VŠMUpoviedky: Dlh

 

Dnešný deň by mal byť presne taký, ako včera a rovnaký bude aj zajtra. Obliekam si svoju obľúbenú bundu. Pozriem sa do zrkadla, upravím sa, dám si jedno ramienko ruksaku na plece a zamykám byt. Pomerne chladný vzduch mi udrel do nosa. Bývam od školy asi päť minút, ale do začiatku vyučovania je ešte pol hodiny. Musím si splniť ešte jednu povinnosť, kým začne prvá hodina. Vchádzam do budovy, pozdravím sa upratovačke, ktorá mi neodzdraví a namierim si to ku skrinkám. Super, nikto tu nie je, pomyslím si. Vložím kľúč do zámky a otočím ním. Vyberiem si topánky, no keď strčím pravú nohu do tenisiek, začujem kroky. Prestanem viazať šnúrky, pozriem sa smerom do skrine a poviem:
– Ahoj.
– Ahoj.
Nebol to on. Bola to Terezka. Dám dole nohu z priečky na topánky a otočím sa smerom k nej.
– Si tu skoro. Opäť pre ten istý dôvod?
Prikývol som a pohľad som nasmeroval k zemi.
– Nemal by si to robiť. Ty predsa patríš k tým slušným chlapcom. Prečo s tým neskončíš? – Rozhadzovala rukami. Videl som to v tieni, ktorý sa lámal na sivej zemi. Dvihol som hlavu a usmial sa. Zhlboka som sa nadýchol, ale nič som nepovedal. Ozval som sa až potom, čo si prekrížila ruky na prsiach.
– Vieš, že ak to prestanem robiť,  tak budem mať problém.
– Ak to zistia, tak budeš mať problém. Keby si to niekomu povedal, možno by ti dali pokoj.
– Povedal som.
– Jasné. Nám. Spolužiačkam. Lenže mi to vidíme, každý deň. Myslela som rodičom alebo psychológovi.
Viem, že sa mi snaží pomôcť, ale musel som ju odbiť. Z diaľky prichádzal on.
– Nie som blázon.
V momente som sa otočil a dokončil prácu so šnúrkami. Rýchlo som si obul ľavú topánku, a keď som robil uzlík, uvidel som pod sebou jeho nohu. Zavrel som skrinku a otočil sa k nemu.
– Máš to? – prehovoril.
– Tu nie. Poď do triedy.
Nasledoval ma. Hneď, čo som prišiel k svojej lavici, opäť sa ozval.
– No tak, daj mi to.
Rozzipsoval som ruksak a vybral jeho objednávku. Otočil som sa a povedal: – Nech sa páči.
– Daj to sem.
Keď už mal papiere v ruke, začal si ich prezerať.
– Bude to na jednotku? – dvihol obočie.
– Dúfam, že áno.
– Máš to pre všetkých?
– Nevidíš, že je to kopa papierov?
– Dobre, koľko som dlžný? Alebo aj tentoraz to mám grátis?
Takto je to vždy. Ja im napíšem referát a oni mi dajú potom pokoj. Ale nechápu jednu základnú vec. Slušnosť.
– Haló? Počuješ? Koľko som dlžný? – referáty držal pevne v rukách.
– Nechcem peniaze. – povedal som rázne.
– Čo chceš? Hovor. Nemám na teba celý deň. – Preniesol váhu na druhú nohu a prižmúril oči.
– Už minule som ti to povedal. Chcem obyčajné ďakujem. Nič viac. To mi stačí. Zasmial sa. Ako v minulý piatok, štvrtok a utorok. A ja vždy dúfam, že to slovo povie. Už tri mesiace sa o to snažím, ale žiaden úspech.
– Si na smiech, chlapče. – Rukou do mňa strčil, ale nepohol som sa. Už som si zvykol. Potom odišiel za svojimi kamarátmi. Tereza prešla okolo mňa a opatrne zastala.
– V pohode? – prikývol som, aj keď som na tom mieste ešte stále cítil bolesť.
– Prosím. Povedz to niekomu. Napríklad aj učiteľke, ktorej sú tie referáty smerované. Ak na to príde, budeme mať problém všetci.
– Ďakujem za to, že sa o mňa bojíš, ale ty sa báť nemusíš. Nepríde na to.
Potešilo ma, že použila to slovo. A ešte má aj pravdu. Hoci mením štýly písania tak, aby to pasovalo na to, ako píšu, raz na to prídu. Som slušný, a preto nikomu žalovať nebudem.
Pani učiteľka sa potešila, že sme takmer všetci odovzdali referáty. Keď sa vracal od katedry, pohľad uprel na mňa. Pozeral som sa naňho, až kým si nesadol. To, že som sa stal jeho otrokom, ešte neznamená, že sa nechám ponižovať. Potom, ako vyzbierala referáty, sme pokračovali v učive. Po hodine prišiel za mnou.
– Čo to malo znamenať? – povedal s dôrazom. Vedel som, že príde. Všetko musí byť podľa neho. Predtým mi zakazoval odovzdávať referáty v mojom mene, ale našťastie už teraz môžem. Vybojoval som si to a to doslova. Modriny mi zmizli len nedávno. Chlapec posilňuje.
– Neviem o čom hovoríš. – vychutnal som si túto vetu. Vedel, že ho provokujem. Zhodil mi peračník a zošity, čo som mal nachystané na ďalšiu vyučovaciu hodinu. Postavil som sa. – Prestaň, prosím ťa. – slovo prosím som zvýraznil. Aj keď ho poznám iba krátko a iba ako chlapca, ktorý rád zneužíva druhých ľudí, mal som ho prečítaného dokonale. Vedel som, čo si pri ňom môžem a nemôžem dovoliť. Rovnako som vedel, čo teraz urobí. Chytil ma za košeľu a pritiahol si ma bližšie cez lavicu. Usmial som sa, aby videl, že sa ho nebojím.
– Vieš, čo sa stane, ak to urobíš. – povedal som stále usmievajúc sa.  
– To isté sa stane aj tebe, ty slušňák. – pustil ma a ja som dopadol na stoličku. Odišiel. Preglgol som. Aj v tomto je pravda. Ak sa ešte raz pobijeme, buď ja alebo on, z tejto školy letíme. A ja potom poletím aj z domu. Mama mi povedala, že ak už chcem byť slušný, tak poriadne. Slušný chlapec sa nebije v škole so spolužiakom pre nejakú hlúposť. Mama ani nikto pravý dôvod, samozrejme, nevedia. Verzia pre ostatných: Bolo to pre dievča. Skutočná pravda je niekde inde.
– Cítiš sa teraz lepšie? – Tereza.
– Ani veľmi nie. Ale musíš priznať, že sa snažím. – Zohla sa pre moje veci na zemi.
– Ďakujem.
– Nemáš začo. Tak to ti je dlžný? Takto chceš, aby bol splatený jeho dlh? Neprevychováš ho. Nie si za to zodpovedný. Proste... Proste to slovo z neho nedostaneš, nech sa akokoľvek snažíš.
Skúšala ma podporiť a skúša to odvtedy, čo prvýkrát videla ako mu dávam do ruky referát. Usmial som sa a opäť sa pozrel smerom k nemu. Rozprával sa so svojou partiou, pravdepodobne o tom, ako všetci dostanú jednotky za referát. Je to jedna z foriem, ako si vylepšiť známky. Pozrel som sa späť na ňu.
– Ak chceš, nabudúce môžem napísať referát aj tebe. – Navrhol som úplne vážne. Rýchlo pokrútila hlavou.
– Netreba, ak budem chcieť, tak si ho napíšem sama. Zneužívajú ťa oni, nechcem byť rovnaká.
Chystal som sa niečo povedať, ale zazvonil zvonček na vyučovaciu hodinu a moja skupina sa musela premiestniť do inej učebne.
Keď som sa po hodine vracal do triedy, začul som hádku. Určite sa to netýka ničoho vážneho. Len čo som prišiel bližšie, spoznal som hlasy, ktoré viedli túto hádku. Tereza. On. Prišiel som čo najrýchlejšie k nim. Hádali sa, nevedno o čom. Postavil som sa pred Terezu.
– Vypadni.
– Čo sa deje? Prečo si zrazu trúfaš na dievča? – povedal som brániac sa.
– Keby nás tá krava neodfotila, ako mi dávaš referáty do rúk, tak by som sa nepúšťal do dievčaťa. – ukázal na ňu prstom a slovo, akým ju nazval, zdôraznil. Vystrel som sa. Ak niekto nadáva, to som ešte ochotný tolerovať. Ale ak niekto začne urážať dievča, naštvem sa.
– Odvolaj to. – povedal som vážne. Dvihol obočie.
– Je to krava.
Opäť to slovo zdôraznil a strčil do mňa. Presne na to miesto, čo ráno. Budem tam mať modrinu. Nezaútočím. Pocítil som úder na pravej strane pod rebrami. Nestihol som sa ohnúť, stihol mi darovať ďalší úder. Nie. Neudriem ho. Kopol do mňa, čím sa mi pohla noha a ja som spadol.
– No tak, bráň sa, ty hlupák.
Nie. Čakal som, čo urobí ďalej. Pocítil som tlak na hrudníku. Počul som hlasy navôkol. Snažil som sa chrániť si rebrá rukami. Keď sa jeho noha odvracala od môjho tela, pocítil som bolesť na zadnej časti hlavy. Počul som hlasy viackrát a zdvojovalo sa mi videnie. Nevedel som rozpoznať slová, ktoré silueta v svetle vravela. Ak vôbec niečo vravela. Hučalo mi v hlave ako zvony v kostole. Necítil som si prsty na nohách ani na rukách. Nevedel som, kde ich mám. Cítil som nepríjemný tlak na častiach môjho tela. Moje videnie bolo rozmazané a postupne som začínal vidieť tmu. Keď som mal pred sebou ničotu, v diaľke som vo svojich ušiach začul, ako niekto povedal prepáč. Napriek bolesti, ktorú som cítil, chcel som sa usmiať. Nedokázal som to. Zlyhal som.

***

Zrakom som mieril na bielu plochu. Myšlienky mi blúdili kade-tade. Premýšľal som nad všetkým, čo sa v posledné dni udialo. Samé vyšetrenia a vypočúvania. Mama s ocom tu boli skoro stále. Teraz sú, našťastie, v práci. Niekto zaklopal na dvere. Pozrel som na ne a povedal, nech ide ďalej. Postava, ktorá sa zjavila vo dverách, vyzerala skleslo. Bundu držala v pravej ruke, vlasy vpredu mala lepšie učesané. Nepozerala sa mi priamo do očí, aj keď som vedel, že je to on. Sadol si. Potom už svoj zrak upriamil na mňa. – Prečo si sa nebránil? Prečo? – naliehal. V hlase bol zlomený. Vlastne aj vyzeral zlomene, napriek tomu, že je športovej postavy a na tvári nemal ani škrabanec.
– Povedal som ti, že nechcem, aby ma vylúčili zo školy.
Čo bola aj pravda. Zaujímalo by ma, prečo sa mi hovorí tak ľahko. Mieril všade len nie do tváre. Mám zlomenú ruku a nohu, hlavu v obväze a pár modrín, ale do tváre mi nemieril.
– Prečo si prišiel? – úprimne ma to zaujímalo. Sú dve možnosti, buď už o tom vie, alebo v ňom ostalo posledné slovo, ktoré som od neho počul. Dúfal som, že to druhé.
– Povieš policajtom, že si začal a stále si myslíš, že ťa zo školy nevylúčia? – opýtal sa nechápavo. Takže už o tom vie. – Aj tak ti to nikto neuverí. – dodal. Rýchlo som vyslovil: Povedal si im, že som sa nebránil? – dúfal som, že mi to nepokazil. Som za to zodpovedný ja. Nik iný, iba ja.
– Nie. Nič som nepovedal. Vypočul som si, čo si im natáral a nechápavo odišiel. Nedokázal som nič povedať. – vysvetľoval.
– Pamätáš si, aké posledné slovo si mi povedal predtým, než som upadol do bezvedomia? – Dúfal som, že si to pamätá. Bol som síce už poriadne mimo, ale počul som ho.
– Musím už ísť. – povedal rýchlo a opatrne vstával zo stoličky. Bundu si prehodil okolo pravej ruky a pootvoril dvere. Zastal. Pozrel sa na mňa.
– Rozhodol som sa splatiť si svoj dlh.
Preglgol som.
– Ďakujem, Šimon.
Usmial som sa.
– Už pár dní si robím referáty sám, a celkom ma to baví. Ďakujem. – tentoraz som uvidel úsmev aj na jeho tvári.
– Ďakujem, Lukáš. – povedal som vrúcne. Keď odišiel, ešte dlho mi jeho posledné slovo znelo v ušiach.     
   
Dária, 20 r, neupravené.