AKO SOM ZAČALA VERIŤ V BOHA ALEBO SOM KRESŤAN?

Chcem sa ti poďakovať za to, že som sa dnes ráno mohla zobudiť.

Dnes som sa rozhodla napísať príspevok trošku z iného súdka. O niečom čo je až príliš osobné a predsa jedinečné, vlastné a predsa krásne.

                                  „Odovzdaj starosti Bohu a on sa postará."

Tí, ktorí čítate môj blog už dlhšie, tak ste mohli postrehnúť akúsi zmenu. Začala som písať, aby ste sa usmievali, boli šťastní. Zvyčajne končím príspevok slovíčkom ďakujem. Mnohí by ste si pomysleli, že som vstúpila do nejakej sekty, ale nie. Len som začala sledovať seriál Kukučka.

                Nikdy nebuď smutný preto, čo si nedosiahol. Buď šťastný preto, čo si dosiahol. ♥♥ 

Nebola som vedená nejako v Boha veriť. Mama mi vravela, že som kresťan, ale v kostole som bola asi päťkrát. Z toho som si raz zlomila nohu. Som pokrstená, ale modliť sa neviem. Keď sa niekto predo mnou modlil, tak som sa naňho pozerala tak čudne. Až keď som sa dostala ku knihe Nebo nie je výmysel, ktorá je napísaná podľa skutočnej udalosti. A tak som si povedala, že Boh asi nie je taký výmysel, keď sám chlapec sa v nebi ocitol. Neverila som naň, ale začala som o tom premýšľať. Po pozretí filmu som síce usúdila, že kniha bola lepšia, jedno mi však ukázala. Hoci to možno nebol ten skutočný obraz, s najväčšou pravdepodobnosťou som videla skutočný obraz Ježiša. A ja som naňho začala akosi veriť.

                                Nebudeš niekto, pokiaľ si budeš vravieť, že si nikto. ♥

Jednu vec som robila odkedy som na gymnáziu vždy vtedy, kedy mi horelo pod zadkom. Prihovárala som sa Bohu, snažila som sa upokojiť, zhlboka dýchať a vravieť si, že táto písomka je pre mňa dôležitá. A doteraz to funguje, najhoršia známka je vtedy dvojka.

                                                            „Keď vládzeš, dávaj."

Príchodom Kukučky som začala ďakovať za úplne drobnosti. Začala som brať život taký, aký je. Možno sa tu naše názory budú rozchádzať, ale začala som veriť v osud. Všetky tie veci by boli až príliš, ak by šlo len o náhody. Alebo mám v tomto naozaj také šťastie? V Kukučke nešlo len o ďakujem či prosím. Šlo o rodinu, priateľstvo, obetu, súrodencov, lásku.
        
                                                             „Čo má byť, stane sa."

A potom som sa rozhodla to zvečniť a od 24. decembra sa k Bohu prihováram. Zatiaľ som zabudla len raz, aj to bolo vtedy, kedy šlo Búrlivé víno až o 21:40 a ja som už pred jedenástou nevládala nechať oči otvorené. Ak nie som v izbe sama, tak potichu. Ale ak som sama, tak pokojne nahlas a zvyčajne sa rozplačem. Nie je to preto, že som nejaká citlivka -aj keď som- , ale ak si to vravíte nahlas, tak si zvyčajne uvedomíte, čo všetko máte. Vždy začínam vetou, ktorá je v tomto príspevku ako prvá. Tak si zrekapitulujem, čo sa v danom dni stalo. Aj to dobré, aj to zlé. Spýtam sa ho, prečo to takto zariadil, ale nehnevám sa naňho. Pretože to tak chcel. Na záver zrekapitulovania sa mu poďakujem. Nasledujú želania a obdivy na týchto ľuďoch: Juraj Loj, Nela Pocisková, Matúš Kvietik a Mária Havranová. Väčšinou sú každý deň iné, niekedy poviem všetko, čo pre mňa znamenajú, inokedy im len poprajem šťastie a zdravie. Zvyčajne sa vyjadrím k danému dňu, ak niečo s ním / ňou súviselo (fotka na instagrame, nejaký článok, scéna v seriáli). Vravím o nich v takom poradí, v akom sú napísaní. Ak mám niečo povedať ešte ku Kristy a Bee., tak to poviem. Ak nie, tak ich preskočím. Donedávna som toto prihováranie ukončovala Ďakujem. Ale už asi od februára vravím Ďakujem za všetkých. Následne nastáva ticho. Nezáleží na tom, aké dlhé je, ale zvyčajne mi slúži na utriedenie myšlienok. Ak sa mi zdá príliš dlhé, tak si počítam desať úderov srdca a poviem Amen.

                                ♥ Všetko má svoj dôvod, a ak ešte nemá, tak bude mať.

A pomáha mi to uvedomovať si, že tento svet nie je taký zlý. Prestávam chápať ľudí navôkol. Nechápem, ako môžu používať toľko neslušných slov. Nechápem ich činy a to mi pomohlo uvedomiť si, že každý sme iný. A jedinečný. Možno to bude znieť fakt divne, ale Boh mi pomáha. Berie moje starosti a dáva mi radosti. Tiež vám môže prísť divné, že ďakujem za cudzích ľudí a za vlastnú rodinu nie. Povedala som mu jedno moje životné želanie. A rovnako nechcem, aby sa staral o ľudí, o ktorých sa môžem postarať aj ja.

                                                     Správny čas je teraz.

Práve motivačné citáty, či už od ľudí, filozofov alebo z piesní mi veľmi pomáhajú. Keď sa mi niečo nepodarí, tak som samozrejme naštvaná na celý svet, ale viem, že to prejde. Vždy. A v tomto smere mi pomáha pieseň od Zoči Voči a to Už nevládzem. Text je smutný, ale pravdivý. Motivačný a ľudský. Stačí si to párkrát vypočuť a som v pohode. Nasledujú citáty z piesní, konkrétne z jednej pre mňa momentálne najvýznamnejšej a to Prístav nádeje. Len keď to nečakáš, nájdeš svoj prístav. Čo má byť stane sa. Keď letíš príde pád, aj to sa stáva. Z duše sa nestratí, kto zíde z očí. Keď vládzeš, dávaj. Sú to tie najdôležitejšie životné pravdy, ktorými sa riadim. A ja sama si vymýšľam ďalšie. Pomáha mi to, mať šťastný život a predovšetkým myseľ. Aby to pozitívne prekrylo to negatívne. Aby myšlienky na budúcu rodinu prekryli myšlienky na samovraždu.

Aj večný priateľ ťa dokáže zraniť tak, že ti pukne srdce. ♥
♥ Priateľ môže byť niekedy aj nepriateľ, škoda je, že na to prídeme až keď nám ublíži.   

Priateľstvo ma rôzne podoby, niekto môže za priateľa považovať rodiča, rovesníka iný zase psa. ♥

♥ Priateľ ti môže vyčariť úsmev na tvári, ale môže ti spôsobiť aj bolesť srdca naveky.

Priateľ nie je kamarát. ♥
♥ Každý moment strávený s priateľom je lepší, ako moment strávený v nemocnici. 
♥ Priateľstvo s tebou je pre mňa briliantom, pretože od teba má aj obyčajné „a“ zmysel. (venované a myslené s Kristy)
♥ Aj nenávidený človek má právo milovať ♥ 
♥ Život bez lásky je ako človek bez srdca ♥
♥ Láska ti nebude dávať zmysel iba dovtedy, pokiaľ sa nestaneš na nej závislým. ♥
♥ Život ti dá iba dve prekážky, ktoré nemôžeš nijako ovplyvniť - narodenie a úmrtie. Zvyšok sú len výhovorky!

Všetky motivačné citáty neoznačené v úvodzovkách sú moja tvorba, môžete to používať, ale bola by som rada, kebyže aspoň napíšete, že to nemáte z vlastnej hlavy. Každý deň mi napadne aspoň jeden životný citát, ale kým prídem z miestnosti ku notebooku, tak to -ako inak- zabudnem.

Neviem, čo by som mala ešte napísať. Snáď už len toľko, že to zmenilo mňa celú - každú jednu bunku. Snažím sa nenadávať, iba také, že do piva, pivnice a tak. Rozhodne vulgarizmy do svojich úst neberiem tak často, ako pred troma mesiacmi. A keď sa mi niečo nepodarí, tak si iba zatlieskam. Snažím sa ľudí chápať, ale zvyčajne mi ich príde len ľúto, ako môžu nadávať na niečo, čo sa proste má stať? Verím v Boha a možno, že som aj Kresťan, neviem. Nie je to síce o tajení, ale mama a ani babka (a ostatní členovia rodiny už vôbec nie) o tom nevedia, že sa večer k nemu prihováram. Nechcem od neho nič, len mu povedať ďakujem. Ďakujem.

Veď si to zaslúži, alebo nie?  

Ďakujem.
Amen.

Dária.