RECENZIA KNIHY: OBYČAJNÁ TVÁR

              

                            Slovenský názov : Obyčajná tvár; Originálny názov : Wonder
                                         Autor : R.J. Palaciová; Preklad : Michal Jedinák
                                                         Vydavateľstvo : Ikar; Rok : 2013
                                                               Trvanie prečítania : 2 dni

O knihe :
Keď August (Auggie) Pullman prišiel na svet, lekári predpovedali, že sa nedožije rána, V detstve podstúpil toľko operácii, čo iní nezakúsia za celý život. Pre vrodenú poruchu, ktorej názov väčšina ľudí nevie ani vysloviť, má zdeformovanú tvár, potravu jedáva cez slamku alebo nadrobno pokrájanú, a nie je na to pekný pohľad. Málokto uhádne, kedy sa usmieva a kedy mračí. A predsa je to úplne normálny chalan, ktorý miluje Hviezdne vojny a chce žiť vlastný život.
Prvých desať rokov života nemal Auggie ľahkých, no až teraz stojí pred najťažšou skúškou zo všetkých – konečne ide do školy medzi „normálne“ deti. Musí sa pripraviť na zdesené pohľady spolužiakov aj posmech neprajníkov. Niekedy bude ťažké rozoznať, kto je skutočný priateľ. Nájde v sebe dosť síl, alebo sa vzdá a radšej zostane doma?
(zdroj : martinus.sk)

!TÁTO RECENZIA OBSAHUJE SPOILERY!

Názor na knihu :
Túto knihu som našla na jednom blogu jednej bloggerky, ktorá ju čítala v angličtine. Obsah ma zaujal, ale keďže knihy v angličtine nečítam, tak som chcela vedieť, ako sa volá po slovensky. Tá bloggerka ju však nevedela nájsť po slovensky, a tak som bola sklamaná. No na konci článku, to nakoniec našla a písala tam, žeby si ju s takým obalom nekúpila. Musím úprimne napísať, žeby ma viac zaujal názov knihy Zázrak, ako Obyčajná tvár. Táto kniha mi však hovorí z duše. Viem, ako sa August cítil, pretože to isté robili i mne a niektorí  to robia doteraz. Sú hnusní, neznášam takých ľudí, ktorí ťa budú posudzovať iba na základe toho, ako vyzeráš, a že si odlišný od ostatných.
                             

SPOILER : Spočiatku som si myslela, že August má Dovnow syndróm (teda som to asi tak prečítala i na blogu), a keďže som už takého človeka videla (a nielen na obrázku) pripadalo mi úplne sprosté, ako sa tie deti k nemu chovali. No potom som našla, že on má: „dosiaľ neznámy druh Treacher Collinsovho-Franceschettiho syndrómu spôsobeného autozomálnou recesívnou mutáciou génu TCOF1 lokalizovaného na piatom chromozóme, navyše skomplikovaného hemifaciálnou mikrozómiou charakteristickou pre OAV spektrum.“  : SPOILER.
Kniha mala pre mňa hlbší význam, ako len prečítať a odložiť k prečítaným knihám. Zastavila som sa a premýšľala. Premýšľala som nad otázkami, ktoré ma teraz trápia. Rozmýšľali ste niekedy nad tým, že sa spýtate svojho súrodenca, ako vás vníma? Pretože ja už áno a chcem sa na to svojho brata spýtať. Ako berie to, že má handicapovanú sestru? Alebo svojich rodičov. Jasné, určite by vám povedali: „Čo sa to pýtaš? Samozrejme, že ťa máme radi.“ Nemyslím teraz to, ale to, ako vás vnímajú, čo im na vás vadí a čo naopak na vás obdivujú. Celkom komplikované otázky však? No predsa sa v tejto knihe o desaťročnom Augustovi odpovede nájdu, ako ho vníma jeho rodina.  
Kniha je rozdelená na osem častí- tri sú písané z pohľadu Augusta, jedna z pohľadu Vii, Letavy, Jacka, Justina a Mirandy. Niektoré situácie boli z oboch pohľadov, tak ste mohli zistiť prečo sa to stalo. Miestami mi bolo i do plaču. Sama som bola prekvapená, čo všetko sa deje v ich hlavách, no najmä, ako vnímajú Augusta.

Útržky z knihy :
Via - Augustova staršia sestra

Na takéto fungovanie vesmíru som si už zvykla. Nikdy mi to nevadilo, pretože nič iné som nepoznala. Odjakživa som chápala, že August je výnimočný a vyžaduje si zvýšenú pozornosť.
Neviem, či to tak bolo, vedela som iba, že sťažovať sa je zbytočné.
Keď niekoho vidíte v takom stave, zdá sa vám ponosovať sa, že vám nekúpili hračku, po ktorej túžite, alebo že mama neprišla na vaše školské predstavenie. Aj v šiestich rokoch som tomu rozumela. Nikto mi to nevysvetlil, jednoducho som to vedela.
Zvykla som si nesťažovať sa, neotravovať rodičov s každou maličkosťou. Naučila som sa, že skoro so všetkým si musím poradiť sama – ako poskladať hračky, ako si organizovať život, aby som nezmeškala narodeninové oslavy svojich kamošiek, ako si zadeliť učenie, aby som v škole nezaostávala. Nikdy som nechcela, aby mi pomáhali s domácimi úlohami. Nikdy mi nemuseli pripomínať , že mám dokončiť školský projekt alebo pripravovať sa na test. Keď mi niečo nešlo, sedela som nad tým dovtedy, kým som to nepochopila. Len s pomocou internetu som sa naučila premieňať zlomky na desatinné miesta. Všetky školské projekty som urobila prakticky sama. Keď sa ma mama s otcom pýtali, ako mi to ide v škole, vždy som odpovedala, že dobre – aj vtedy, keď sa mi ktovieako nedarilo. Môj najhorší deň, najnepríjemnejší pád, najneznesiteľnejšia bolesť hlavy, najškaredšia modrina, najbolestivejší kŕč alebo najzlomyseľnejšia poznámka, akú som kedy schytala, všetko bolo ničím v porovnaní s tým, čo prežíval August. A nehovorím to len preto, aby som vyzerala ako dobrá duša – viem, že je to tak.         
 
Na Augusta som sa nikdy nedívala tak, ako ho vidia iní ľudia. Vedela som, že nevyzerá úplne normálne, no napriek tomu som nechápala, prečo sa všetci pri pohľade naňho tvária tak šokovane, zdesene, znechutene či vystrašene. Slov na opísanie ich výrazu je dosť veľa, ale mne to aj tak nedochádzalo. Iba čo ma naštvali, keď naňho civeli alebo odvracali zrak. „Na čo zízate, há?“ kričala som na nich – dokonca aj na dospelých.

Letava - Augustova kamarátka

„Nie. Priatelím sa s ním, lebo to chcem.“
Komu by napadlo, že moje obedy s Augustom Pullmanom vyvolajú toľko rozruchu? Všetci sa tvária, akoby na svete nebolo nič zvláštnejšie. Nejde mi do hlavy, prečo sú niektoré decká také čudné.
Prvý deň som si k nemu sadla, lebo mi ho bolo ľúto. To je všetko. Chalan s nezvyčajnou tvárou prišiel prvý raz do novej školy. Nikto sa s ním nebavil. Všetci naňho vyvaľovali oči.
Tak som si k nemu prisadla. Nebolo to nič mimoriadne. Fakt by ma potešilo, keby z toho ostatní prestali robiť vedu. Aj on je len dieťa. Má síce najčudnejšiu tvár, akú som kedy videla, ale inak sa od nás v ničom nelíši.

Jack

Sedel hneď vedľa mňa. Viem, že to nebolo pekné, ale trochu som vykríkol, lebo som sa ho naozaj zľakol. Myslel som si, že má na hlave masku zombíka. Bol to slabý výkrik, niečo ako keď pozeráte strašidelný film a z kríkov vyskočí príšera. Skrátka viem, že sa to nepatrí. Chlapec ma asi nepočul, ale jeho sestra áno.

„Áno mami! Povedal som, že to urobím!“
Poviem vám prečo som si to rozmyslel. Nebolo to preto, aby som nemusel počúvať maminu prednášku. Ani preto, aby som Augusta chránil pred Julianom, lebo som vedel, že sa k nemu bude správať ako debil. Svoj názor som zmenil, pretože keď som počul Jamieho hovoriť, ako pred Augustom s krikom ušiel, odrazu mi toho chalana prišlo ľúto. Všade sa nájdu protivné decká ako Julian, o to nejde. Lenže ak sa niekedy správajú hlúpo aj takí ako Jamie, ktorý je inak celkom fajn, potom chalan ako August nemá v škole šancu.

----
Neviem koho z tých všetkých okrem Augusta mám rada, pretože každý si ma získal svojim správaním k Augustovi, najmä Jack, ktorý sa za neho i pobil. Či situácia v lese, po ktorej sa zrazu všetci správali k Augustovi normálne.

Snáď netreba zdôrazniť, že sa kniha stala mojou najobľúbenejšou. Rozhodne odporúčam všetkým, ktorí majú radi i knihy zo školského prostredia, z časti dobrodružné, no zároveň i smutné.
Najprv som tejto knihe chcela dať štyri hviezdičky, keďže nie je to téma, o ktorej by sa malo písať v každej jednej knihe. No potom som si spomenula na Malo to zmysel, kde sa písalo o rakovine a dala som jej päť hviezdičiek, tak prečo nie aj tejto?

Hodnotenie :
           

Čítali ste túto knihu?
Akú knihu ste naposledy čítali alebo čítate teraz nejakú?

Dária.