MOJE DETSTVO | ČASŤ PRVÁ

Pôvodne mal byť z tohto spomienkový tag, ale rozmyslela som si to.

Už dávnejšie mi mama povedala, že kým bola tehotná, tak sa ku mne prihovárala Dorotka. A keďže aj k môjmu bratovi sa prihovárala, ako k dievčaťu, predsa mali premyslené meno pre chlapca, keby sa opäť zmýlili – Michael.  A tak sa im v pondelok 29. septembra 1997 o 12:20 narodila dcéra, ja. 

                                                                                                                                                                
Pôvodne som sem svoju prvú fotku vo svojom prvom albume ani nechcela dávať, keďže mi tam nie je vidieť tvár, ale nakoniec som si to nemohla odpustiť. Som ich druhé dieťa, mám staršieho brata –Marek–  a mám aj kopec fotiek s ním, ale brat nerád dáva svoje údaje na internet a fotky kde je on dáva naozaj minimálne. Preto tu žiaľ, fotku s ním nedám. Na jednej je, ale strašne zlatý a celkovo zo všetkých fotiek, kde som ja ako bábätko a on ako trojročný braček cítim, ako ma mal rád a stále má.

Viem, že so mnou boli problémy už pri pôrode- keďže som sa rozhodla zamotať do pupočnej šnúry a ešte k tomu prísť na svet opačne-, ale to, že nejaký zdravotný problém mám, zistili moji rodičia až neskôr aj to z fotiek. Lekári mi stanovili diagnózu, začali sa vybavovať rôzni odborníci a začalo sa chodiť po liečebných zariadeniach. Ak očakávate, že vám sem napíšem čo mi je, tak nie. Nechcem, aby ste mi neverili alebo ma ľutovali. Chvíľu som premýšľala, že o tom napíšem samostatný článok, myslím, že ešte na to čas neprišiel. Môj zdravotný problém mám doteraz a budem ho mať po celý život, nedá sa vyliečiť. Dá sa iba pozorovať a pravidelnými rehabilitáciami udržať, a s malými krôčikmi zlepšovať.
                                           
                             

Ku dňu 25.10.1997 som mala toľko peňazí, že som sa mohla v nich kúpať. Ale nie, len som si nemohla odpustiť túto fotku sem nedať. Ako už iste viete, v rodnom liste mám meno Dária, ale pokrstená som Dorota. Chcela by som Vám to vysvetliť. Už som spomínala, že moja mama sa ku mne prihovárala Dorotka, ale presne v tom roku bol kalendár, kedy 7.februára bolo meno Dária a môjmu tatikovi sa to meno páčilo. Mama nepovedala nie, ale pre ňu som bola Dorotka. Každý ju od toho mena odhováral, vraj ma každý bude prezývať Dora  a tak. Moja mama, že nie, že ja budem Dorotka. Vravela mi, že sa s ňou ani chvíľu nerozprávali. Aj moja babka (mamina mama) ju odhovárala, ale keď zistila, že existuje svätá Dorota, tak zmenila názor. A čo sa nestalo? Tatik šiel na matriku a zapísal mi meno Dária. Tak ma nakoniec pokrstili Dorota /ale podľa tej fotky ma asi pokrstili Dorotka, teraz neviem/. Reagujem na obe mená /to vyznelo, akoby som bola pes/, keďže doma ma volajú Dorotka, Doda, Dodka /môj bratranec si nemôže niekedy odpustiť a tak ma zavolá Dárius/ a v škole a u lekárov som Dária. V škôlke som bola tiež Dorotka, ale vraj ma každý volal Dora, tak do školy som išla s tým, že ma tam budú volať Dária a meno Dorotka bolo v škole tabu.  Tatik mi vravel, že sa dohodli, že keď budem veľká, tak ma budú volať iba Dária. No a ja som si to zobrala do hlavy a stále do nich hučím, že ja nie som žiadna Dorotka, ale Dária. Lekári a niektorí učitelia si moje meno nevedia zapamätať, respektíve ho nevedia prečítať, takže najprv som Darina alebo Mária. Ešte veľa ľudí robí chyby, že píšu Daria a nie s dlhým á, tak si to tam potom dopisujem.   



                                                                               

Rodina mi vraví, že mám veľmi fotografickú tvár, ale už od mala sa fotoaparátom a kamerám vyhýbam. Čo mi je teraz trošku ľúto, pretože keď som vám sem chcela dať fotografie, tak som našla iba také kde sme všetci alebo som tam s mamou, ale väčšinou som na fotkách s bratom. Ak sa nájdu nejaké fotografie, kde som sama, tak sa nepozerám do objektívu. Ako vidíte z fotiek, už ako malá som bola dosť bacuľatá a odmala mi chutilo jesť. To sa dostalo až do obezity a v liečebných zariadeniach som mala redukčné diéty, ktoré pomohli tak na týždeň  ešte doma a potom to všetko prišlo naspäť a šup aj pár kíl navyše. Ale keďže som našla nejaké videá z detstva a pozrela som si ich, tak mi, musím sa priznať, prišlo zo seba zle. Naozaj som bola tlstá a ešte k tomu nízka. Teraz už nerastiem a mám oveľa viac kíl, ako som mala pred pár rokmi. No i napriek tomu sa už teraz snažím. Minulé leto som schudla sedem kíl a odvtedy sa akosi v tejto rovine pohybujem. Nechcem, aby stúpla nad tú hranicu. Potom by som to vážne už začala riešiť surovo.

 Začala som chodiť, keď som mala rok a pol, na čo si samozrejme nespomínam. Rozprávať som sa naučila dosť neskoro a aj so mnou mama chodila k logopedičke. Tá jej povedala, že majú byť radi, že ešte nerozprávam, že potom nebudem vedieť zavrieť ústa. Mama mi vraví, že mala pravdu.

                              

Neviem, ako ma mama do tohto donútila, ale sukne a šaty z duše nenávidím.




                                                                                

Tá prvá fotka sa mi strašne páči. Ak si spočítate sviečky, na týchto fotkách mám päť rokov. Mnohí tvrdia, že sa v tvári podobám na svojho tatika. Neviem vám to potvrdiť, ale čo sa týka školských vecí, tak to som jednoznačne po ňom. Farbu vlasov a očí mám po mame.

                                    

Odmala som nosila dva vrkoče, až neskôr som prešla na chvost a tak je to dodnes.
 
                            
Ospravedlňujem sa, že som v pyžame. No ten úsmev sa mi zdá taký sebavedomý. Pri tom ja odjakživa sebavedomá nie som. Od malička som introvert a aj teraz, len niekedy mám extrovertné chvíľky. Inak mám na tých fotkách strašne krátke vlasy.

V škôlke bolo jedno dievča, ktoré ma neznášalo. Pamätám si, že ma stále strkala, keď ma uvidela, tak prehodila očami. V škôlke som absolvovala aj plavecké kurzy, kde sme boli od seba čo najďalej. V prvý rok, keď som bola na plaveckom som vyhrala papierovú medailu kde bol nalepený obrázok Nema, za najlepšieho plavca. 

Druhú časť ešte síce nemám napísanú, ale mala by byť v období od prvého ročníka doteraz.

Dária.