TÝŽDEŇ ŠESTNÁSTY

Vždy, keď si myslím, že ťažší týždeň už asi nemôže byť a ak som ho prežila, prežijem už všetko v živote. No potom príde ďalší, ktorý je oveľa ťažší a poviem si to isté.
Neplánujem, aby to bola práve škola, ktorá ma zabije, takže túto vetu beriem ako takú študentskú.

Pondelok bol dosť nudný, na biológii nám oznámila, že si nabudúce napíšeme písomku. Na nemčine sme sa pripravovali na školskú prácu. Na chémii ešte stále novú profesorku nevnímam a mám aj ju aj celú chémiu na háku. Z dejepisu som dostala plusko za splnenie dobrovoľnej domácej úlohy. V pondelok nám dali čas do piatka si vybrať dva aplikované predmety do tretieho ročníka.
V utorok na geografii sme mali čosi, ako inšpekciu od tých, čo vymysleli inovované vyučovanie a naše gymnázium sa do toho zapojilo. Celkovo hodiny boli nudné a mám pocit, že som sa nič nenaučila. Po piatej hodine som šla do nemocnice na rehabilitáciu, už po šiestykrát, a tak som prišla domov až autobusom o tretej, čiže doma som bola čosi okolo pol štvrtej, čo je pre mňa strašne neskoro. Pretože som sa na stredu musela učiť tú nemčinu, z ktorej mi bolo dosť nevoľno a mala som obavy, ako to napíšem.
V stredu sme na prvej hodine písali písomku z biológie, tá písomka nebola vôbec ťažká a ak sa nemýlim, mám všetko správne. Nemčiny som sa strašne bála, už ráno som sa necítila dobre, ale potom, čo nám zadala tému, akosi všetko opadlo, pretože som to vedela. Aj napriek tomu mám už tri chyby, takže ak mi nedá jednotku, tak sa môžem ísť rovno obesiť.
Vo štvrtok sa v škole nedialo nič vážne, len sme sa dozvedeli, že ak bude dostatočný záujem nás študentov, tak by sa mohla v treťom ročníku otvoriť geografia. Po šiestej hodine som išla zase na rehabilitáciu a konečne posledný krát. Už nebudem vynechávať posledné hodiny, budem chodiť normálne domov a žiadne o pol štvrtej.
No a dnes je piatok. Piatok je u nás taký voľnejší, v podstate sme nič nerobili a aplikované predmety  museli byť vybraté- praktikum z biológie a ekológie a geografia, ktorej sa názov ešte zmení.

Mám stále zlé obdobie, mala som toho strašne veľa, rehabilitácie ma vyčerpávali. Nie z toho dôvodu, žeby som sa tam namakala, ale tým neskorým príchodom domov. Stále sa mi sníva o Piešťanoch a to od onen dňa, kedy som sa dozvedela, že tam jedna moja fyzioterapeutka nebude, keď tam v júli opäť pôjdem. Bolí ma to, strašne. Ale predsa sa teším, veď prinesie na svet nový život, príde k nej predsa bocian. Častejšie som začala vídať triedneho zo základnej školy a o to viac mi základná škola chýba, on mi chýba.

                               
Aký ste mali týždeň?
Dária.