. Vždy šiel niekto so mnou - mama, babka, tatik, Marek... A zrazu prídem do Košíc a môžem byť sama sebou, môžem si ísť svojim tempom - nemusím s nikým držať krok a nemusím na nikoho čakať, pretože je niekde vzadu. Môžem pokojne zrýchľovať a spomaľovať, odbáčať z cesty a môžem ísť, kam chcem. Som slobodná.

Všimla som si, že s Marekom chodíme vedľa seba v tesnej blízkosti. Sedíme vedľa seba, čaká na mňa pri schodoch. Podrží mi veci, keď treba. V ADELI sa mi totiž stalo, že jedna cvičiaca, ktorá bola pri mne v záskoku za niekoho, kto mal deň voľno, sa ma spýtala, že či priateľ tu dnes nie je, že minule bol. Vtedy sme sa s Jankou na seba pozreli a skonštatovali: Myslíš brata?
Možno to bude znieť divne, a zase ako jeden z názorov, ktoré som si vzala od druhých, ale - keď idem s mamou, tak si vravím, že určite si ľudia myslia, že je to moja kamarátka, pretože kto behá po nákupnom centre s mamou. To isté mi napadlo, keď sme boli na dovolenke s tatikom - určite si myslia, že si nabúchal nejakú mladú. V dnešnom svete je už všetko možné, pokojne si ľudia môžu myslieť, že sme lesbický pár, že idem za peniazmi staršieho pána. Ale najviac ma štve tá myšlienka s bratom: skutočne sa niekedy k sebe správame tak, čo vidím, že sa tak správa nejaký pár. Už iba pusy chýbajú. Dohnalo ma to až do takého konca, že som si začala namýšľať, že preto možno ešte nemám žiadneho partnera. Možno v tom nákupnom centre alebo niekde na ulici sa nejaký chlapec aj do mňa zahľadel, ale povedal si: Ach, je zadaná. A pritom je Marek iba môj brat.
Preto som radšej vonku sama. Pýtate sa, prečo potom nechodím von sama? Ja by som veľmi rada, a už tu taký pokus bol počas skúškového, že som sa poobede išla prejsť von sama, babka zostala doma. Šla som na skúšku o dve hodiny skôr, lebo som sa chcela prejsť, sama. Ibaže to vôbec nie je také jednoduché. Vždy, keď mi tatik vraví, že máme ísť von, zober babku a choďte von, tak sa vo mne prebudí ten hlúpy pocit, že prečo zase s niekým, zase ma bude spomaľovať a nikam ďalej nezájdeme, pretože babka nebude vládať ísť takým tempom ako ja (rozumiem tomu, že babka má na to už svoj vek). Druhý dôvod je, že preto so mnou vždy niekto chodí, pretože stále je tu moja diagnóza - a stále je pri nej riziko epileptického záchvatu, aj keď som ho za celý svoj život nemala.

Začali ma zožierať predstavy a myšlienky, čo si kto - o mne a o tom druhom - myslí, že v akom sme vzťahu. Netuším, prečo to tak je. Dvadsaťjeden rokov mi to nevadilo, a zrazu ma zaujíma, čo si o mne druhí ľudia myslia? Veď to je smiešne!

Takže, áno. Nechodím von, pretože nechodím sama von. Ak by som mohla chodiť sama von, tak by som von chodila.    

Dária.