ŠPORTY ZDRAVOTNE POSTIHNUTÉHO

Ahojte,
naschvál v názve nie je spojenie pre zdravotne postihnutého. Sú na to rôzne dôvody, prvým z nich je, že každý z nás znevýhodnených má iné postihnutie a jeho vážnosť. Nemôžete predsa porovnávať mňa s niekým na vozíku alebo so slepcom. Druhý je ten, že zo zdravotného hľadiska by sme mali mať len rehabilitáciu, liečebné cvičenie, bicyklovanie a plávanie. Haha, keby som robila len to, tak by to nebolo ono.

Už od troch rokov som chodila na liečebné pobyty, kde som mala liečebné cvičenie, na obyčajnej žinenke alebo na masážnom stole. V poslednom ročníku v materskej škole som šla na plavecký kurz a to isté nasledujúci rok. No i napriek tomu som bola v škole úplne oslobodená od telesnej výchovy. Doteraz si pamätám, ako mi pani učiteľka zapisovala rozvrh do slovníčka a štvrtok som mala len tri hodiny, pretože štvrtú mi nezapisovala - bola telesná. Pravda je, že od lekárov som mala dovolené iba vyčlenenie z telesnej výchovy na liečebnú telesnú výchovu spolu s ostatnými takýmito deťmi. Keďže žiadna základná škola (pokiaľ nie je špeciálna) nič takéto neponúka a nedisponuje takýmito hodinami, tieto deti sú povinne oslobodené od telesnej výchovy. No v mojom prípade bolo možné v tom čase iba plávanie, a to sa uskutočňovalo iba v zimnom období. Cvičili sme doma, prevažne strašne jednoduché cviky, keďže sme na to nemali vybavenie. Prečo nie bicyklovanie vysvetlím nižšie.
Potom ako sme sa presťahovali, sme vždy chodili na rehabilitačný pobyt dvakrát do roka - raz cez jarné prázdniny (s tým, že som dva týždne v škole vynechala) a potom cez letné. Bola som oslobodená úplne, a stále to platilo tak, že som chodila domov, alebo prišla do školy neskôr. Neviem presne, či to bolo v treťom ročníku, ale pamätám si, že som sa raz poriadne zľakla. Keď ma totiž mama odprevadila do školy, tak z triedy išli hlasy a ja som sa zľakla, že bola akási zmena v rozvrhu. Našťastie sme mali namiesto telesnej prírodovedu s našim triednym, takže to bolo v poriadku. Dokonca to bola nečakaná zmena v rozvrhu, takže ani spolužiaci nemali pri sebe veci. Doteraz si pamätám ako vyšli von z triedy a akí boli šťastní, že ma vidia (prišla som práve z liečenia). Keďže sme boli bližšie k rodine, tak sa začalo chodiť na turistiku. A ak mama vedela, že to zvládnem, tak ma vzali so sebou. Prešli sme všetky jaskyne na východnom Slovensku, ale čo mi najviac zarezonovalo v pamäti je určite Zadielska dolina. Nikdy nezabudnem na kamennú cestu dole, ako ma môj krstný držal, bol predo mnou a ja som sa doňho zaprela a len prešľapovala pomedzi kamene. Vymysleli sme si dokonca so sesternicou aj pesničku: "Čo urobíme, keď prídeme dolu?" "Zbijeme Helu. Zbijeme Helu." (nebojte, nezbili sme ju). Vtedy si aj mama na mne všimla a ja som si to neuvedomila, vždy keď sme boli na koncoročnom výlete, tak šla so mnou. Vtedy si na mne všimla, že ak sa ma spýta niekto iný, či vládzem chodiť, tak klamem a poviem, že áno. A ja som si to neuvedomovala, ale naozaj to robím. V treťom ročníku sme mali aj plavecký výcvik a to isté aj v šiestom ročníku - nevynechala som ho. Okrem toho sme chodili k rehabilitačnej lekárke a aj odtiaľ sme chodili na plávanie do školského bazéna.
Nikdy som nemohla bicyklovať na dvojkolesovom bicykli. Nemám rovnováhu, mám túto vlastnosť v mozgu porušenú a hoci sa to dá trénovať, hneď ako mi dali dole pomocné kolieska, tak som padala na jednu stranu. Neviem presne, ktorý rok to bol, ale mama našla jedno dievča, ktoré má trojkolesový bicykel, a tak nám ho dali vyskúšať. Dali sme si tento zdravotnícky bicykel predpísať a potom sme chodili každé poobedie - ja bicyklovať sa a mama s bratom a tetou korčuľovať sa. Skúšala som aj korčule, najskôr detské, také čo vyzerali ako botasky (aj na tých som sa však zosypala), a neskôr aj také normálne na cestu. Ak šiel niekto vedľa mňa, tak som nemala problém v nich ísť. Čo však prekvapilo moju rehabilitačnú lekárku úplne najviac, boli ľadové korčule. Kým sme bývali v meste, tak sme mali štadión, a my sme sa pustili rovno medzi ľudí, pár bláznov ale aj začínajúcich korčuliarov. Mama ma držala za ruku, a tak sme sa korčuľovali. V štvrtom ročníku som cvičila na telesnej to, čo som mohla, ale kedysi uprostred roka ma zrušila samotná riaditeľka, že nie, budem oslobodená úplne. Bola som trochu smutná, ale čo už. Od piateho ročníka som prešla na čiastočné oslobodenie od telesnej a športovej výchovy. Robila som s nimi rozcvičky, kolečká po telocvični, ľahsedy. Čo som nemohla boli loptové hry a gymnastiku všeobecne (kotrmelce, skok cez kozu). Kdesi tu sa začala moja bežecká kariéra (smiech). Triedny vravel mojej mame, že keď sme mali behať cez ihrisko, tak vraj za mnou kričal, že ja behať nemusím, ale Dária sa urobila hluchá (nie, vážne som ho nepočula) a zabehla som si. Keďže to ihrisko bolo verejné, tak si pamätám, že sme boli raz tam behať aj že iba ja a mama. A kto by to bol povedal, že si nájdem lásku k florbalu. Dala som za svoju hráčsku kariéru asi tri góly. Dokonca som donútila rodičov, kúpiť mi hokejky a loptičky a hrali sme sa s bratom v byte. Na telesnej som vraj (podľa zdrojov) hrala aj vybíjanú a ping pong. Na školskom výlete asi v ôsmom ročníku sme museli prejsť pár kilometrov od chaty k zastávke autobusu. Tašky mi zobral triedny, ja som mala iba ruksak a prešla som to, dokonca som nebola ani posledná. 
Na gymnáziu som patrila do skupiny III., kde však sa tak zmenili hodiny, že jediný obsah z tých hodín bol beh. V posilke som hrala iba ping pong a robila ľah-sedy. Ale keďže čo sa týkalo behu, ma začala vyučujúca doslova naháňať, tak som v treťom a štvrtom ročníku prešla na zdravotnú skupinu IV., čo znamená, že som mala na vysvedčení napísané oslobodená (doteraz nechápem, prečo to tak nemohli písať aj na základnej, viete ako zle vyzeralo to vysvedčenie so slovíčkom neabsolvovala?).
Na vysokej sa telesnej úspešne vyhýbam.

Čo sa stalo a prečo už nič z toho nerobím?
PLÁVANIE: Nuž, hádajte, kedy sa z vodníka Dárie stal nevodník? Ak si myslíte, že po tom, ako sa objavili u nej jej mesačné návštevy, tak máte pravdu. Od mala som bola vo vode vkuse, striedali sa so mnou v bazénoch, v mori na dovolenkách. Mala som skutočne rada tie plavecké výcviky a krúžky. Ale potom, ako som si musela počítať, kedy to príde, a že vtedy nemôžem ísť do vody, vo mne odvodilo odpor k vode ako takej.
BICYKLOVANIE: Musím sa vám priznať. Vtedy, keď sme skúšali ten bicykel od toho dievčaťa, tak mne sa aj vtedy podarilo nakloniť ten bicykel. Nie, nespadla som, ale aj napriek tomu som mala k tomuto veľkému stroju rešpekt. Tak sme prestali chodiť, pretože na tej ceste, kde sme sa bicyklovali začalo chodiť strašne veľa áut. Teraz by mi bolo treba už nový, dospelácky bicykel, pretože by mi už nepasovala výška. A čo sa týka toho otočenia bicykla, tak aj ten svoj som párkrát nahla a necítila som sa na ňom viac bezpečne.
KORČUĽOVANIE: Musím povedať, že to, ako bola moja rehabilitačná prekvapená, že korčuľujem, ovplyvnilo moje zmýšľanie. Takže ma prosím nikdy nechváľte, pretože ma to prestane baviť/prejde ma to. Okrem toho sme sa presťahovali a tu v dedine už štadión nemáme. Potom sa tuším začalo aj rušiť večerné korčuľovanie a, priberala som, takže som zrazu ani už korčuľovať nevedela.
LIEČEBNÉ CVIČENIE: V osemnástke som sa rozhodla viac nechodiť na rehabilitačné pobyty. Vyskúšala som si raz také prázdniny a na počudovanie som sa nenudila. Odvtedy som nebola v žiadnom zdravotníckom zariadení. Necvičím, teraz na vysokej už vôbec nie. Ide skôr o to, že ma už absolútne nezaujíma stav mojej ruky. Stav mojej hmotnosti. Odovzdala som sa Bohu a ten mi dal taký pokoj do mojej duše, že beriem svoj osud. On mal predsa dôvod zrodiť ma v lone mojej matky, aby som dokázala, aká som silná aj s detskou mozgovou obrnou.
TELESNÁ A ŠPORTOVÁ VÝCHOVA: Hlavný dôvod, prečo som to vyriešila preradením do druhej skupiny, je, že ma moja vyučujúca psychicky šikanovala. Nechcela som sa viac trápiť. Ten beh mi spôsoboval problémy a iné som na hodinách v jej réžii robiť zo zdravotných dôvodov nemohla.
       
Teraz v týchto rokoch ma však začalo baviť cestovanie ako také, nejde o to, či sa ide lietadlom či autom. Ide o objavovanie, myslím, že to začalo Španielskom, následne Nemeckom a Rakúskom. Tam absolvujeme dlhé prechádzky a vtedy sa cítim fajn.

Dária.