ČO PRE MŇA ZNAMENAJÚ MOJI RODIČIA

Sama neviem, ako podať tento príspevok, ale rozhodla som sa na to pozrieť dvoma pohľadmi.

Tým prvým bude ja a ...

Tatik. Keď som bola menšia, tak som ho nemala rada, pretože ma vždy vzal do obchodov s oblečením, lebo mi vždy chcel niečo kúpiť. A keďže som už od mala obezná, tak to bol aj problém. U neho neplatilo, že sa mi to nepáči. Bežali sme po obchodoch dovtedy, kým sme niečo nekúpili. To som neznášala. Raz som sa hodila o zem v obchodoch, že ja tie nohavice nechcem. Revala som tam. Až ma mama ukecala, že nech mu poviem, že to berieme a pôjdeme domov, tak som súhlasila. Nohavice nosila mama a nie ja, neskôr som ešte viac pribrala, takže mi boli aj malé. Za to, ako malé dieťa som využívala to, že mi kúpil všetko, čo mi na očiach videl - chcem nový mobil, o týždeň bol môj. Dnes ho mám rada len z toho dôvodu, že je to môj otec. Nemám k nemu žiaden vrúcnejší vzťah. Zavolá mi? Chvíľu váham, či to chcem vôbec zdvihnúť. Vždy sa naše rozhovory točia okolo toho istého - cvičíš? A ja zaklamem, že áno. Mám sa stravovať zdravo, nemám jesť chlieb, nemám jesť nič, kde je cukor. Všetko musím robiť pravou rukou - možno pre to pri ňom ani nejem, počkám, kým odíde a potom sa vrhnem na chladničku. V lete 2014 som schudla pri ňom päť kilogramov, pretože som jedla naozaj minimálne. Na sms-ky mu neodpovedám. Minule som sa pred ním uzavrela a použila útok plačom. Ten už naňho neplatí. Lenže on nedokáže pochopiť, že ja do školy nedokážem ísť bez toho, aby som sa poriadne nenaučila na písomku, a vtedy žiaľ už na cvičenie nevyjde čas. A možno by aj vyšiel, ale nechce sa mi a radšej sa tvárim, že sa učím. Či mi je prednejšia škola ako zdravie? Viem, že lepšie známky mi krajšiu budúcnosť nezaručia, ale lepšie sa mi spáva s jednotkou, ako štvorkou. Ak sa mi nedarí, tak na mňa prídu pocity úzkosti a ja strácam zmysel a utápam sa v pesničke Už nevládzem. Neviem, ako sa mám k nemu správať ako dcéra, pretože to vždy, naozaj vždy zničí svojimi rečami.

Mama. Až kým nezačala chodiť do Rakúska, tak som bola na ňu citovo naviazaná, a tak mami to, mami hento. Nevedela som bez nej dýchať (čo sa vzhľadom na diagnózu dá pochopiť, nie?). Keď bola celý mesiac preč, akoby mi niekto vzal život. No postupom času, ako som rástla sa to dostalo až do dnešnej nenávisti. Je mi zle z toho, čo robí. Mám ju rada, pretože je to moja mama. No nenávidím ju za to, ako sa v istých situáciach správa.

Oboch mám rada aj preto, že si ma nechali. Nemuseli, a predsa do toho išli. Snažili sa mi pomôcť popasovať sa s mojou diagnózou.

Druhý pohľad je ten, že chcem, aby sa rozviedli. Ešte kým sme bývali na západnom Slovensku, tak som po nociach počula ich hádky. Asi aj to vyústilo do toho štádia, že sa mama rozhodla presťahovať na východné Slovensko, bez tatika. Viem, že je to sčasti pre prácu. Ale potom, aj ako sme sa presťahovali a tatik prišiel za nami, tak som opäť v noci počula hádky. Naschvál som chvíľu počkala a vypočula si časť, a až tak vyšla do kuchyne s tým, že idem na wc. Nikdy som im nepovedala, že som to počula. Bola som malá, a vtedy som to tak nevnímala. Dokonca som si nahovárala, že je to iba chvíľkové obdobie, a že to prejde. Dnes sa vidia minimálne. Jeden "nenápadným" spôsobom očierňuje pred mojimi očami toho druhého. Nenávidia sa. Začala som to ešte viac vnímať odkedy sme sa presťahovali až sem, kde teraz bývame. Keď príde tatik, tak on by aj dal mame pusu na privítanie, ale vidím, ako sa mama premáha a urobí to len preto, že sa pozerám. Keď je doma mama a tatik zostáva aj na druhý deň, tak ide spať k babke (svojej mame), než žeby zostal tu. Vždy sa mamy mojej mamy sestra spýta, či bozkávala kľučku, keď odišiel. Ja všetko počúvam, a raz im to poviem. Keď nie je mama na Vianoce doma, tak je vidieť, aká je tu väčšia pohoda, ako keď majú sedieť za jedným stolom. Mama hovorí o tatikovi iba negatívne. Asi to najhoršie začalo vtedy, keď sa prihlásila na pokec a tam si začala písať s mužmi. Nevravím hneď, že ho podvádza, ale stretáva sa s nimi. Zatvára sa do mojej izby, aby mohla s nimi volať. Najhoršie na tom je, že poznám jedného meno. S ním sa stretáva pravidelne - chodí s ním do divadla, Wellnesu, na výlety, na túry. Koľkokrát mi sľúbila, že večer budeme spolu a po jednom telefonáte, je všetko inak. Usmieva sa nad mobilom a nepočúva, čo jej vravím. Ignoruje ma a mne je to už jedno. Uvedomujem si, že je to voči tatikovi nefér, ale mlčím a ticho pozorujem. Vedia o ňom všetci, jej kamarátky, jej sestra, moja sesternica. Vie o tom každý, že sa s nimi stretáva, a ešte to aj normálne pomenujú, že idú na rande, že má frajera, len nám to nie je schopná povedať. Klame, zavádza, ona mi má ísť príkladom. Ale aby tatik z toho nebol úplne nevinne, tak aj on už pár vecí na mamu povedal, že sa o mňa nezaujíma. Keď som raz k nemu mala ísť, tak sme namiesto uňho doma, boli v hoteli. Vtedy mi aj napadlo, že niekoho má, ale nie. Už ma chcel od mamy zobrať. Pre to k tatikovi nechcem chodiť, nechcem to brať tak, že sú rozvedení a ja k nemu musím chodiť každý druhý víkend, ako to zvyčajne po rozvode určí súd. Myslela som si, že teraz, keď mám osemnásť, sa niečo zmení. Hlúposť, každý deň, každú sekundu si želám, aby nám to s bratom jeden z nich oznámil. Dávnejšie som sa dozvedela, že sme sa mali sťahovať oveľa skôr - nedokázala som to prijať. Rovnako som sa dozvedela, že tatik mame na nás platí, akoby už boli dávno rozvedení. Oni sa tak správajú, a ja si neželám nič iné len, aby sa tak stalo. Bol by tu väčší pokoj, žiadne dusno. Často si predstavujem, ako by som zareagovala, kebyže mi to oznámia. S najväčšou pravdepodobnosťou by som povedala konečne alebo super! Dominika mi povedala, že sa to poddá, že to bude dobre - nič také mi nevravte. Odpovedala by som vám rovnako, ako jej: Už vyše desať rokov žijú oddelene. Každému kto sa spýta, či s nami tatik žije, poviem nie,  hneď sa spýtajú, či sú rozvedení. A ja v hlave len poviem bodaj by!, ale im poviem nie. Vážne sa takto žiť nedá, v tomto dusne, kde nie je ani chvíľu pokoja. 

Prepáčte, ak som vás otrávila, že vzťah medzi mojimi rodičmi je popísaný dlhšie, ako aký vzťah mám s nimi ja. Len som to už potrebovala dať von, nevládzem to v sebe dusiť. A ak ste si mysleli, ako si vážim svojich rodičov, tak prepáčte, že ich veľmi nemusím.

Toto je JEDINÁ fotka, ktorú som našla, kde sme všetci. Mám na nej práve čerstvo oslávených päť rokov.

Nasledujúca téma bude Zapni náhodné prehrávanie v mobile a vypíš 15 skladieb.

Dária.