VŠMUpoviedky: SLÚCHADLO

Príbeh obsahuje skutočné udalosti.

Čím sa zaoberá syntax? No, do riti. Nemá tam niečo ľahšie? Začala som sa obzerať okolo seba. V strede pri okne, dievča vkuse píše. Chlapec pri dverách pozerá pod lavicu. Pozrela som sa za seba. To, čo som uvidela ma poriadne zaskočilo. Jasne som ho videla, aj keď si ho zakrýval rukou. Mal slúchadlo v pravom uchu a písal. Zdvihol ku mne zrak. Zamračil sa. „Neotáčame sa a píšeme!“ rýchlo som sa pozrela na profku. Jemne kývla hlavou. Takže myslela tým mňa. Preskočila som otázku a pokračovala v písaní.
„Niektorí ma príjemne prekvapili. No, ale niektorí.“ Pokrútila profesorka hlavou pozerajúc na mňa. Rozdávala nám písomky, a keď sme si po ňu k nej išli, vravela aj známku. „Katarína Pre...“ rýchlo som vyskočila z lavice a šla k nej. „Máte trojku.“ Skrivila som ústami a vzala si písomku. „Richard Stechovský, prekvapili ste ma, jednotka.“ Keď som si sadala späť na miesto, všimla som si, že je to chlapec so slúchadlom. Otvorila som ústa, a keď sa postavil k profesorke, pozrel sa na mňa a uškrnul sa. Prižmúrila som naňho oči. „Stanislava S...“ prestala som počúvať. Prezerala som si svoju písomku a zrátala si body.
„Máte nejaké otázky?“ opýtala sa nás profesorka na konci. „Tak on má jednotku, pri tom mal v uchu slúchadlo?“ povedala som si pre seba. „Katarína?“ pozrela som sa na ňu a pootočila som sa, aby som videla aj na podvodníka. „Iba chcem povedať, že nemá každý takú známku, akú si zaslúži. Richard mal v ušiach slúchadlo.“ Ukázala som na toho chlapca. Nahnevane sa na mňa pozrel. Pozrela som sa späť na profku. „Je to pravda, Richard?“ opýtala sa úprimne. Pozeral do zeme, ani sa na ňu nepozrel. „V tom prípade, vás dvoch poprosím, v stredu po vyučovaní u mňa v kabinete. Budete mať možnosť si napísať túto písomku ešte raz. A teraz si dám pozor, aby nikto neodpisoval.“ Zbalila si svoje veci a odišla ešte pred zvonením. Hneď ako odišla, každý jeden môj spolužiak začal na mňa hľadieť. Pozorovali ma ako nejakú krysu v laboratóriu. Onedlho zazvonilo a dotyčný prišiel ku mne. Postavil sa k mojej lavici, ibaže na druhej strane. „Nestaraj sa do mňa. Nevieš, do čoho lezieš.“ Ukázal mi rukami, že ma sleduje a odišiel z triedy. V triede bolo rušno. Ale nikto iný sa ku mne už neprihovoril.
Na druhé ráno pri skrinkách, keď som sa už prezula, prišla ku mne skupinka chlapcov na čele s Richardom. Poobzerala som si ich, ale ani sa nepohli. Chcela som prejsť po kraji okolo skriniek, keď mi tam iný chlapec z našej triedy vložil ruku. Nepamätám si meno. Pozrela som sa na všetkých. „Čo chcete?“ taška mi padala z pleca. „Bonzákov tu netolerujeme.“ Richard si udieral päsťou do ruky. „A ja podvodníkov.“ Povedala som si svoje. Richard spravil krok dopredu, ale ďalší náš spolužiak ho zastavil. Pozerala som sa mu do očí. „Máš pravdu, môže sa nám ešte zísť.“ Odvetil. Nechali ma. Prechádzala som už ku chodbe, ktorá vedie k našej triede, keď som pocítila, že mi niekto podložil nohu a ja som spadla. Začali sa smiať. „Čo to tam robíte?“ zakričala na nás nejaká profka, ktorá mala dozor na chodbe. Richard do mňa jemne kopol. Odišli. Pribehlo ku mne nejaké dievča z triedy cez chodbu. „Si v poriadku?“ pomohlo mi vstať. „Hej.“ Očisťovala som si nohavice, pretože chodba nebola práve najčistejšia. „Ako sa voláš?“ opýtala som sa a pozrela sa jej do očí. „Janka a ty?“ podávala mi ruksak, ktorý mi spadol, keď ma potkli. „Tak to si mala nedávno meniny. Všetko najlepšie! Ja som Katka.“ Podávala som jej ruku. „Och, ďakujem. Ale bolo to už dávno. Ty máš o chvíľu tiež meniny.“ Usmiala sa na mňa a potriasli sme si rukou. „Až 25. novembra. To je o mesiac.“ Odvetila som a tiež som sa usmiala. „Robia ti zle?“ opýtala sa ma a ukázala na dvere mojej triedy. „Nie, to nič nie je.“ Odvetila som jej, keď vtom zazvonilo na prvú vyučovaciu hodinu. Vychádzala som zo školy, keď ma jeden z jeho bodyguardov schytil za kabát a oprel o stenu. Iba som sa snažila dýchať, nič som nepovedala. „Dobre, dobre. Pusť ju.“ Odťahoval ho odo mňa. „Ale, Rišo...“ „Nechaj ju.“ Stála som opretá o múr, snažila som sa zhlboka dýchať. Zahryzovala som si do pier. „Fajčíš?“ spýtal sa ma so záujmom. „Nie.“ Odvetila som a chcela sa pohnúť z miesta, ale pritlačil ma späť. „Máš mobil?“ „Každý má predsa mobil.“ Snažila som sa zostať pokojná. Pustil ma. Ukazoval rukou, že čaká. Nechápavo som sa naňho pozrela. Upriamil pohľad na vrecko mojich nohavíc. Vybrala som pomaly svoj mobil z vrecka kabáta. Vzal si ho a strčil do svojho vrecka. „Héj.“ Naťahovala som sa za ním. „Neboj sa, dostaneš ho.“ Spravila som krok dozadu. „Čo mám spraviť?“ spýtala som sa ho nahnevane. „Prinesieš mi do konca týždňa cigarety. Je mi jedno, ako to spravíš.“ Prekrížil si ruky na prsiach. „Nikto v našej rodine nefajčí, a vieš, že mi ich v obchode nepredajú. Rišo, vráť mi môj mobil.“ Iba sa usmial. Utekala som domov. Zabuchla som za sebou dvere a oprela sa o ne. „Stalo sa niečo?“ opýtala sa ma mama. Pozrela som sa na ňu. „Nie.“ „Určite?“ prišla ku mne z obývačky. „Určite. Mami, zajtra prídem neskôr, máme niečo v škole. Niečo s triednou.“ Nechcela som, aby vedela, že idem na opravnú písomku. „Dobre, ja aj tak už nebudem doma.“ Išla som sa najesť do kuchyne. Jedla som svoj obed, keď nám niekto zazvonil na dvere. Mama zdvihla slúchadlo, aby mohla počuť, kto chce prísť k nám hore. „Áno, jasné.“ Priložila si slúchadlo k telu. „Katka, je tu nejaký tvoj nový spolužiak. Môžem ho pustiť dnu?“ Nový spolužiak? „Nie!“ prekvapene sa na mňa pozrela. „Idem von ja.“ Rýchlo som do seba nahádzala zvyšok jedla, mama Rišovi zatiaľ povedala, nech ma počká. Vyšla som z vchodu. „Prišiel si mi vrátiť mobil?“ spýtala som sa veľmi drzo. Opieral sa o náš panelák. „Ak si už zohnala cigarety...“ Pokrútila som hlavou. „Odkiaľ vieš, kde bývam? Sledoval si ma?“  bola som veľmi smutná. „Možno.“ Odvrkol a odišiel. Vrátila som sa domov, mama už stála s otvorenými dverami. „Nepovedala si mi, že si si už našla nových kamarátov. Mohol však prísť aj sem.“ Povedala pokojne. „Nie. To je v poriadku.“  Snažila som sa tváriť, že sa nič nedeje, odchádza preč, nechcem jej robiť starosti. „Ideš sa učiť?“ opýtala sa ma mama, kým si už balila kufor. „Mami.“ Snažila som sa znieť neutrálne. „Deje sa niečo?“ spýtala sa, keď si do kufra pokladala tričko s dlhým rukávom. Pozrela sa na mňa. Prišla ku mne a pohladila ma po chrbte. „Nie. Mami, kedy príde oco?“ spýtala som sa jej s trasúcim hlasom. „Katka, veď vieš, že sa vráti zo služobky v piatok. Budeš tu dva dni sama, tešíš sa?“ objala ma z boku. „Jasné.“ Usmiala som sa. Večer som sa učila.
Keď som ráno vyšla z paneláku, čakali ma tam. Riša som nevidela. Namiesto neho som uvidela neznámeho chlapca. Vyzeral staršie ako my. Keď som sa mu však pozrela bližšie do tváre, bola Rišova staršia kópia. Nevedela som, kto to však je. Prišiel ku mne bližšie. Potom natiahol krok a pridržal si ma. „Rišo je dobrý chlapec, tak ho nepokaz!“ vravel mi blízko pri tvári. „Nič som mu nespravila. To on ma šikanuje!“ vravela som ešte stále vo vzduchu. Bol veľmi vysoký. Zasmial sa. „Chlapci, je vaša.“ Uškrnul sa. Otočil sa a odchádzal. Ostatní prišli ku mne a začali do mňa strkať. Raz jeden a potom druhý. Hádzali si ma tam ako nejaké vrece. Potom do mňa jeden strčil tak, že som spadla. Nechali ma tam a smejúc sa utekali preč.
Prišla som tesne pred zvonením. Rišo sedel na svojom mieste, pozeral na lavicu. Po prvej hodine som sa rozhodla ísť za ním. Zastala som pri jeho lavici, z opačnej strany ako sedel. „Prečo odo mňa žiadaš cigarety, keď máš staršieho brata? Alebo kto to vlastne je?“ dala som si ruky vbok. Pozrel sa na mňa, pretože doteraz pozeral na lavicu. Prižmúril oči a povedal: „To je moja vec!“ vrátil svoj pohľad na lavicu. Pokrútila som hlavou a chystala sa na odchod. „Tie cigarety mi do piatka prinesieš.“ Otočila som sa za ním. Vrátila som sa späť do lavice.
Po vyučovaní som šla ku kabinetu. Už tam sedel. Sadla som si vedľa neho. Obaja sme hľadeli na zem. Otvorili sa dvere a profka vykukla. „No poďte.“ Rišo šiel prvý, ja som zatvorila dvere. Posadila nás vedľa seba. Dala nám dve verzie písomky, ja som bola skupina A. „Máte na to, toľko času, koľko potrebujete.“ Posadila sa a sledovala nás. Držala nejakú loptičku v rukách. Písala som. Prišla som na piatu otázku – Čím sa zaoberá syntax? Pozrela som sa na ňu. Naznačila mi pohľadom, aby som pokračovala. Vrátila som sa k predošlým otázkam, čítala som si ich ešte raz a ešte raz. Pootvorila som ústa. Bola to tá istá písomka. S tým rozdielom, že teraz som už vedela odpovedať na všetko. Po dopísaní sme mohli odísť. Rišo vyletel zo stoličky ako prvý. Naznačila som perami slovo ďakujem a chcela som odísť. Keď som však otvorila dvere, nevšimla som si, že mi Rišo podložil svoju nohu. Spadla som. „Katarína, ste v poriadku?“ pomáhala mi vstať. „Áno. Dovidenia.“ Rýchlo som si dala ruksak späť na plece a vybrala sa dole schodmi. Rišo ma prenasledoval. Stál tesne za mnou. „Opováž sa!“ cítila som ho za chrntom. Prešiel vedľa mňa. „Zajtra budeš mať tie cigarety, vrátiš mi mobil a skončili sme!“ Neotočil sa, prešiel cez dva schody naraz a už ho nebolo.
Šla som priamo do obchodu. Kúpila som si pár sladkých tyčiniek a šla ku pokladni. „Bude to všetko?“ opýtala sa ma predavačka žuvajúc žuvačku. „Nie... ja.... poprosím vás ešte jedny cigarety.“ Triasol sa mi hlas. Pozrela na mňa. „Dnes mám dobrý deň, nekontrolujem občianske.“ Predavačka sa postavila a otvorila regál s cigaretami. Dala mi ich. Vytreštila som oči. Zaplatila som jej. Utekala som z obchodu. Šla som domov neveriac, že to prebehlo tak hladko. Doma som sa musela upokojiť a začala som jesť jednu z tyčiniek. Nevedela som to predýchať, snažila som sa žuť tyčinku, ako tá predavačku svoju žuvačku. Von ísť nemôžem, pretože by som ho určite stretla. Išla som pod studenú sprchu.
Cesta do školy bola výnimočne čistá. Opäť ma čakali pri skrinkách. „Mám ešte jeden deň.“ „Nemáš. Povedala si, že ich prinesieš dnes. Ten tvoj mobil mi lezie na nervy, celý čas zvonil.“ Chytal sa za hlavu. „A... a kto volal?“ opýtala som sa. „Daj mi cigarety a dozvieš sa.“ Dvihol obočie. Janka prišla ku mne. „Prečo jej nedáte pokoj?“ Prekrížila si ruky. „Kto to je?“ spýtal sa. Bránila som ju rukou. „Nechaj ju tak!“ pomaly som vyťahovala z vrecka cigarety, Rišo sledoval môj pohyb. Natiahol sa za nimi. Strhla som ruku. „Najprv chcem svoj mobil.“ Natiahla som druhú ruku. Prižmúril oči. „Keď si taká šikovná, že ti predali cigarety... bolo by ťa škoda nevyužiť nie?“ stiahla som ruku. „O čom to hovoríš?“ nechápavo som krútila hlavou. „Čo to robíte?“ spýtala sa Janka. Hneď na to som počula kroky nejakej profky, skryla som cigarety do vrecka. „Choďte už do tried. O chvíľu už bude zvoniť.“ Šla som sa prezuť a odložiť si kabát. „Katarína, Richard!“ kričala na nás nejaká profka. Keď som sa otočila, bola to slovenčinárka. „Tu máte tie písomky, Katarína, super. Richard, nič moc. Budem si musieť dávať na vás pozor.“ Strčila mi ich do ruky a odišla. Jednotka. Päťka. Vytrhol si tú svoju z rúk. „Toto ti nedarujem.“ Kopol mi do píšťale, kým držal písomku v pravej ruke. Prešla som si rukou po nohe. Po prvej hodine som šla za ním. „Vráť mi mobil, ja ti dám tie cigarety a budeme si rovní. Taká bola dohoda.“ Postavil sa. „Zajtra donesieš alkohol a budeme si kvit.“ Nechápavo som naňho pozrela. Pokrútila som hlavou. „To nespravím.“ Sadol si. „Tak svoj mobil už neuvidíš.“ Otočila som sa bez slova.
Keď som prišla domov, zamierila som si to rovno ku skrinke. Otvorila som ju a bol tam vaječný likér. Ešte neotvorený. Nič viac som v skrinke nenašla. Vložila som ho do tašky. Mame som napísala cez internet, že všetko je v poriadku. Odpísala mi, že mi poslala esemesku o tom, že je už v Rakúsku, a že sa o mňa bála, keď som neodpisovala. Chvíľu sme si písali.
Po škole ma zastavila Janka. „Ahoj!“ pripojila sa k môjmu odchodu domov a kráčala vedľa mňa. „Ahoj.“ Odzdravila som sa jej, obhliadajúc okolo seba. „Nechcem ti do toho nič vravieť, ale tí tvoji spolužiaci ťa šikanujú.“ Hlavu mala otočenú smerom ku mne. „Tak mi do toho nevrav.“ Chcela som, aby išla preč. Nechcem, aby jej ublížili. Zastala som a rovnako aj Janka. Rišo držal môj mobil medzi palcom a ukazovákom a mával ním. Nahnevane som sa naňho pozrela. Pustil ho, a keď dopadol na zem, tak sa odlomil kryt. „Héj. Čo jej to robíte?“ bránila ma Janka, kým som si opravovala mobil. Obrazovka bola prasknutá. Vstala som z čupenia. „Za toto mi zaplatíš.“ Ukazovala som na prasklinu. Prišiel ku mne bližšie. „Dal som ti mobil, ty mi daj tie cigarety a alkohol.“ Strčil do mňa, spravila som krok dozadu. Vybrala som z tašky cigarety a aj vaječný likér. Dala som mu cigarety do rúk, ale fľaška stála na zemi predo mnou. Janka sa zhrozila a nespúšťala z Riša zrak. Rišo otvoril škatuľku a dal si cigaretu do úst. „Poďme odtiaľto preč, lebo bude malér.“ Ťahala ma Janka za rukáv. Pozrel sa na mňa a trošku vysypal cigarety. „Na.“ Nahol sa ku mne. „Nefajčím.“ Dala som si ruky do vreciek. „Pýtal sa ťa niekto niečo? Ber, keď ti dávajú.“ Pozerali sme sa do očí. Usmial sa s cigaretou v ústach. Zohol sa po fľašku. Odkrútil vrchnák a núkal mi. „Napi sa.“ Opäť som sa naňho pozrela pokojne a povedala: „Ani nepijem.“ „No pozrime sa. Nefajčí, nepije, ale prostriedky na to má.“ Vravel ironicky. „Ako to robíš?“ spýtal sa so záujmom. Mlčala som. „Potrebujem takého človeka do tímu. A teraz nevymýšľaj a pi.“ Vzal do druhej ruky aj cigarety. Pred areálom školy tesne za vchodom, tam stál s vystretými rukami – v ľavej držiac cigarety a v pravej fľašu. „Poďme odtiaľto preč!“ opäť ma ťahala. Boli sme tam takto dlho. Naťahovala som ruku za likérom, keď Janka povedala: „Ak sa raz toho napiješ, už sa alkoholu nezbavíš. Poď preč! Nájdeme si lepšiu partiu.“ Potiahla ma. Chytila som fľašu a Rišo dvihol obočie. „Otočíš to do seba a končím s tebou.“ Vravela vážne. Chytila som fľašu za hrdlo a pritlačila si ju k perám. „Katka!“ vrieskala po mne. Otočila som fľašu a likér pomaly stekal do môjho žalúdka, preglgla som. Janka si napravila športovú bundu a chystala sa na odchod. Rišo mi vzal fľašu a strčil k ruke cigaretu. Tlačil mi ruku k ústam a zapálil. Cigareta horela. Musela som potiahnuť, pretože som sa nevedela nadýchnuť. Tak som cigaretu vybrala z úst a počas kašľania mi vychádzal z pľúc dym. Janka už vedľa mňa nestála. „Nie si taká padavka, ako som si myslel.“ Buchol mi po chrbte. Rozkašľala som sa a chytil moju ruku. Tlačil mi ju opäť k ústam a ja som opäť do seba vdýchla dym. Zostali sme tam stáť a celá jeho partia si zapálila. Stáli sme pred gymnáziom. Neveriac, čo dokázalo jedno slúchadlo. Našla som si partiu.    
      

 Dária, 21 r, neupravené.