FIKCIA PODĽA LEKÁRSKEHO SERIÁLU: ZÁSTAVA - KAPITOLA OSEMNÁSTA: LÉČI SE

 

Mery mu poklepala po ramene.
"Mmm." Šahal na ňu, nech ho nechá být.
M: "Daví... já... tě nechci strašit, ale když ji Kid nemá... není to divný?" zvážnela.
Mery predsa vedela, že ak ju má jeden z rodičov, je oveľa väčšia šanca, že ju bude mať aj dieťa. Ide o dedičnú predispozíciu.
David sa otočil spět k Mery, ruku poriadne vystrel a položil na prikrývku.
D: "Že já to řekl tak, jako by ji neměl? Jako... kdyby nebyl můj syn?"
Mery prikývla a chytila ho za ruku.
D: "Kid se léči. Bere prášky, to byla - prehltol - taky podmínka Ka... Karin, aby zůstal u mě." Zavrel oči, ale stále bol otočený k Mery.
Mery prítmie nevadilo, aj v tme si ho vedela predstaviť.
M: "Takže Kid má bipolárku, bere léky, teda nemá ataky?" zrekapitulovala si to skôr pre seba, ale David jej aj tak prikývol. "A taky bere léky na to srdce?" David znova prikývol so zatvorenými očami.
Mery bylo Kida líto, takovej malej kluk a už bere tolik léku, má za sebou operaci.
Podvihla svoju ruku a prešla mu ukazovákom po líci. Nevedno, či ho to pošteklilo alebo čo, ale presne ten pravý kútik sa mu pozdvihol do úsmevu. "Když... ty a Karin... opus... opustila tě kvůli tomu, že nebereš prášky?"
David ťažko prehltol. "Ne, teda jo... Nevím. Možná. Skoušely sme to dva roky, ale nešlo to."
Mery videla, že sa stráca vo svojich slovách. David bol však rád, že sa nestráca vo svojich myšlienkach. Potom sám od seba pokračoval v rozprávaní: "Já jsem tí prášky skoušel. Fakt, já... chtěl. Nešlo to."
Bola tma, bolo ticho, obaja sa navzájom dotýkali svojich rúk. David videl veľmi nezreteľne, Mery veľmi jasne. Bol prvým, ktorý prehovoril: "Je... mi líto, že nemůžete do Prahy. Kvůli - prehltol- mě."
David mimovoľne prešiel zraneným prstom po Merynej dlani.
M: "Daví... to si nevyčítej. Dáš se dokupy a pojedeme. Stejně sme chtěli jít jenom po nějakí věci a vrátit se z Prahy spět."
Otvoril oči, usmál se a veľmi dobre to vedel. "Půjdete ke mě?"
M: "To nevím, ale já k Michalovi nechci. Markéta s tým souhlasila." Usmívala se.
D: "Půjdete, já najdu něco větší. Potom..." Zavrel svoje prázdne oči, ktoré mu aj tak skresľovali to, čo teraz videl.
M: "Odpočívej, Daví." Zdvihla svoju ruku a nechtami mu zahrabla do hnedých vlasov.
Nezaváhal a hneď ju silno, ale nežne, chytil za natiahnutú ruku a stiahol k sebe. Hoci Mery mala nohy položené na sebe, pätami sa odrazila od zeme a pristála vedľa Davida. "Daví." Zasmiala sa. "Pojď." Mery sa dala do lepšej polohy a ležala vedľa Davida. David jej so zatvorenými očami prehodil prikrývku cez telo.
Mery bola oblečená v džínsoch a v pásikavej blúzke, kým David mal na sebe svoje čierne tričko.
Mery sa opět vrátila k svojej práci, od ktorej ju David vyrušil a zahrabla sa mu do vlasov. Dala mu najjemnejší polibek, aký zo seba vedela dať, na čelo. David se usmál so zatvorenými očami a veľmi pomaly k nej priblížil svoju hlavu. Predsa našiel jej nos a zo strany na stranu sa oprel o ten jej.
Bol to jeho prejav nežnosti a lásky, ktorú jej teraz nedokázal dať.
Toto bolo jediné na čo sa zmohol, pretože hoci lásku jej chcel dať, bol to práve David, kto tú lásku teraz potrebuje zo všetkého najviac. Nič ako nemocný človek nechtěl, iba sa z toho vyspať, pretrpieť depresívnu fázu. Nikto to však nedokázal pochopiť, že chce ticho a klid, kúsok pochopenia a v tom pochopení vždy dostal lásku. Neuvedomoval si to, ale napriek tomu ju dostával. Uvedomil si ju aspoň teraz, keď Mery ležala vedľa neho a dotýkala sa ho. Nie vášnivo, ale tak, aby sa cítil príjemne, a aby mu nevadila jej prítomnosť. Mery chcela pre neho len to najlepšie, aby bol opět zdravý, preto mlčala a dýchala potichu. Vážila si, že ju pustil do jeho sveta. Videla jeho obrysy tváre - vedela presne, kde sa nachádza jeho nos, nachádzajú jeho oči a pery. Aj tak ho nechala spať, teda aspoň so zatvorenými očami a dúfala, že sa mu bude snívať čosi pekné. Ich spoločné ticho, ich spoločný moment však prerušil vyzváňajúci mobil, ktorý ale Davidom ani nepohol. Mery sa rozhodla vstať a pozrela sa na to, kto volá. Bol to prichádzajúci hovor od Kida. V iných prípadoch by to nezdvihla, ale Kida poznala. Navyše sa mohlo stať niečo jemu alebo možno aj Markéte. Pozrela sa ešte raz na Davida, ktorý sa vôbec nepohol a hovor prijala.
K: "Tati! Tati! Maky a Mery přijedu zpátky do Rubavy! Za náma! K nám!"
Mery se úpřimně zasmála. Pak sa pozrela na Davida, ktorý podľa Mery zaspal.
M: "Neuveríš, ale já to vím." Nepokúšala sa mu vysvetľovať, že mobil zdvihla ona.
K: "Jo, Mery. Promiň. Kde je táta?" Zasmál se i on.
M: "Táta spí. A není to s ním až tak hrozný, jak si říkal." Automaticky sa usmiala. Potom pokračovala. "Takže tobě by nevadilo, kdyby sme bydleli spolu? Kdyby..."
Kid ju prerušil sám, pretože tušil, čo chce povedať. "Jsme byli rodina? Né. Maky je fajn holka a ty dobrá ženská."
M: "Tak to je dobrý. A kde teď jseš? Netouláš se, že ne?"
Kid chvíľu mlčal, ale nakoniec prehovoril: "Já... jdu k mámě... ke Karin. Víš... jsem na cestě."
M: "Až teď jo? A kde si byl doteď?" tázala se.
K: "Hele, já musím. Čus." Kid jej zložil skôr, ako mu stihla čokoľvek na to povedať.
Mery sa pozerala na ikony, ktoré mal David v mobile. Až teraz, keď sa jej mobil zablokoval a ona ho opět rozsvítila, uvidela, že na obrazovke uzamknutia má jej fotku.
Preľakla sa, keď sa po dlhom tichu a v tme ozvalo: "Kdo to byl?"
Mery sa obrátila na Davida. "Promiň." Hlavu mal položenú na prikrývke, ktorú si vytiahol až na vankúš a usmál se na ní.
M: "Kid, volal ti Kid. Já jsem to radši zdvihla." Dúfala, že niečo nepokazila.
D: "Něco provedl?"
M: "Ne. Jen mu Markéta stihla říct, že přijedeme z Prahy zpátky."
Usmál se a zavrel oči. Potom natiahol ruku, naznačil jej prstami, aby prišla k nemu, a potom sa Mery položila vedľa neho. David chcel spať a možno sa už aj stmievalo. Nebolo to možné zistiť, keďže si tu David urobil taký malý bunker.
Dary sa objali a obaja usnuli, spali až do rána.

Koniec.

Dária.