VŠMUpoviedky: PÄŤ MINÚT PO DVANÁSTEJ

„Olívia, prosím ťa, rozdaj písomky.“ natiahla sa cez katedru profesorka a strčila mi ich do rúk. Prechádzala som sa po celej triede a rozdávala spolužiakom písomky. Posledný papier bol môj. Sadala som si na miesto, keď som uvidela známku. Päťka. Cítila som na sebe jej pohľad, tak som dvihla zrak. Krútila hlavou a povedala celej triede: „Máte nejaké otázky? Spočítajte si body. Ak som niekomu prihoršila, nech kričí. Ak niekomu prilepšila, nech mlčí.“ Pár ľudí sa zasmialo. Pozrela som sa na nich nechápavo, predsa vždy to vraví. Jeden spolužiak šiel za ňou. Potom, keď videla, že už nikto nenamieta, pokračovali sme v učive. Po hodine ma zastavila. „Môžeme sa porozprávať?“ odtiahla ma na kraj chodby. „Čo sa s tebou deje? Toto bola tvoja tretia päťka. Ak to takto pôjde ďalej, neprejdeš predmetom. Mala si jednotku na polroka.“ snažila sa mi prehovoriť do duše. Pozrela som do zeme. „Olívia.“ oslovila ma. „Prepáčte, niečo teraz riešim.“ dúfala som, že to neznelo tak, že je mi to jedno. „Tak si to vyrieš, čím skôr!“ odvrkla a odišla. Šla som si do skrinky po učebnice na ďalšiu hodinu.
Po škole som šla do škôlky. Už ma tam čakal, učiteľka s ním stála pri bráne. „Dobrý deň.“ „Dobrý deň. No vidíš, Jurko. Už prišla sestrička, pôjdeš domov.“ Podala mi jeho ruksak a ja som ho zatiaľ chytila za ruku. Kým som sa pýtala učiteľky, či bolo všetko v poriadku, cítila som v ruke tlak, ako sa snaží vymaniť z môjho zovretia. Prešli sme za roh ulice, keď sa mu to podarilo. „Ďuro, prestaň. Daj mi ruku!“ povedala som a nastavila ju. „Nie!“ Kopol do mňa. Schmatla som mu ruku a ťahajúc sme prišli domov. Zohriala som teplé jedlo a obaja sme si sadli za stôl. Len čo si dal kúsok mäsa do úst, vypľul ho na kraj taniera a odsunul ho od seba. „Fuj.“ odsekol. „Juraj, jedz!“ Pritlačila som mu tanier. On ho odtláčal. „Nechceš?“ pritvrdila som. Chytila ho pod podpazušie a posadila na gauč. Dala som mu diaľkové ovládanie a hneď si začal prepínať. Dojedla som svoj obed, zvyšok upratala zo stola a odišla do svojej izby.
Asi o hodinu bolo počuť odomknutie dverí. Ďuro kričal mamíí. Mama otvorila dvere do mojej izby. „Liv, poď mi pomôcť.“  Položila som notebook na stôl a odišla do kuchyne. Vyberala som z tašky potraviny, keď sa spýtal: „Mami, čo je kurva?“ Spadla jej škatuľa s mliekom. Otočili sme sa k nemu. „Odkiaľ... to máš?“ pozerala sa naňho a počas rozprávania si sadla. Pozrel sa na mňa. Mama ho tiež nasledovala. „Ďuro, zabudni. Musel to počuť v škôlke.“ Bránila som sa rukami a potom pokračovala vo vykladaní nákupu. Bola som k nim otočená chrbtom, keď mu mama povedala: „Zlatko, nesmieš to používať, je to veľmi škaredé slovíčko. Dobre?“ „Dobre.“ znel spokojne. „Sľubuješ, že ho už nikdy nepovieš?“ „Dobre.“ Keď som zavrela chladničku, otočila som sa k nim. „Jedli ste?“ spýtala sa mama a pozerala do hrncov. „Ona mi nedala!“ ukázal na mňa prstom. Zhrozene som naňho pozrela. „To nie je pravda! Nevymýšľaj si, nechcel si jesť. Ty malý...“ vytočil ma. „Liv, no tak.“ Pokrútila hlavou. „Zlatko, teraz si dáš?“ prihovorila sa k nemu milým hlasom. „Áno, mami.“ líškal sa jej. Objala ho a prichystala mu jedlo. Vybrala som sa do izby. „Kam ideš?“ „Vidíš, nie?“ Ukázala som smerom do izby. „Len poď, pekne si sadni k nám. Porozprávaj, ako bolo v škole?“ Prevrátila som očami a vrátila som sa. Sadla som si na svoju stoličku. „Tak, rozprávaj.“ usmiala sa na mňa svojou falošnou tvárou. „Nič nové. Budúci týždeň píšeme písomku z matiky.“ „Aha.“ povedala iným smerom. Vôbec ma nepočúvala, kŕmila Ďura. „Mami, kedy príde Adam?“ opýtal sa, keď dožúval mäso. Pozrela sa na hodinky. „Vidíš, o chvíľu by tu mal byť. Prečo si mi nepripomenula, že o hodinu príde Adam?“ štuchla do mňa. Uškrnula som sa a prevrátila očami. Mama vzala taniere, a kým ich ukladala do umývačky riadu, Ďuro si nemohol odpustiť vyplaziť na mňa jazyk. Vstala som a buchla ho po chrbte. „Au!“ zjojkal. Otočila sa. Začal revať. „Zlatko, čo sa deje?“ hneď k nemu pribehla a Ďuro cez rev povedal, že ho bijem. Škaredo sa na mňa pozrela. Odstúpila som o krok dozadu. Objímala ho a on plakal. „Zlatíčko, neplač.“ Vzala ho na ruky a posadila sa na stoličku. „Choď do svojej izby.“ S úsmevom som odchádzala do izby. Keď som zatvárala dvere, videla som, ako ho pobozkala do vlasov. 
Keď som si myslela, že už môžem vyjsť z izby, tak na gauči ležal a spal. Vtom zazvonil zvonček. Mama privrela oči a povedala: „Choď otvoriť!“ Sadla si k spiacemu Jurajovi. Otvorila som dvere. Stáli tam. „Mama je doma?“ spýtal sa ma otec. Adam sa prešmykol pomedzi mňa. „Je s Ďurom.“ Prikývol hlavou. „Ahoj, Adam, môj prvorodený syn, vidíme sa v pondelok po škole.“ a odchádzal. Zakričala som mu ahoj, len zdvihol ruku na znak pozdravu. Otočila som sa, a hneď som sa zľakla. Stále tam stál. „Ahoj.“ pozdravil sa mi. „Ahoj.“ odzdravila som sa mu a hneď odišiel do obývačky. Keď ho uvidela mama, šla sa s ním zvítať. „Ahoj, nie si hladný? Ako bolo? Čo bolo v škole?“ Šeptala. „Nie, boli sme sa najesť s ocom.“ potom šiel do svojej izby. Ďuro sa prebudil. Utekal za Adamom. Zvítali sa päsťami. 
Večerali sme. Sedela som medzi mamou a Jurajom. Šla som niečo povedať, ale mama sa venovala jemu. „Mami.“ Trikrát som to zopakovala, až som ju musela štuchnúť nohou. „Čo robíš?!“ nechápavo sa na mňa pozrela. „Vieš, že mám o pár dní osemnásť, a tak mi napadlo, či by si mi nedala nejaké peniaze na darček.“ usmievala som sa. „Och.“ vzdychla si a vstala od stola. Z peňaženky vytiahla päť eur. „Tu máš.“ Podala mi ich a sadla si. „Ale...“ namietala som. „Nechceš? Tak mi ich vráť.“ Chcela mi ich vziať z ruky. „Nie. Myslela som si, že by som mohla dostať viac...“ Neviem, či to bola otázka alebo konštatovanie. „A na čo? Ak chceš viac, tak si nájdi brigádu.“ „Veď vieš, že mám školu a ešte sa starám aj o Ďura.“ Ďuro do mňa drgal. Mama vstala po nápoje. Vtom Adam povedal: „Mami, chcel by som ísť na exkurziu, mohla by si mi ju zaplatiť?“ „Vieš, že na takéto veci ti má dávať peniaze otec.“ pozerala sa na neho. „Prepáč, zabudol som mu to povedať, vyrovnáš sa s ním.“ „Dobre, koľko potrebuješ?“ Otvárala peňaženku. „Dvacku.“ povedal, keď si premyslel sumu. „Koľko?“ povedala zhrozene. „No, desať eur na cestovné a desať eur vreckové.“ „Aha, tak takto.“ Podala mu dvadsaťeurovku. Otvorila som ústa, pretože som chcela niečo povedať, ale rozmyslela som si to. Žmurkol na mňa.
Počúvala som hudbu cez slúchadlá vo svojej izbe, keď ma niekto poklepal po pleci. Bol to Adam. Slúchadlá som mala stále na ušiach, keď povedal: „Na.“ V ruke držal dvadsaťeurovku. Dala som si rýchlo dole slúchadlá. „To sú tie od mamy?“ Vzala som ich. „Hej. Mne dal stovku otec.“ Dal si ruky do vreciek na svojich teplákoch. Postavila som sa zo stoličky a položila notebook na stôl. Napriek tomu, že bol mladší, bol mi asi o hlavu vyšší. „Nechcela si ísť k ocovi?“ „Počul si, si jeho prvorodený syn. Som pre neho iba vzduch, veď sa mi ani odzdraviť nevedel.“ Mykol plecami. „Ale ty si jeho prvorodené dieťa.“ „Hej, dospelé dieťa. Obaja by ma najradšej vyhodili z domu.“ „Skoro.“ Potom sa chystal na odchod. „Adam.“ Otočil sa. Prišla som k nemu a nastavila som päsť, pochopil. 
V nedeľu večer, keď som vyšla z izby, Adam s Jurajom sedeli na gauči. Vtom Adam povedal: „Mami, asi som stratil tie prachy, čo si mi dala.“ Zhrozene som naňho pozrela, odvrátil zrak. „Čože? A hľadal si poriadne?“ pribehla k nám mama. „Hej.“ skonštatoval a naďalej sedel. „Adam! Vstávaj! Chod ich hľadať!“ hnala ho mama. „Nie... Adam, to nie je fér.“ vyšlo zo mňa. Pozeralo na mňa šesť očí. „Čo nie je fér?“ mama si dala ruky vbok. Nastalo ticho. Adam sa na mňa ani nepozrel. „Počúvam.“ naštvala som ju. „Ukradla si mi moje prachy?“ po dlhej chvíli vyšlo z Adama. Hlas mal zlomený. Krútila som hlavou. Myslela som, že sa rozplačem. „Veď si mi ich dal!“ vravela som cez slzy. Mama prešľapovala z nohy na nohu a pozerala iba na mňa. Pokrútila hlavou a ja som nedokázala spraviť nič iné, iba sa zamknúť do kúpeľne.
V pondelok ráno sme šli všetci traja do školy. Neprehovorili sme s Adamom ani slovo. Ďuro si čosi bľabotal, neviem čo, nepočúvala som ho. Adam sa snažil ku mne priblížiť. Naznačila som mu rukou, že nechcem s ním hovoriť. Perami čosi naznačil, ale nedokázala som jeho slová prečítať, bolo to príliš dlhé. Keď uvidel, že predsa len s ním udržujem očný kontakt, skúsil to ešte raz. Teraz však naznačil iba jedno slovo. Prepáč. Potom oboma ukazovákmi ukazoval na neho. „To nemyslíš vážne!“ vykríkla som. Neverila som vlastným očiam a utiekla im. Do školy. 
Po škole som musela ísť po Ďura. Keďže som mala kratšie vyučovanie, vybrala som ho skôr. Schmatla som ho za ruku a išli sme opäť chodníkom. Vytrhol sa mi. „Ďuro, neser ma!“ Nastavila som ruku, aby sa ma mohol chytiť. „Nemám ťa rád! Prečo nemôže chodiť po mňa maminka.“ „Mama je v práci. Daj mi ruku.“ Snažila som sa ho schmatnúť. Išli sme okolo autobusovej zastávky. „Nie!“ Prekrížil si ruky na prsiach a stál na jednom mieste. „Ďuro, posledný krát to hovorím. Chyť sa mojej ruky.“ Snažila som sa ju mať vyrovnanú. „Kurva.“ odvrkol a usmial sa. Vypúlila som oči. Začal predo mnou utekať, tak som sa ho snažila dohnať a chytiť ho za ruku. „Ty malý... Ty malý zmrd!“ sotila som ho. Juraj neudržal rovnováhu. Autobus stál na zastávke a obehoval ho vodič auta značky BMW. Zaškrípali brzdy. Auto ho nabralo a odhodilo malé telíčko. Spadla som na kolená a svoj pohľad upriamila pred seba. V skutočnosti som videla iba ničotu.

Dária, 20 r, neupravené.