TRI MESIACE BEZ KUKUČKY

Keď si spätne čítam posledný príspevok o Kukučke (TU), tak zisťujem aj napriek tomu, že to bolo na desať wordovských strán, nie je tam ani polovica.

Nie sú tam moje pocity, ktoré som prežívala, ako som ho sledovala a mnoho iných vecí. Verte či nie, nie je ľahké sa k tomuto príbehu vracať po troch mesiacoch. A predsa to stále sledujem, akoby som to videla prvýkrát, akoby som nevedela, ako to skončí. Pravdou však je, že testujem svoju empatiu, kam až dokáže zájsť. A zároveň kam až moje scenáristické myšlienky dokážu zájsť. Vciťujem sa do postáv a snažím sa chápať ich konanie, ich mimiku, gestikuláciu a ostatnú reč tela. Čo ma pri každom sledovaní prekvapuje je, ako veľmi chápem scenáristov. A ako veľmi nedokážem pochopiť Jarmilu Kratochvílovú (neskôr Adelu Zvalovú), ktorá písala dialógy. Nedokážem totiž pochopiť, ako môže dať niekomu do scenára, tak veľa poučných slov a vytvoriť tak dokonalú postavu. Hoci aj týmto častým sledovaním nachádzam rôzne chyby, a tiež prekopírované činy už z predošlých seriálov.

K čomu som sa však nikdy nevyjadrila bol prvý diel (vedeli ste, že slovo epizóda je nesprávne?). Áno, písala som, že ma nezaujal, ale nikdy som nenapísala prečo. Každý seriál od začatia Búrlivého vína vidím inak. Snažím sa naň pozerať z rôznych uhlov, nie len ako divák, ale aj ako scenárista, režisér, herec. Z hľadiska prepracovanosti prvej časti by som im veľa percent nedala. Hlavný hrdina povie minimum viet a dokonca vtedy, kedy by sa mal ozvať, mlčí. Nevieme o ňom nič. Hlavná hrdinka si prejde istou situáciou, ktorú som videla v seriáli Divoké kone. A všeobecne sa v prvej časti nestalo nič zvláštne - George Baumann príde na Slovensko, pretože ho tam pošle jeho matka, ktorá zomrela na infarkt. Nechápe, prečo ho tam jeho otec nechcel pustiť. Juraj zachráni cudzieho človeka, ktorý opitý leží na koľajniciach počas toho, ako sa naňho rúti vlak a Táňa sa ho snaží zachrániť. Nevie, čo má od toho očakávať, a tak sa sám premenuje z George na Juraj. Nerieši, že je lekár, prišiel len pre jeho mamu. Následne sa smejem, keď Táňa spieva ľudovú pesničku (o nej neskôr). A ak by diel neskončil tým, že Táňu naháňa vlčiak, ktorému sa Ervínovi vyšmykol, a zachráni ju niekto, o kom nevieme kto je (no pri editovaní reklám sa dalo rozoznať, že to bude Juraj). Tak v sledovaní nepokračujem. Naozaj, nezaujalo, smola.
K pesničke. V ten večer som ju vnímala z pohľadu, že Juraj tú pieseň pozná, pretože mu ju spievala mama. Text som neriešila. Až potom, keď sa sobota stala kukučkovým maratónom, tak mi samotná pesnička nedá pokoj a pristihla som sa, že si ju v duchu spievam. Rozumiete? Ľudovú pesničku, ktoré neznášam, si v duchu spievam. A keďže sa vraví, klin sa klinom vybíja, tak som si povedala, že si ju trikrát pozriem a snáď, mi dá pokoj. A vtedy sa moje mozgové bunky rozhodli pozrieť na text a celé mi to došlo. Na kopečku, balzamové. Pri mesiačku lido davé. Mladý párik sa ver nemiluje, rodina im zabraňuje. Bráni otec, bráni mati, že nesmejú svoji býti, že nesmejú, že aj svoji býti. Že sa musia rozlučiti. Dievča si povedať nedá, ostrým mečom, srdce bodá. Dvíha oči, hore ku nebesám. Pomáhaj, že mi Bože sám. Vtedy sme už diváci tušili, že Juraj a Táňa sú súrodenci. Povedali už vtedy dej, len keby som sa nesmiala počas toho sledovania, tak by som to vedela už od začiatku. Dnes, keď ju počúvam, tak trikrát za sebou. Spievam si ju, patrí k mojim najobľúbenejším pesničkám. Stále ju hľadám neúspešne na internete. Vždy pri "dvíha oči, hore ku nebesám" sa pozriem do neba. Vždy sa na konci usmejem, pretože sa Juraj usmeje na Táňu. V ten deň som pochopila, že scenáristov netreba podceňovať, a že sa treba naučiť zmýšľať ako oni. Pochopila som, že ak dokážem dej vyčítať už len z pesničky, tak scenáristika je mojim poslaním, mojim cieľom, mojim snom, mojim osudom.

Šancu tomuto seriálu som dala len vďaka Matúšovi Kvietikovi. Keďže video - pozvánku k sledovaniu seriálu, som si pustila až po prvej časti. Tam bol Matúš iný, nehanbil sa ukázať svoju tvár, svoj humor, svoj štýl, svoju stránku, ktorá patrila a stále patrí iba jemu. Smial sa na úplných maličkostiach a neriešil kým je. Bol to skrátka on, jediný svojho druhu. Človek s úprimnosťou v očiach, v tvári, na duši a v srdci.

Čo sa týka druhej časti, tak tam to pokračovalo - Juraj nepovie slovo ani vtedy, kedy by mal. A celkovo som čakala iba na scény, kde boli Juraj a Táňa spolu, pri ktorých som si v mysli musela vravieť, nie, nezamiluješ sa doňho. A snažila som sa nájsť v Jurajovi kúsok Matúša, ktorý by sa úprimne smial. Následne úsudok, že Matúš Kvietik, ako herec hodený do novej rieky, má dosť bohatý scenár. S Jozefom, Maruškou, Agátou, Renátou a Táňou. Postupne sa rozrečnil a scenáristka dialógov nám dala zabrať.

Ak by Agáta nešla za Geričom, mohlo byť všetko úplne inak. Jasné, poviete si, že by sa to potom nemalo, ako rozvíjať, ale... Ak by Agáta nespôsobila Geričovi mŕtvicu, Juraj by sa o Brezinovi všetko dozvedel, vedel by, že jeho vlastný otec je Štefan Brezina, a že on Martu nezabil. Vedel by, že to dieťa je síce Táňa, ale nie je to jeho sestra. Heda nebola ďaleko od pravdy, ak by nedostala infarkt, ona to dokončí. Ukázala by pravdu, vedeli by všetci, ako to v skutočnosti bolo. Gerič to vedel, ale povedať to už nemohol, kvôli Agáte.

„Myslíš na mamu?" „Máš podobný úsmev, ako mala mama." „Mala som ju veľmi rada." „Aj ona teba." „Ako vieš? Hovorila ti?" „Myslím si."

„Ako môže spraviť niekto, niečo také strašné. Že si zabije ženu a ešte aj to malé dieťa. Keby sa to nebolo stalo, tak oni by možno žili v Jablonke a asi by sme ich pravdepodobne aj poznali. Veď to dievča bolo nejak v mojich rokoch, možno by sme boli kamarátky."

„Napriek všetkému som veľmi rád, že som sem prišiel. A že som spoznal teba."

„Prípad Brezina už pre mňa neexistuje."

„Ja sa ti chcem veľmi poďakovať. Za všetko to krásne, čo som s tebou prežil a spoznal." „Na to veľmi rýchlo zabudneš. Zíde z očí, zíde z mysle." „Na takéto krásne veci sa nezabúda."

„Prosím Vás, otočte to."

Ich láska bola rýchla, rýchlo začala, preto som sa aj ja rýchlo namotala. Zo všetkého najviac ma dokážu zasiahnuť pohľady a reč tela. A v tomto prípade to nebolo inak.

Nie je nič horšie, ako keď postava zavrie oči, a tým dáva možnosť divákom otvoriť ich srdce, do ktorého sa dostane rovnaká bolesť, ako cíti postava.

A keď si potom Juraj uvedomí, čo pre neho Táňa znamená a on nedokáže odísť do USA.

                              
                 /nastavte si to na 2:03 a potom je tam tá scéna, ktorá mi ukázala, že Na takéto krásne veci sa nezabúda/

A keďže to bol piatok, tak ja som cez víkend dostala záchvat a našla si všetky videá, kde bol Matúš a do pondelka som na tom fičala.

„Musel som ťa ešte raz vidieť. Ja som nikdy v živote nestretol niekoho, ako si ty."

„Nevieš koľko je hodín? Nemôžeš chodiť kedy sa ti zachce!" „Ďakujem za milé privítanie."

V ten piatok nastal zlom, ktorý ma prinútil si pripustiť, že som sa do Matúša zamilovala, a že Kukučka sa pomaly, ale isto, dostáva na prvé miesto v obľúbenosti seriálov.

V pondelok som celý diel sústredene sledovala a sklamal ma takmer až po koniec - keďže Táňa odmietla Juraja s odôvodnením, že ona žije tu, a on niekde na druhom konci sveta. Juraj išiel na letisko a viac sa ich takmer vzťah neriešil. Až koniec ma vyviedol z omylu, keď sa Juraj vrátil a ja som ho nečakala. Táňa si myslela, že je to Ervín (aj moja mama), ja zase, že Marcel, ktorý prišiel za Lenkou. Keď bol na letisku, tak som si automaticky pripustila, že odletel a preto som ho nečakala. A ešte aj preto, že som si ani neuvedomila, že je stále ten istý deň a on tam môže stále byť.

Týmto si ma seriál získal a dostal sa na prvé miesto v obľúbenosti seriálov, avšak stále pod Búrlivým vínom. V tom momente som si chcela trieskať hlavu o stenu, pretože, ak by som tomuto seriálu nedala druhú šancu, tak by sa nasledujúce takmer tri mesiace a vlastne aj mesiace potom, nestali tými najkrajšími. Pretože iba vďaka Kukučke som začala vnímať život inak, z rôznych uhlov. Naučila ma ďakovať, vedieť povedať prosím, milovať, poznať-vedieť, veriť láske, veriť v osud, brať život taký aký je a mnoho ďalších vecí. Ďakujem.

„Odkedy ťa poznám, mne sa zmenil život."

„A keď k tomu došlo, tak sme obaja vedeli, že je to na celý život." „Mami, ja to tiež tak cítim. Aj on to tak cíti." „Neurob takú hlúposť, ako tvoja sestra." „To nebola hlúposť. Mami, ja ho ľúbim. Ja mu verím, len škoda, že ty neveríš mne."

Príbeh Štefana Brezinu, kvôli ktorému si ma sem poslala sa uzavrel. Som rád, že nesúvisí s našou rodinou, ako si si to myslela ty.  Kiež by som Ti to mohol povedať osobne. Kiež by som Ti mohol porozprávať o Táni. Len vďaka Tebe som ju našiel, ju aj ... nový domov. Tento dom predáme Jablonským. Otec s tým bude určite súhlasiť, a aj ty by si súhlasila. Bude v dobrých rukách. A ja sa sem budem vracať. Ďakujem.

Táto časť je kapitola sama o sebe. Po prvé - ja osobne nepoznám chlapa, ktorý si píše denník. Po druhé - je to krásne gesto, ako si uctiť svoju mamu, že sa s ňou bude rozprávať, aj keď tu už nie je. Po tretie - je pravda, že Táňu našiel iba vďaka nej. Po štvrté - našiel ju aj ... nový domov. Ak niekto nazve domov inú časť, ako tam kde sa narodil a vyrastal, tak je to pravda, je to niečo, čo je hlboko v srdci a čo sa nezmení len tak. Po piate - ďakuje. Čím naučil ďakovať aj mňa. A tu je jeden z dôkazov osudovej lásky.

Ďalší dôkaz lásky je to, že aj napriek tomu, koľkokrát mal už odísť do USA, vždy, naozaj vždy zostal s Táňou. Pobil sa s Ervínom, pretože:

„Ale vieš, na druhej strane mu rozumiem. Na teba sa nedá len tak ľahko zabudnúť."

„Nevšimla si si, že práve zastal čas?"
   
Po zistení, že Brezina si zabil ženu a dcéru a nakoniec sa sám utopil v rieke, sa tam už nič neriešilo. Juraj s Táňou boli šťastní, raz sa takmer rozišli, pretože Ervín robil pre to všetko. A nemalo to žiaden spád, keďže sme nevedeli, čo je, kto je. Pozorní diváci si mohli samozrejme všimnúť neistotu Jozefa a Marušky, keď sa Juraj začal zaujímať o Brezinu. Potom to prešlo, ale do inej neistoty, keď sa ich dcéra, dala dokopy s Jurajom. Na facebooku už vtedy kolovali reči, že Táňa bude zrejme Brezinova dcéra. Keď sa však Jurajov otec dozvedel, že Juraj je na Slovensku, objavil sa mu rovnaký záblesk, ako pred pár dielmi Jozefovi. Vtedy si domyslíte, že on je Štefan Brezina.

Po štrnástej časti som Kukučku presunula nad Búrlivé víno, oba seriály sú na prvom mieste v obľúbenosti seriálov.

Ako divák, ktorý pozerá seriály od Markízy, neveríte, že Juraj a Táňa sú súrodenci. Odmietate si to pripustiť, všetci sme sa v komentároch spojili a vymýšľali si vlastný scenár. Boli sme si istí, že Táňa je na sto percent Brezinova dcéra, no začali sme tým pádom pochybovať o Jurajovom otcovi. Hedu určite znásilnil Vasiľ a iba Štefan ho prijal za svojho, alebo on sám ani o tom nevie, že nie je jeho otec. Haha, aj v tomto nás dostali, keďže Táňa je Vasiľova dcéra.

„Čo chceš? Ty si ich zabil! Konečne som to pochopil. Presne preto si nechcel, aby som sem išiel, preto si sa nikdy nechcel vrátiť na Slovensko. Ty si si zabil vlastnú ženu a dcéru! Bál si sa, že odhalia tvoj zločin. Nechaj ma, nechytaj sa ma! Si vrah, zbabelec. Nie? Prečo nie? Veď aj ju si zabil, ale iným spôsobom, ako tvoju predošlú ženu. Mame puklo srdce, keď prišla na to, s kým prežila celý svoj život. Neverím ti a nikdy ti už veriť nebudem. Nikdy ťa už nechcem vidieť! Ja už nemám otca, práve som ho stratil."

„Mne je jedno, či sa tvoj otec volá Baumann alebo Brezina. Dokonca mi je jedno, či je nevinný alebo či to naozaj spáchal. Ľúbim teba, preto aký si ty, nie aká je tvoja rodina." „Ďakujem, že si pri mne." „Nedovolím, aby nás niečo rozdelilo." „Nás nič nerozdelí." „My patríme k sebe, že?" „Navždy."

„Už som nedúfal, že sa s nimi niekedy rozlúčim. Ďakujem ti." „Poďakuj sa mame. To ona nás sem priviedla."„A ja som zasa našiel svojho otca."

Čo dokáže byť horšie, ako to, keď sa vaši obľúbení hrdinovia pohádajú a na prvý pohľad aj rozídu na vaše narodeniny?

„Láska, pozri ja neviem čo sa medzi našimi rodičmi pred tými rokmi stalo. Ale tak ako si povedala ty, ty vieš kto som ja a ja viem kto si ty. A vieme čo k sebe cítime a to je všetko na čom záleží. Táňa, ľúbim ťa." „Tak potom bude asi naozaj lepšie, keď odídeš."

„Tak mi aspoň povedz, kam chceš ísť. Za Jurajom?" „Aj s Jurajom je koniec." „Počkaj, vy ste sa rozišli?" „Tak logicky nie?" „Mrzí ma to, ani si nevieš predstaviť, ako strašne ma to mrzí." „Aj mňa, myslela som si, že sme skvelá rodina."

„Aj keby som vedel, kde Táňa je, tak ti to nepoviem. Nechce ťa vidieť. Nám to povedala." „Neverím Vám." „Ver si čomu chceš. Povedala, že je medzi vami koniec, nechce ťa vidieť, ani o tebe nič počuť." „Je naštvaná, chápem. Ale keď sa stretneme, tak si všetko vysvetlíme. A bude to dobré." „Povedala len, že to bol omyl. Neľúbi ťa." „Ak je to naozaj tak, tak nech mi to povie do očí."

„Ako si ma našiel?" „Rozmýšľal som, kde by si mohla byť. Prešiel som všetky miesta, ktoré mi napadli." „Juraj, načo. Čo odo mňa chceš?" „Ja nechcem nič. Ja chcem teba. Táňa, milujem ťa. Záleží mi na tebe, ako mi ešte nikdy na nikom nezáležalo a viem, že aj ty miluješ mňa. Mne je jedno, čo sa stalo predtým, ako sme sa narodili. Je mi jedno, ako si naši rodičia ublížili. Nás sa to nijako netýka. Chcem byť s tebou. Ty to tak necítiš?"

Potom prišiel najobľúbenejší (18.) diel, pre ktorý som sa nedokázala sústrediť na biológiu, a tak som sa ju nenaučila, napriek tomu, že som tušila, že dá prepadovku. Výsledok? Prvá päťka v školskom roku. Trápilo ma to? NIE! Dôležitejší bol pre mňa v ten večer diel, ktorý mi ukázal, čo je to osudová láska.

„Kam chceš odísť?" „Nechcem, ale musím. Idem robiť do Anglicka." „Chcela si ísť so mnou." „Ale už nemôžem, Juraj!" „Táni, ja nemôžem byť bez teba. Táňa ja musím byť s tebou, prosím neodchádzaj nikam." „Možno sa vidíme naposledy." „Nie, to nedopustím." „Juraj, prosím ťa, nesťažuj mi to." „Táňa, povedz úprimne. Ty už ma nemiluješ? Táňa, ja nemôžem byť bez teba." „Juraj, nemôžeme byť spolu, nie potom, čo sa stalo!" „Čo sa stalo?" „To dieťa, tvoja sestra zomrela kvôli môjmu otcovi. Čo to nechápeš, Juraj! Ona zomrela kvôli nemu."

„Chápem, že je teraz toho na teba veľa. Dozvedela si sa o svojom otcovi strašné veci, tak ako som sa ja nedávno dozvedel strašné veci o svojom. Takže viem, prečo si taká celá rozhodená z toho. Všetkému rozumiem." „Ale nerozumieš. Všetko sa rozpadlo, všetko je preč." „Táňa, to je len šok, to prejde." „Ako to môže prejsť, ako sa mám pozrieť tvojmu otcovi do očí? Za všetko zlé, čo sa mu stalo môže môj otec." „Ale presne, tvoj otec. A nie ty, rozumieš? Teba sa to netýka, tak ako sa to netýka mňa. To sú ich životy, ich chyby. My sme ich nijako nemohli ovplyvniť. A teraz už nič nezmeníme." „Môj otec to vraj urobil kvôli mne, pre moje dobro. Ale keby ma mama nečakala, tak by sa to možno vôbec nestalo." „Táni, bola to tragédia, obrovská, ale nikoho z tých čo zomreli, my už neoživíme. A teraz trápiť sa nad tým, tiež nemá zmysel. My už nič nezmeníme, Táni." „Ja sa nedokážem tváriť, že sa nič nestalo." „My sme dostali šancu napraviť to inak, že budeme šťastní a prenesieme sa cez to. A potom môžeme dať našim životom nový zmysel." „To by bolo pekné." „Veríš, že moja sestra je tam niekde hore? Myslíš, žeby chcela, aby sme toto všetko krásne, čo je medzi nami, len tak zahodili? Neveril som na osud, kým som nestretol teba, Táňa. Mama ma sem poslala, aby som vypátral vrahov, ale ja som našiel teba. Nikto mi ťa nevezme."

„Ona neprekročí prah nášho domu. Ja viem, Jablonská, práve preto." „Ona za svojho otca nemôže." „Myslíš toho vraha? Toho udavača čo má na rukách krv mojej ženy aj môjho dieťaťa?" „Mám ju rád a chcem s ňou žiť. A ty sa k nej láskavo nebudeš takto správať!" „Juraj prosím ťa, poďme." "Nie, nie. My nie sme závislí od tvojej láskavosti, my nepotrebujeme nejaký dom pri mori, aby sme mohli spolu žiť." „Ak s ňou budeš žiť kdekoľvek. Zakážem ti pracovať v mojej nemocnici, stratíš moju podporu a už viac nie si mojim synom."

„A čo budeme robiť?" „To čo sme si naplánovali. Akurát nebudeme bývať u otca, ale prenajmeme si niečo vlastné. A ja budem pracovať niekde inde." „Možno by sme to mali nechať tak." „Nechceš so mnou odísť?" „Chcem, ale nie za takúto cenu." „Táni, ak si mám vybrať medzi otcovou podporou a tebou, tak ani sekundu nemám nad čím premýšľať." „Prečo sú všetci proti nám?" „Ja si ťa nedám."
                                    
                                                                             /3:11/

Tieto slová pre mňa znamenajú až príliš veľa. Vždy, keď to pozerám, alebo čo i len počujem, tak ma to bolí. Viem to naspamäť (to z videa), pozerám to vždy trikrát, akoby som to videla prvýkrát. Vždy tam nájdem skrytý význam. Skrytý význam o nich, skrytý význam o živote. Či už všeobecne alebo práve o tom mojom. Je to tak poučné a zároveň krásne. „Veríš, že moja sestra je tam niekde hore?" ma prinúti sa hore aj pozrieť, do neba. A potom vyznanie: „Neveril som na osud, kým som nestretol teba, Táňa. Mama ma sem poslala, aby som vypátral vrahov, ale ja som našiel teba.", ktoré ma vždy zabolí v srdci. Soundtrack, ktorý počas toho hrá, je neuveriteľný. Nedokážem popísať, čo pre mňa táto časť v tomto dieli znamená. Mame a aj babke s tým už leziem na nervy, že to pozerám. Je to diel, ktorý ma naučil si skrátiť cestu do školy tým, že si dám slúchadlá do uší a buď si to pozriem, alebo iba tak vypočujem. Táto časť ma zmenila, zmenila to, že verím na osudovú lásku. Vnímam na tejto konkrétnej časti úplne všetko - od prostredia, cez farbu hlasu akú obaja do toho dali, mimiku tváre, každý jeden ich pohyb. To ako a kedy sa nadýchnu, snažím sa v každom jednom slove nájsť skrytý význam z rôzneho uhla. Volám ju časť sestra, pretože sa o nej Juraj prvýkrát aj zmienil, Táňa mu je prednejšia, jeho láska k nej, k jeho osudovej žene mu je prednejšia, ako sestra, ktorá ani neexistuje, ale to vtedy nemohol ešte vedieť. Keď Juraj povie „Ale presne, tvoj otec. A nie ty, rozumieš?", tak vlastne povedali pravdu. Môže za všetko jej skutočný otec - Vasiľ. Táto časť sa hodí aj na moju diagnózu, písali ste mi, že to určite nie je pre mňa ľahké, tak preštylizujem túto časť na môj život. Nikto nemohol ovplyvniť, ako sa narodím. A teraz už nič nezmením. A teraz trápiť sa nad tým nemá zmysel, my, nikto z nás, už nič nezmení. Dostala som šancu napraviť to inak, že budem šťastná a prenesiem sa cez to. A potom môžem dať svojmu životu nový zmysel. A ja verím, že som svojmu životu zmysel dala a stále dávam.

„Stratíš kvôli mne príliš veľa. Ja nechcem, aby si si raz kvôli mne niečo vyčítal." „Ja si kvôli tebe nič nebudem vyčítať. Ja už mám dlhší pocit, ako keby sa môj život zastavil. Potom sa udiali všetky tie veci. Mama tu už nie je a ja konečne začínam chápať jej slová. Ja mám konečne taký pocit, ako keby som sa našiel. Ako keby som našiel tú svoju cestu, s tebou. Dokážem ti, že sa viem o nás postarať." „Mne nemusíš nič dokazovať." „Chcem, aj to ako veľmi mi na tebe záleží."

 „Táni, čo je? Si nejaká zamyslená. Tánička. Necítila si sa s nami dobre?" „Ale nie, naopak." „Určite? Nedotkol sa ťa môj otec niečim?" „Zachoval sa ku mne veľkoryso. Aj napriek tomu, že som dcéra človeka, ktorý mu tak veľmi ublížil." „Ty s tým nemáš nič spoločné. Ty si nikomu nespravila nič zlé." „Ale som Jablonská." „Ty si moja Táňa. Už na to nemysli. Sľúb mi, že aj napriek tomu všetkému dokážeme byť šťastní."

„Stojím pri tebe nech sa deje čokoľvek. A pomôžem ti cez to sa preniesť, a budeme spolu šťastní." „Lenže, čo ak?" „Čo, čo ak?" „Čo ak moja mama neklamala?" „To je citové vydieranie." „Juraj ja jej verím."

„Všetko nie je iba o rozume, keby to tak bolo, tak my dvaja by sme spolu nikdy neboli." „Táňa!"

„Ty sa nehneváš?" „Ja ťa milujem, Táňa."

„Neplánoval som zostať tu tak dlho. Ale za to môžeš ty. Čo je pozitívne, že som ťa stretol a ľúbim ťa." „Ešte pred chvíľou si sa balila do Ameriky. Ako to mám bez teba vydržať? Ja len som si zvykol byť s tebou. Pretože mi na tebe záleží."
„A Táňa tu zostáva?" „Bohužiaľ. To je všetko, čo som chcel. Zbohom." „Počkaj, Juraj. Ďakujem ti, že si nám to prišiel povedať." „Je to od teba veľmi pekné, ďakujeme." „Urobil som to kvôli Táni, nie kvôli vám. Máte naozaj užasnú dcéru."
„Máš všetko?" „Mám." „Budeš mi strašne chýbať." „Aj ty mne. Zavolaj mi hocikedy, hoci aj o polnoci." „Neviem, či ti nebudem volať aj desaťkrát za deň." „Aj stokrát, láska." „Ty mi tu na ňu dávaj pozor." „Už mi chýbaš." „Milujem ťa." „Aj ja teba."

„Chcel by som byť pri tom, ale hlavne chcel by som byť pri tebe."

„Juraj! Čo tu robíš?" „V telefóne som ťa troška natiahol. Chcel som ťa prekvapiť." „Zabijem ťa!" „Prepáč." „Strašne si mi chýbal."

„Už mi to nikdy nerob." „Čo? Už sa nemám nikdy vrátiť? Dobre." „Nie."

A potom v 30. dieli Jozef s Maruškou povedali Štefanovi, že Táňa je jeho dcéra.

„To nie je možné. Ako sa to stalo?" „Kým bol na čiare poplach, tak všetci lietali ako besní a snažili sa ťa nájsť v rieke. Vtedy som malú vzal a ukryl ju. Ale keď sme malú nenašli, tak všetci si mysleli, že sa utopila s tebou v rieke, tak ju vyhlásili za mŕtvu." „Vy ste si privlastnili našu dcéru?" „Od prvej sekundy bola moja. Zamilovala som sa do nej. Bola som ochotná urobiť čokoľvek, aby som ju ochránila."„Na matrike ju potom zapísali, ako Táňu Jablonskú a viac sa v tom úrady nevŕtali." „A čo Táňa?" „Táňa to nevie doteraz." „Videl som, ako tvoju Martu zastrelili." „Starali sme sa o ňu, ako o vlastnú. Milovali sme ju, ale nikdy sme nezabudli, že je to tvoje dieťa." „Vy dvaja ste pre Táničku už urobili dosť. Vychovali ste z nej krásneho a čistého človeka. A ja som vám za to vďační."

A Štefan bol nútený Juraja a Táňu rozdeliť, pretože sú súrodenci. Škoda len, že to nebola pravda. Ono totiž to bolo naozaj dobre vymyslené, kým sme sa na konci jednej epizódy začali báť, že Juraj a Táňa sú naozaj súrodenci na začiatku druhej (a zhodou okolností to bolo z piatka na pondelok presne, keď seriál presunuli na TV Doma) sme sa dozvedeli, že Vasiľ je Tánin otec.

„Nebude to nič zlé, že?" „Pokiaľ nejde o život, tak ide o nič, nie? Kým sme spolu, všetko bude v poriadku."

„Tvoja mama je v poriadku, nič jej nie je. Aj otec, Jozef. O nich tu teraz vôbec nejde." „A prečo ste mi to nepovedali, viete ako som sa zľakla?" „Prepáč. Ide teraz o teba a o Juraja. Podľa mňa by ste nemali pokračovať vo vašom vzťahu." „Prosím?"„ Áno." „A môžem vedieť prečo?" „Lebo ste mladí a všetko máte ešte len pred sebou, veď sa vôbec ani nepoznáte. Naviac ste každý z úplne iného kúta sveta." „To, ale nemusí byť problém." „Ja viem. Tánička, ale Juraj vyrastal v Amerike. Jeho život je tam, celá budúcnosť a ty si vyrastala tu. " „Dobre, to už nechajte na nás, ako si to my vymyslíme." „Ale môžu nastať komplikácie. Vás spája zamilovanosť, tomu chápem, ale neskôr môžete zistiť, že vás nespája... vôbec nič." „Ja nemám tento pocit a podľa mňa ani Juraj nie." „Nemáš tento pocit, ale ja by som bol nerád keby sa niečo stalo, čo by ti mohlo ublížiť. Vieš ja ťa mám veľmi rád a nechcem, aby si trpela." Toto si myslia aj naši, že my dvaja k sebe nepatríme?" „Áno a ja s nimi súhlasím." „My nikoho názor nepotrebujeme. Máme sa radi, čo to nechápete?" „Čo sa deje?"

„Skutočným otcom mŕtveho dievčatka nebol Štefan Brezina. Biologickým otcom..." „Daj mi s tým pokoj!"
„Otec ja nechápem, čo teraz riešiš. Doteraz si s tým nemal problém. Podporoval si ma v tom, keď som si chcel zobrať Táňu, gratuloval si mi. Čo sa prosím ťa zmenilo?" „Nič. Akurát som sa rozprával s Táninými rodičmi." „Pamätám si, že na začiatku mali s tým problém, ale potom už nie. Veď vidia, že sa ľúbime." „Áno, ale my sme starší a máme viac skúseností. Aj keď teraz tomu nerozumiete a nesúhlasíte s tým." „My nie sme tak mladí, aby sme nevedeli, čo robíme. Vy nemôžete rozhodovať za nás." „Alebo je vtom ešte niečo iné." „Čo?" „Peniaze." „To snáď nie. Nehovor mi, že nás chcete rozdeliť kvôli tomu." „Ale áno, aj kvôli tomu." „Takže nakoniec sú v hre majetky? Vy ste sa zbláznili?" „Juraj, pochop. Keď máš peniaze, tak musíš mať aj zodpovednosť a ja nechcem, aby si zahodil všetko, čo som vybudoval len tak." „Ja keď budem s Táňou, tak to nezahodím." „Už vieš prečo som podporoval tvoj vzťah s Jane." „Aby si z našich majetkov mohol vytvoriť ešte väčšie impérium?" „Áno." „Áno? Ale to žeby som bol pri tom nešťastní, to ti ani nenapadlo, že? Ja chcem mať vzťah založený na láske a nie na peniazoch. Myslel som si, že si to pochopil, ale očividne som sa mýlil, takže pokojne si seď na svojej kope prachov, ale budeš na nej sedieť sám."

„To bude dobré." „Prečo nás stavajú do pozície, aby sme si vybrali medzi sebou a rodinou?" „Nechcú, aby si im odišla na druhý koniec sveta. Táni, sme spolu. Aj keby sme mali byť len my dvaja proti celému svetu."

„To, čo od nás žiadajú je úplne hlúpe. Nenechám si ťa vziať." „Ani ja nedovolím, aby nás rozdelili."

„Včera večer si povedala, že si sa išla prejsť. A pri tom si bola tu, s ním." „Naozaj to nie je tak, ako si myslíš." „A pri tom si mi klamala ešte aj teraz. Mala si ísť za vašimi."

„Ja sa tu nebudem hádať o slovíčkach! Ja ich takto neberiem a Táňu už vôbec nie. Musela sa s ním stretnúť kvôli niečomu inému." „Aj mňa to mrzí, že si sa v Táni pomýlil."

A takmer sa mu to podarilo.

„Táni, ja viem ako to vyzerá, ale ono to je úplne inak." „Nič mi nehovor." „Nie, Táni ja som ju naozaj..." „Nechaj ma! My dvaja sme spolu skončili."

„Toto sa nemalo stať. To je úplne jedno, kto začal. Teraz viem, že som sa rovnako mohol mýliť v nej, ako sa ona po tomto mýli vo mne."

„Prišiel som za Táňou, necháš nás?" „Nenechám." „Toto nie je tvoja vec." „Niekto ju pred tebou chrániť musí." „Ty ju chceš predo mnou chrániť? Ty čo si na ňu poslal psa?" „Nič o tom nevieš a robíš unáhlené závery. Akože si nás tu načapal a pri tom sa nič nestalo." „Táňa, ako to bolo?" "Naozaj sa nič nestalo. Ervín utiekol zo služby. Musela som ho zatajiť." „To som netušil." „Ale namiesto toho si to využil a hneď zbalil inú." „To bolo tiež úplne inak." „Tak mi to vysvetli." „Samozrejme, že som žiarlil. Strašne. Ale stále som dúfal, že mi zavoláš ty, že sa mi ozveš a vysvetlíš mi to." „Chcela som, ale zháňala som peniaze pre Ervína." „Tak si mala prísť za mnou." „Ale nemohla som. Nemohla som ti povedať pravdu a ty si ani nepočkal kým ti to vysvetlím, a hneď si mi to musel vrátiť, že?" „Ja som ti nič nechcel vrátiť. Proste, zrazu sa u nás objavila Renáta. Prišla kvôli bytu, videla, ako som mimo, a tak sa ma snažila utešovať. Až to dotiahla, kam to dotiahla. A potom si prišla ty." „A keby som neprišla?" „Ona mi je ukradnutá. Ja chcem len teba. To som ti predsa sľúbil."

„Ja už nikdy nechcem byť bez teba. Ani deň. Bez teba som nevedel, čo mám robiť. Nič mi nedávalo zmysel." „Ja som bola taká naštvaná, keď som ťa s Renátou uvidela. Strašne som bola naštvaná." „Tiež som si pripomenul, aké je to žiarliť." „Ale aj ma to bolelo, keď som si predstavila, žeby sme nemali byť spolu." „Ja asi... s nikým iným nedokážem byť šťastný." „Ani ja, ani sekundu. A celkom mi to na uvedomenie stačilo." „Aj mne. Nepotrebujem si to zopakovať, aby som si uvedomil, že ťa milujem." „Ja si to už nikdy, nikdy, nikdy nechcem zopakovať. Patríme k sebe." „Definitívne. S tým sa nedá nič urobiť."

Táto scéna sa mi kedysi zdala byť silná, ale teraz mi to už tak ani nepríde. Aj keď jeden pohľad za to stojí.
                                        

„Máš pravdu, ale ešte predtým... milujem ťa, vieš to?" „Aj ja teba, vieš to?"

„Bála som sa, že tu nebudeš." „Ty si sa bála? A čo ja? Som čakal pred Jablonkou celú večnosť. Teraz som nevedel, či sa mám dobyť do vnútra, uniesť ťa alebo čo."

„Zopakujeme si to aj oficiálne?" „Myslím, že je to výborný nápad."

A keďže ich Štefan rozdeliť nedokázal, musel Jurajovi v deň ich svadby povedať pravdu - Táňa je jeho sestra.

„George Baumann, berieš si tu prítomnú Táňu Jablonskú dobrovoľne za svoju zákonitú manželku a budeš s ňou nažívať v dobrom aj v zlom, až kým vás smrť nerozdelí?" „Nie."

„Prepáč. Nemôžem si ťa vziať,svadba sa ruší." „Juraj, čo sa stalo?" „Nemôžem zničiť život, ani tebe ani sebe." „Ja chcem byť len s tebou." „Nemôžeme byť spolu, bude to lepšie pre obidvoch. Konečne som to pochopil." „Práve to, že žijeme, tam kde žijeme. Keď nemáš peniaze, tak si nikto." „Takže peniaze sú ti prednejšie ako ja?" „Ja nemôžem inak."
„Tánička.“ „Tánička, čo sa stalo?“ „Všetko.“  „Čo všetko?“ „Moja.“ „Mali ste pravdu, nemala som sa do toho asi tak hnať.“ „Do vzťahu s Jurajom?" „Myslela som si, že ho poznám, ale vôbec.“ „Všetko nám to vyrozprávaš, dobre?“ „Rozišli sme sa.“  „Neboj, to prebolí. Neplač.“  „Táni. My sa o teba postaráme, neboj sa.“ „Bude dobre, bude zase dobre, uvidíš.“ Juraj príde do bytu, tresne dverami a zhodí stoličku. Pomaly si sadne na gauč. Plače, plače, plače. Plače, tak, že sa nemôže nadýchnuť.

Scéna, kedy mi prasklo srdce. Scéna, kedy ma Juraj dokáže vždy vyviesť z miery, pri ktorej spadla z môjho oka nejedna slza.
 

„Chceš počuť, ako je to možné, že Tánička je tvoja sestra?" „Prečo si mi to povedal až teraz? Mohli ti to povedať hneď, ako si sa vrátil. Alebo aspoň mne, ušetrili by sme si toto trápenie. Kiež by bolo všetko inak."

„Budem sa snažiť, aby prišiel na iné myšlienky." „Iné myšlienky. Ako môžem myslieť na niečo iné, ako na to, čo sa stalo? Ste pokrytci, všetci traja. Odporní zbabelci!" „Juraj, kroť sa!" „Tak ako ste sa krotili vy? Načo ste sa hrali? Vymýšľali ste si nezmyselné argumenty, prečo nemôžeme byť spolu a všetko ste iba zhoršili!" „Báli sme sa." „A prečo ste to nechali zájsť tak ďaleko?" „Mysleli sme si, že sa rozídete aj bez nášho pričinenia." „A to ste nevideli, že sme vtom stále viac a viac? Mali ste Táni hneď povedať, že je jeho. A ty si mi mal o tom povedať hneď, ako si sa to dozvedel. A potom ste to celé hodili na mňa. Zo mňa ste urobili toho najhoršieho človeka, ktorý zničí vzťah kvôli prachom. Obetovali ste ma len preto, lebo ste ani jeden na to nemali odvahu!" „Bol by si radšej keby aj Táňa vedela túto pravdu? Chceš, aby vedela, že jej rodičia nie sú jej rodičia? A že spávala s vlastným bratom?"

„Nie je to také jednoduché, však? Ísť za milovaným človekom a povedať jej takú strašnú vec." "Nie." „Juraj, nechceli sme vás trápiť, ale išli ste sa brať." „Len či znesiem, že ma bude nenávidieť celý život. Keby ste nám povedali hneď od začiatku pravdu, nič z tohto by sa nestalo. Takže to máme za to, že ste nám nechceli ublížiť. Ďakujeme."

„Ty chceš zostať tu?" „Nie. Nemá to zmysel pokiaľ nemôžem byť s Táňou. Nevrátim sa na kliniku." „Prečo nie?" „Lebo nepatrím ani tam." „Ty chceš ísť žiť do New Yorku? Som netušil, že tak rýchlo stratím aj teba." „Nestratíš ma, otec. Ale nemôžem sa ani vrátiť domov." „Čo si myslíš pre koho som tú kliniku budoval?" „Ja viem, že pre mňa. Otec ja sa musím odstrihnúť od života pred Táňou. Začať odznova. Zabudnúť na to, že som ju stratil. Na to, čo som jej povedal, aby sme sa rozišli. A potom možno zabudnem." „Využi pár dní na to, aby si sa rozhodol správne." „Už som sa rozhodol. Nevrátim sa domov. To je moje posledné slovo."

„Ani ma nepozdravíš?" „Na čo si prišla?" „Nemáme si už čo povedať? Viem, čo cítim a rovnako viem, čo cítiš ty. Neprestal si ma milovať tak ako ani ja teba. Neverím, že ťa to len tak z minúty na minútu prešlo. Kým sa na svadbe nezjavil tvoj otec, všetko bolo v poriadku. Cítila som, ako ma ľúbiš z každého tvojho pohľadu, z každého slova." „Táňa, odíď prosím ťa." „Patríme k sebe, čo sa stalo, že si zrazu zmenil názor?" „Už som ti to povedal." „Prosím ťa povedz mi, čo ti povedal tvoj otec. Povedz mi pravdu." 

„Táňa, odíď prosím ťa." Môžete to sledovať koľko chcete, a predsa je problém tieto slová počuť.

„Už si raz otca odmietol, keď ťa vydieral peniazmi. Čo sa zmenilo?" „Nemala si sem chodiť." „Poznám ťa, ja viem, žeby si ma za žiadne peniaze nevymenil. Prosím ťa, povedz mi, čo sa stalo! Prosím ťa, nech je to čokoľvek, ja to pochopím." „Nedokážeš si to predstaviť, a preto to nikdy nepochopíš." „Nechápem, čo je dôležitejšie ako ja." „Aj tak by nám to nefungovalo." „Aha a to si nevedel už predtým, keď si ma žiadal o ruku? To si zistil až na svadbe?" „Uvedomil som si, čo riskujem a prečo. Práca je pre mňa prvoradá." „A čo ja? Nerozumiem ti." „Jednoducho mi náš vzťah nestojí za to, aby som riskoval svoju kariéru."

1.11 som sa dozvedela z Marynho instagramu, že práve v tento deň dokončili posledné scény. Že Kukučka pokračovať nebude, hoci som to tušila. Lenže potom zobrala dýku, a číslo 60 ma zabilo. Posledných dvadsať dielov? Nie, v ten deň a ani na druhý som nežila. Hoci som sa pohybovala, nebola som to ja. Všetko mi padalo z rúk, potkýnala som sa o vlastné nohy. Vrchol nastal vtedy, keď ma profesorka angličtiny ústne vyskúšala a do zošita mi napísala jednotku.

„Otec, prepáč mi, že som bol na teba v poslednej dobe taký hrubý. Stále ma hnevá, ako to je. Pochopil som, že to nie je tvoja vina." „Ja viem, je to veľmi ťažké zvyknúť si na to, že nemôžeš mať rád človeka, ktorého si tak vrúcne miloval." „Ja sa stále neviem zmieriť s tým, že Táňa je moja sestra. Je strašne čudné, keď vieš, že niekoho jednoducho nemôžeš milovať. Musím odtiaľto odísť, aby som ju už nevídal, nestretával sa s ňou." „Zostanem s tebou, chcem ti pomáhať. Mám ťa rád, oci."

„Som realista, vždy som bol." „A hovoríš, ako keby si to už vzdal." „Nechcem sa sťažovať, veď som v živote vlastne dosiahol všetko, čo som chcel." „Potom všetkom, čo sa stalo predsa musíš veriť na dobré konce, nie?" „Ale veď toto nie je zlý koniec. Minulosť sme si vysvetlili. So synom som konečne našiel cestu k sebe a nakoniec som našiel aj dcérku, o ktorej som si myslel, že už je dávno mŕtva. Sú aj horšie odchody." „Ešte stále to môžeš vyhrať, byť tu s nami všetkými." „Nebudem spokojný, kým nedám všetko na poriadok, keby to náhodou nevyšlo." „Čo to je?" „Otvor a uvidíš, mimochodom ďakujem za toho notára." „Dúfal som, že to neurobíš." „Závet?" „Áno, chcem aby Tánička dostala polovicu zo všetkého, čo mám. Zaslúži si to. A ja nebudem na poriadku, kým nebudem vedieť, že to má."

A potom sa Táňa takmer pravdu dozvedela.

„Chcela som ti povedať, že si vážim, čo si urobil. Zaslúžiš si veľký rešpekt." „Pomohla si mi, uvedomiť si, že je to moja povinnosť." „Škaredo som ti vynadala, prepáč." „Keby si to nespravila, tak by som sa asi neodvážil a náš otec by teraz..." „Náš?" „Môj. Prepáč som mimo."

„Ak máš niekoho rád, ak ho miluješ a stratíš ho, cítiš v sebe strašné prázdno." „Juraj?" „Neviem to v sebe uzavrieť." „Nechal ťa." „Aj napriek tomu cítim, že je medzi nami niečo silné." „Ešte stále ho ľúbiš?" „Aj on mňa." „Povedal ti to?" „Nie."

„Prepáč, ale práve sa chystám spať." „Prišla som kvôli tvojmu otcovi. Bola som za ním." „A?" „Povedal mi, že nás nerozdelil kvôli peniazom." „Čo presne ti povedal?" „Takže je nejaký iný dôvod." „Dal som otcovi silnú dávku sedatív, bol mimo." „Veď aj zaspal, a preto som prišla za tebou. Chcem vedieť pravdu." „Človek pod takou silnou dávkou liekov často hovorí nezmysly." „Juraj, ja cítim, že je za tým niečo iné. A nikto mi nechce povedať čo, tak prosím ťa, buď aspoň ty ku mne úprimný. Povedz mi, čo ti povedal otec, keď prišiel na svadbu. Prosím ťa" „Fajn, sama si zistím pravdu."

„Povedz mi, prečo si sa so mnou rozišiel. Povedz mi ten pravý dôvod." „Nemala by si sa už v tom rýpať." „Chcem, lebo viem, že si mi nepovedal pravdu. A stále mi klameš. Nezaslúžim si vedieť prečo?" „Aj keby vtom bolo niečo iné, čo by to menilo na veci." „Neživila by som v sebe zbytočnú nádej." „Akú nádej?" „Že sa ten problém, ktorý stojí medzi nami, dá vyriešiť." „Toto sa vyriešiť nedá." „Ak to nie sú peniaze, tak potom čo? Prosím ťa Juraj, povedz mi to." „Veríš mi?" „Áno." „Tak mi ver, že jednoducho nemôžeme byť spolu." „A s týmto mám ďalej žiť? Ja sa nechcem zmieriť s tým, že je koniec. Keď ani neviem, čo sa stalo." „Nechcem, aby si sa trápila." „Tak mi povedz pravdu. Je v tom nejaká iná?" „Nie. Nie, prestaň." „Tak nech je to čokoľvek, určite bude lepšie, ako toto. Prosím ťa, povedz mi to." „Nemôžem." „Juraj!"

„Bolí ma to, keď vidím ako sa Táňa trápi. Včera som jej skoro povedal pravdu." „To by nebolo dobré." „Ja už ale nechcem, aby sa trápila. Ona predsa za nič nemôže. Občas si predstavujem, aké by to bolo keby sa nič z toho nestalo. Keby som sem neprišiel, nespoznal by som Táňu. Ak by bolo všetko ako predtým." „To by si naozaj chcel?" „Kvôli Táni áno a kvôli tebe nie. Som rád, že sme si k sebe našli cestu. Otec, ale ja už tiež nevládzem." „Tak vieš, čo máš urobiť." „Neviem, či mám na to dosť síl." „Ja by som chcel, aby si bol šťastný. Ty aj Táňa."

„Keď mi volal Ervín skoro som sa zbláznil od strachu." „Ono je dobré, že ju našiel Ervín." „Prečo je to dobré?" „Vždy do jej života patril, skôr ako ty." „Je to somár, nevyspytateľný." „Nechaj ju už na pokoji. A najlepšie bude, keď na Táňu už zabudneš." „Snažím sa. Preto som tu a nie na Slovensku." „Ja viem. Vieš, ona to má veľmi ťažké a čokoľvek by sme urobili, tak by sme jej možno ublížili ešte viac." „Snažím sa aspoň chvíľu, aspoň deň na ňu nemyslieť."

Nedá sa popísať, čo pre mňa znamenajú scény, kde Štefan prejavuje city k Táni, keď to ani nie je jeho dcéra.

„Už si mi odpustila?" „Čo?" „To, čo som ti spôsobil aj s Jurajom." „Oddeľujem to, čo ste mi spôsobili vy, a čo Juraj. Aj keď to bolelo, chápem, že ste ma chceli chrániť." „Keby som len tušil, ako to dopadne, zariadil by som to inak." „Čo by ste zariadili?" „Zariadil by som, aby ste sa s Jurajom nikdy nestretli, aby ti nemohol ublížiť." „Možno to tak malo byť, osud." „No vidíš a ja zas osudu ďakujem, že som ťa mohol spoznať." „Podobne."

Postupne sme sa dozvedali pravdu.

„Natiahol som ich do projektu, ktorý nikdy nebude." „Ale veď oni si kvôli tomu vzali úver, zadĺžili sa." „Úver nikdy nedostanú. A nebudú mi vedieť ani vrátiť peniaze, ktoré som im požičal." "Ručia Jablonkou." „Tak si ju zoberiem. Cez pozemky, na ktorých stojí Jablonka vedie cesta k zlatej bani." „Takže ich zničíš." „Áno." „Ale keď zničíš Jablonských, zničíš aj Táňu." „Jablonských zničím, ale Táňu nie, tej pomôžem. Je to moja dcéra, a dcéra ženy, ktorú som nadovšetko miloval, takže postarám sa o ňu." „Kedy jej chceš povedať, že si jej otec? Mala by to vedieť." „Ak by sa Táňa dozvedela, že ja som jej otec, tak by prišla na to, že Juraj nie je jej brat." „A dali by sa znova dokopy, jasné." „A takto je voľná pre Ervína. A je to pre ňu aj omnoho výhodnejšie. Prepísal som na ňu celý svoj majetok." „Úplne všetko?" „Áno, všetko. Ervín o nič nepríde. Keď si Ervín zoberie Táňu, tak majetok bude aj jeho."

„Na čo si sem prišiel?" „Naozaj som prišiel kvôli otcovi. Keby ma sem Agáta nevolala, tak sem nikdy nevkročím. Ver mi." „Neveríš mi." „Netušila som, že si až taký zbabelec." „Nerozumieš tomu." „Nie som hlúpa. Baví ťa, trápiť ma?" „Nechcem ťa trápiť." „Tak potom odíď a už sa sem nevracaj. Chcem na teba zabudnúť. Si najväčší omyl môjho života."

A potom konečne prišla pravda.

„Počula som vás, že nemôžete darovať krv. Máte na to vážny dôvod, tak chcem ten dôvod počuť. Som vaša dcéra, tak chcem vedieť, čo sa deje." „Táni, my nie sme tvoji biologickí rodičia."

„Šibe vám? Vy ste sa zbláznili." „Mrzí ma to, že si sa to musela dozvedieť práve takto."„Čo ste teraz ticho, hovorte! A čo teda môj rodný list, veď ste tam napísaní ako moji rodičia, volám sa ako vy." „Rodný list je falošný, dali sme ho spraviť tajne, aby sme ťa uchránili." „Takže to znamená, že som adoptovaná alebo čo?" „Nie, nie si. Iba úrady o ničom nevedia. My sme si ťa jednoducho privlastnili." „A kto sú moji rodičia, ako som sa volala?" „Marta, po mame." „Moja mama sa volá Marta? A kde je? Čo je s ňou?" „Zastrelili ju na hranici. Je pochovaná u nás na cintoríne." „Marta Brezinová?" „Ale veď to nie je možné, veď s ňou je pochovaná aj jej dcéra." „Nie je. V tú osudnú noc som naozaj mal službu. Bola to najhoršia noc v mojom živote. Štefan sa snažil zachrániť svoju rodinu. Počul som streľbu. Marta ťa odložila a rozbehla sa za Štefanom. Videl som na vlastné oči, ako ju zastrelili. Budem si to pamätať navždy. Ja som nemohol urobiť vôbec nič, a potom som počul mrmčanie. Bola si to ty, malá a bezbranná. Nevinná, uprostred toho šialenstva. Uvedomil som si, že nemôžem niečo urobiť. Že ťa nikomu nesmiem dať, že ťa musím chrániť. Z tých hraníc som ťa prepašoval k nám domov. Keby nám vtedy na to prišli, tak by ťa šupli do nejakého decáku a už by sme ťa v živote nevideli." „Ako sa vám podarilo všetkých oklamať?" „Odcestovala som s tebou na východ k príbuzným. Tí ma dlho nevideli a mysleli si, že si moja dcéra. Po čase som sa vrátila sem a tu si zase mysleli, že som ťa porodila tam. Nikto nemal dôvod neveriť nám. Mali sme dve dcéry, vychovávali sme vás rovnako, milovali rovnako. Nikto nemohol nič tušiť." „My sme museli mlčať, inak by ťa nám zobrali." „My sme netušili, že Štefan žije, a že si zmenil meno." „Takže Štefan je môj ... otec. A Juraj? ... Chcem byť sama."

„Prišla som si len pre veci." „Dúfam, že nechceš odísť." „Chcem. Pokúsim sa začať nový život, ale sama." „Táňa, prosím ťa neodchádzaj. Najskôr si to premysli." „... Idem si po veci." „Ahoj Táňa. Volal mi otec, môžeme sa porozprávať?" „Nie."

„Táňa. Čakal som na túto chvíľu. Neželal som ti ju, ale vedel som, že keď príde chcem byť pri tom s tebou." „Klamal si mi. Aj s tvojim otcom ste si vymýšľali hlúpe dôvody, prečo sme sa museli rozísť. Zdali sa mi príliš absurdné, ale ja som si nevedela predstaviť prečo by ste mi chceli klamať." „Vieš, aké to bolo pre mňa? Dozvedel som sa pred oltárom, že... že žena, ktorú milujem najviac na svete je moja sestra." „Mal si mi povedať pravdu." „Bál som sa, čo to s tebou spraví." „Tak si ma radšej nechal trápiť!" „Prepáč." „Nevedela som prísť na to, že kde som spravila chybu. A ty si neurobil nič, aby si ma od toho oslobodil. Milovala som ťa." „Viem. Urobil som chybu. Keď ostatní mlčali, ja som nemal odvahu." „My dvaja nemôžeme byť spolu." „Čo najskôr odídem do Štátov." „Prosím ťa, objím ma ešte naposledy." „Neplač, prosím neplač."

„A Táňa?" „Nechal som ju odísť." „Ale prečo? Prečo si jej v tom nezabránil?" „Pretože jej rozumiem. Má na to právo. Je mi to ľúto."
Au.

Pravda.

„Robíš si zo mňa srandu? Mne dávaš takúto blbosť a hentej malej beštii celý majetok?" „Ja neviem, o čom hovoríš." „Ona je to decko, čo malo umrieť na hraniciach. To ona je tá malá milovaná Martuška." „Odkiaľ to vieš?" „Niekedy človeku veci jednoducho docvaknú. To, že nie je Štefanova som sa dozvedela z tvojho spisu. A teraz vysvitlo, že nie je ani Jablonská. Takže je to jasné. Znásilnil si Martu Brezinovú." „Ja som ju miloval." „Svedomie si spytuj niekde inde, mňa to nezaujíma." „Ja som všetok majetok prepísal na Táňu okrem Jablonky. Ale čo nie je, môže byť. Takže ty nedostaneš nič." „O čo som ja horšia, ako Táňa?" „Ty? Ty si také nechcené decko, nechcenej ženy." „Mne moja pamäť slúži naozaj veľmi dobre. A myslím si, že je najvyšší čas, aby som sa konečne zvítala so svojou drahou sestričkou. A porozprávala jej všetko, ako sa v skutočnosti stalo. To ja som ti prezradila, že plánujú spolu útek. Rovnako Táňa znenávidí teba, bude ťa preklínať, keď zistí, čo si urobil jej matke. Že zomrela len tvojou vinou. Všetko mám nahraté, stiahla som si to z pásky." „Nič nemáš nahraté." „Ako sa ti bude žiť s predstavou, že sa Táňa a všetci ostatní dozvedia pravdu, čo? Že si prašivá špina, udavač, zradca, a že si vrah." „Ja som nikoho nezabil." „Na rukách máš Martinu krv." „Ja som jasne povedal, aby po nej nestrieľali. Ja som ju chcel živú!" „Tak to vysvetli Táni a Štefanovi."

„Ty si ho prosila?" „Áno, záleží mi na vás. Je mi to ľúto, všetko. Viem, že ma máte radi. Dali ste mi v živote všetko. Nechcem, aby ste prišli o Jablonku. Urobila by som pre vás všetko na svete. Tak ako ste vy urobili pre mňa." „Tánička, nie je nič dôležitejšie, ako naša rodina. Ani Jablonka, nech sa ňou Práger zadrhne. My máme doma našu dcéru."

„Juraj a kto vlastne bol ten Brezina?" „To je dlhá história." „Pán Gerič mi o tom niečo rozprával. Vraj mu celý ten prípad zničil život, prišla k nemu nejaká žena." „Aká žena? Povedal jej meno?" „On ju volá Anjel. Chcela od neho nejaký spis prípadu Brezina a tvrdila, že pozná Hedu Baumannovú. Potom naňho zaútočila, on dostal porážku a priviezli ho k nám." „Áno, to bolo vtedy, keď som prišiel na Slovensko." „Zvláštna náhoda nie?" „Povedal, ako vyzerala?" „Ryšavé vlasy a vraj ju videl dnes ráno na chodbe."

„Táni." „Lenka." „Už to viem. Je mi to strašne ľúto, naši mi to povedali. Táni, prosím ťa povedz mi, že to nie je pravda." „Je to pravda. Sú to tí najlepší rodičia." „A ty si tá najlepšia sestra, ja ťa nikdy neprestanem mať rada." „Ani ja teba." „Si tá najlepšia sestra na svete."

„Veľmi ma potešilo, keď si mi zavolala." „Ani som nevedela, že ste opäť v nemocnici." „Nie, nie. Naopak. Musíš ich mať rada, ako doteraz." „Aj vás mám veľmi rada." „Vás? Teba." „Teba. Možno by si ma mohol odviesť k oltáru. Ak by si chcel. Vydávam sa čoskoro." „A za koho?" „Za Ervína." „A miluješ ho?" „Potom, čo som prežila s Jurajom už asi neviem viac ľúbiť."

„Ako si vedela, že je tu?" „Volala som mu." „Ešte čakáme na výsledky z histológie." „Dáš mi vedieť, keď budú?" „Dám. Ideš domov?" „Áno, ale nezveziem ťa, lebo nie som autom." „Tak ja zveziem teba." „Dobre." „Poď."

„Musí byť na teba dobrý." „Postará sa o mňa, neboj sa." „To dúfam. Lebo ak nie, tak mu zlámem kosti. Miluješ ho?" „Juraj, toto neriešme prosím ťa. Dokedy ostávaš?" „To sa uvidí podľa otcovho stavu." „A potom?" „Neviem. Teraz s ním chcem byť, čo najviac." „Som rada, že sme sa zmierili." „Aj on je rád. Táni, je mi to ľúto. To, čo sa stalo a ako to dopadlo. Ale napriek všetkému, ďakujem. Prosím, buď šťastná." „Aj ty buď šťastný."

Nerozumiem, nechápem a asi to nikdy nepochopím. Ako môže napriek všetkému ďakovať? Ako môže ďakovať za to, čo prežil, keď nemôže byť s ňou? Ale je to veľká životná pravda.

„Milá pani Baumannová. Konečne sa vám zasa ozývam. Získal som posledný dôkaz do skladačky, ktorý som hľadal. Už viem, aký zločin bol spáchaný na manželke a dcére vášho muža Štefana Brezinu. V obálke nájdete nahrávku a aj dokument. Dôkaz, že Marta Brezinová si mala nechať to dieťa vziať. Dôvod, prečo to mala urobiť si vypočujete z nahrávky, ktorú sa mi podarilo získať len pred nedávnom."

Vážne sa Táňa nemala narodiť? Vážne by nebola osudová láska?

„Ervín Rehák. Berieš si tú prítomnú Táňu Jablonskú za svoju právoplatnú manželku?" „Áno beriem." „Táňa Jablonská. Berieš si tu prítomného Ervína Reháka za svojho právoplatného ma..." (manažéra) „Táni veľmi sa ti ospravedlňujem, ale musím ti povedať niečo dôležité." „Juraj." „Musím ti to povedať." „Už nemá zmysel čokoľvek riešiť. Prosím netráp ma a odíď." „Ja nechcem, aby si sa trápila. Všetko je to, ale úplne inak." „Ako inak?" „To čo tu je?" Toto odo mňa nemôžeš chcieť. Nie, to by mi Práger nikdy neodpustil. Uvedomuješ si, čo všetko riskujem? Agáta ty si šialená. „Štefan, nie som taká ako to tam vyznieva." "Uvedomuješ si, čo si tou tvojou láskou spôsobila? Nechaj ma, prosím ťa odíď. Odíď, ak nechceš, aby som ti ublížil." "Takže ty nie si môj brat?" "Nie." "Štefan nie je môj otec?" "Nie." "Dá sa tej nahrávke veriť?" „Úplne." „Je to podvod. Dnes už vie každý zmanipulovať nahrávku. Ty si to urobil len preto, lebo si žiarlil na Ervína." „Vasiľ počkaj." „Je to pravda. Urobil si to preto, lebo si nedokázal zniesť, že ťa Marta odmietla. Že bola taká čistá a nevinná, a že milovala iba mňa. Preto si ju zničil. Preto si ublížil nám všetkým. A tvoja dcéra Agáta o všetkom vedela. Čo vy ste za ľudia? Tánička, prepáč. Prepáčte mi." „Ideš so mnou?" „Táňa, pred chvíľou som ti sľúbil, že urobím všetko preto, aby si bola šťastná."
Dnes sa nám narodila naša prvá dcéra. Dali sme jej meno Marta Heda. Na pamiatku našich dvoch matiek, ktoré nás aj napriek ťažkostiam dokázali priviesť k pravde a láske.

A prečo sa to vlastne volá 'Kukučka'? Pôvodne sa to malo volať Volanie kukučky a toto mal byť len pracovný názov (ale vlastne všetky novšie seriály Markízy nakoniec vyšli na trh s pracovným názvom). Zviera kukučka je známa tým, že svoje vajíčka dáva do cudzích hniezd. A presne toto to znamená. Táňa je tou kukučkou. Jozef s Maruškou si mysleli, že je Štefanova. Štefan si myslel, že je jeho. A Vasiľ vedel, že je jeho. Nepatrí ani k nim ani k nemu, patrí k Vasiľovi. (ak si myslíte, že som na to prišla ja, tak sa poďakujte mojej babke)

Naozaj som rada, ako to skončilo. Ale až časom som si uvedomila, že to vlastne nijak neskončilo. Po fiasku so sledovanosťou prepisovali ten scenár a prepisovali, až Kukučke napísali rýchly koniec. Čo sa vlastne vtedy stalo? Ako dopadol Kornel? Ako dopadol Vasiľ? Čo Ervín, Agáta? Juraj s Táňou sa vzali? Žijú na Slovensku alebo v Californii? Štefan vykonáva prácu lekára ďalej? Komu patrí Jablonka? Je ešte strašne veľa otázok. No možno to tak nechali naschvál, aby sa k tomu mohli možno vrátiť. Aj keď povedali to, čo povedali. Následne o dva mesiace na to popreli, že Kukučka sledovanosť nemala. Tak načo to bolo dobré? Ak už nechceli ísť do druhej série, mohli aspoň normálne ukončiť túto. Neskracovať, nepresúvať a nezabíjať si vlastný seriál. Nie, nikdy sa s tým nezmierim. Aj keď sa riadim: Čo má byť, stane sa.

K čomu sa musím vyjadriť je postava Jozefa, ktorú stvárnil Roman Luknár. Dovtedy ho každý poznal ako Duška z Paneláku. Ale toto... Vážne, to je ten herec? Jozef bol absolútne iný formát. Jozef miloval svoju rodinu, bol verný iba trom ženám, a to svojej manželke a svojim dcéram. Jozef zachránil Táňu, hneď ju prijal za svoju a vždy to bola, je a bude jeho dcéra. Jeho vzťah s Maruškou, ja neviem. Existuje v reálnom svete taká silná oddanosť jednej žene? Bál sa o ňu, ochraňoval ju, veril jej, vedel sa dohodnúť, ustúpil, ale najmä miloval. Chránil si svoju rodinu. Nepoznám ho ako Dušana Janča, ja ho poznám iba ako Jozefa Jablonského. Milujem jeho postavu, možno preto sa neviem stotožniť s jeho novou postavou Milana Fialu v Búrlivom víne.

Premýšľam, či si oni nehľadali úplne všetko. Pretože, keď som sem písala význam mena Juraj, akosi mi to nedošlo. Ale fakt, že Juraj Baumann prišiel na Slovensko, aby splnil posledné želanie jeho matky. A stane sa hrdinom. Hrdinom záchrany, hrdinom vernosti, hrdinom osudovej lásky je až príliš. Prečo práve meno Juraj musí znamenať hrdina?

Čo sa zmenilo od skončenia Kukučky, teda po troch mesiacoch od odvysielania poslednej časti?
* Pochopila som, že Na takéto krásne veci sa nezabúda. *
* Rozhodla som sa, dať svojmu synovi meno Juraj. *
* A svojej dcére meno Heda, ak mi to na matrike nedovolia, tak nech si trhnú nohou. *
* Po tom, čo som prežila so všetkými Jurajmi, už asi nedokážem nikoho iného ľúbiť. *
* Pozrela som sa bližšie na časti, ktoré som predtým nevnímala. Stále pozerám v istých intervaloch všetky scény, kde sú Juraj a Táňa, aby som uvidela niečo, čo som si predtým nevšimla (a potom to dávam na instagram, takže všetko, na čo som prišla je tam) *
* Vydupala som si naozaj tvrdým hľadaním prúžkované čierno-biele tričko, ktoré teraz nosím stále. A asi si vydupem aj čierno-biele topánky. *
* Dala som si od sledovania 11 dňovú pauzu, ale teraz Kukučku aspoň počujem, keď už nesledujem, každý deň. *
* Plakala som pri scénach, ktoré sú až dych berúce. *
* Naučila som sa veriť láske. *
* Ale napriek všetkému ďakujem. *
* Tak si mala prísť za mnou. *
* Bál som sa, čo to s tebou spraví. *
* Celá titulná pieseň - Prístav nádeje, je pre mňa mottom a motiváciou. *
* Soundtracky počúvam každý deň. *

Nebolo to tak dávno, čo sa mi sníval úplne nezáväzný sen, v ktorom mi moja sesternica povedala: Ty sa za nich iba skrývaš. Skrývaš sa pred stresom, pred ľuďmi. Bojíš sa, že ti ublížia, a preto sa takto brániš. Po prebudení som pochopila, že sa za Kukučku skrývam. Skrývam sa pred realitou, pred stresom. Preto to pozerám aj po troch mesiacoch každý deň. Hľadám súvislosti, verím, že zažijem podobnú lásku. Potrebovala som však pauzu, inak by Kukučka prestala mať pre mňa zmysel a to som nechcela. A po smútočnom oslávení od skončenia dvoch mesiacoch Kukučky, sa mi opäť všetko vrátilo. Celý mesiac som bola každý deň s týmto seriálom, ak už nie aj zrakom, tak aspoň sluchom. A v tomto treťom mesiaci sa pokúsim znížiť túto dávku, nechcem, aby pre mňa opäť Kukučka prestala mať zmysel. Pretože na takéto krásne veci sa nezabúda.

Pokúsila som sa sem dať toho čo najviac. Netuším koľko je to strán vo Worde, pretože som to písala rovno sem. Ale určite som na niečo zabudla, ono to príde, časom. Takže ak sa mi znova čosi nazbiera, tak pribudne ďalší príspevok o Kukučke. Ja nekončím.

Ako všetko spojené s Búrlivým vínom bolo oneskorené, tak prichádza to isté aj teraz. 10. februára boli tri roky, čo sa seriál Búrlivé víno stal mojim najobľúbenejším, a tento rok som ho strávila sledovaním Kukučky. Takže, vyjadrím sa scenárom.
„A vzala to?"-Nina.
„Ako niečo definitívne."-Martin.

Definitívne dávam Búrlivé víno na 2.miesto v obľúbenosti seriálov spolu s Horúcou krvou. Kukučke patrí prvenstvo v obľúbenosti seriálov.

A či som sa nepomiatla, keď dávam seriál, ktorý nikdy viac už nepôjde na prvé miesto a seriál, ktorý stále beží je na druhom mieste? Nie. Ja proste ... odkedy začala Horúca krv, tak som nedokázala nájsť prepracovanejší seriál a to Búrlivé víno prišlo neskôr, až kým neprišla Kukučka. Kukučka je ešte dokonalejšia ako Horúca krv. Nie je sa za čo ospravedlňovať, proste to tak cítim.

Čo si myslíte o tom, že seriál Kukučka sledujem, aj keď viem, že to už nikdy nepôjde?

Dária.