NEMÁM DIAGNÓZU, MÁM VÝSLEDKY

Ahojte,
viem, že som sa z blogu na dosť dlhú dobu odmlčala. A veľmi ma to mrzí, pretože som si konečne aj myslela, že mám nové nápady o čom chcem písať. Skutočnosť je žiaľ taká, že nemám nič. Hoci sú nejaké príspevky v koncepte, nie je v nich ani čiarka, alebo už nie sú aktuálne.

Kým v zimnom semestri som si zvykla na školu doslova ihneď a našla si taký systém, ktorý mi vydržal až do prvej skúšky, letný semester sa pre mňa stal skôr nočnou morou.

Nočnou morou po zdravotnej stránke a akosi som aj rada za túto situáciu, že sme teraz doma, pretože mám pocit, že by som dlho nevydržala.

Už počas zimného semestra som sa začala trochu zaujímať psychológiou, a tak som si čítala vedecké články v angličtine a pozerala videá na istú chorobu. Začala som na sebe vidieť príznaky tej choroby a akosi som sa sama zabarikádovala do škatuľky, že mám úzkosť, alebo ak chcete, anxiety.
Potom ako Berenika pridala príspevok o svojej sociálnej úzkosti, videla som sa v tomto tak veľmi, že som možno znížila môj okruh toho, ako sa momentálne cítim. Po pár svedectvách od ľudí som sa zmierila s tým, že aj ja ju mám. Až do skúškového obdobia.
Na základe človeka, ktorý týmto symptómom trpí, som zažila pred svojou poslednou skúškou, na ktorej som už bola tretíkrát, svoj prvý panický záchvat. Začala som sa pozorovať, naozaj som skúsila prísť na to, čo mi je sama a zároveň prísť na to, odkedy to začalo. Prípadne čo to spustilo.
Dnes už môžem povedať, že moje psychické problémy začali ôsmeho novembra minulého roku. Bolo to prvýkrát, čo som mala niečo dokázať za semester, že moja veta: prežívam/zažívam to, čo žijem, naozaj platí. Lenže ja som ten test na prvýkrát nenapísala, a v nasledujúcom týždni, kým som čakala na deň, kedy bude oprava, sa v mojom vnútri naozaj veľa zmenilo. Nie psychicky, to vôbec nie, na to som sa začala zosypávať až vo februári a následne v marci. Ale fyzicky. Nemohla som sa najesť bez toho, aby som nemala pocit, že sa pozvraciam. Moje typické porcie sa museli zmeniť na menšie a môj časový harmonogram tiež. Keď vám poviem, že som raz raňajkovala až o pol jednej, pretože ma už babka donútila, uveríte mi? Ja som nedokázala jesť, necítila som hlad aj napriek pokročilému času. A nie, nezobudila som sa v ten deň o dvanástej, ale pred ôsmou. Prekopala som za to obdobie celý môj jedálniček a mne sa nejako podarilo raňajkovať.
V prvom týždni letného semestra som nebola schopná ničoho. Mali sme jednu jedinú úlohu a ja som ju nebola schopná urobiť, pretože pocit, že ju urobím zle, ma skľúčoval. Nebola som v ten týždeň na sociálnych sieťach, odpisovala som zo zvyku svojej priateľke. Aj to tuším boli iba emotikony. Nepozerala som youtube, čo je moja záľuba alebo nepísala príbeh, ktorý je teraz v ohrození. Druhý týždeň v semestri som mala žalúdočné problémy, bol tu tatik a tak som mala ešte menej času na vypracovanie úloh. Cítila som sa horšie a horšie. Až v nasledujúci týždeň som sa dokázala donútiť dostať sa do starých koľají. Dva dni mi to vydržalo. Na ten tretí som dostala fóbiu z davu pred knižnicou, do ktorej som potrebovala ísť. Nie, nestihol prísť panický záchvat, ale ak by som k tým deťom prišla ešte bližšie, tak by sa tak určite stalo. Odohnala som svoje kamarátky, utekala som pred nimi na iné lavičky. Bolelo ma aj pri hrudníku. Potom, ako nás neurológ poslal na vyšetrenia, mi začalo hučať v uchu.
Áno, mám výsledky vyšetrení, na ktoré ma neurológ poslal. Ale už mi nestihol nastaviť liečbu alebo prediskutovať ďalší postup, čo s tým. Zrušili mi termín, pretože v nemocniciach nastal krízový stav.
A hoci nemám stanovenú diagnózu, na základe môjho pozorovania samej seba a hľadaním rôznych psychických porúch a ich symptómov, pravdepodobne viem, čo mi je. Búšenie srdca, bolesť pri hrudníku, panické záchvaty, hučanie v ušiach, strata záľub, odmietanie jesť a nespavosť. Keď ja mám pocit, že si tú insomniu spôsobujem sama naschvál. Poznám svoje telo a viem, že osem hodín spánku potrebujem, že už keď spím iba sedem a pol, tak neskôr pociťujem únavu. Nepamätám si, kedy som sa zobudila o siedmej. Naozaj si to nepamätám. 4:40, 5:20, 5:30, 5:45. Už keď sa zobudím o šiestej, tak oslavujem, že čo sa mi to podarilo. Nemôžem spať. V noci sa budím a otáčam sa aj päťkrát, kým znova zaspím. A čo sa týka ešte tých prvých týždňov semestra, naschvál som nejedla. Jedla som až obed o jedenástej, nechcela som jesť.
Okrem toho som začala mať pocit, že odkedy som vyšla s pravdou o mojej viere von, tak sa strácam. Jasné, čítam Bibliu každý deň, jasné, chodila som do kostola, kým sa ešte dalo. Jasné, modlím sa. Ale cítim, že to nerobím úprimne, že už to padlo do nejakej rutiny, ktorú ani nevnímam. Čo sa mi aj potvrdilo pri mojej poslednej bolesti v hrudníku.
Toto je to, čo ma momentálne trápi a prečo nič nepridávam. To, že ma dištančná forma štúdia zabíja je vedľajšie. Teda až do utorka, keď mi spôsobilo bolesť pri hrudníku.  

Viem, že je piatok, ale akosi mi už ani nezáleží na tom, kedy pridávam.

Dária.