ČO CHCEM NIEKOMU POVEDAŤ

                                       ♫ ten čo mlčí, chce vždy toho najviac povedať,
                                                              a preto mlčím a ľuďom na otázky neodpovedám. ♫

Som človek, ktorý po zrade, respektíve urobenia si zo mňa žarty, stratil dôveru k ľuďom. Človek, ktorý si najprv premyslí, či si daný človek zaslúži moju prítomnosť. Človek, ktorý radšej píše, ako rozpráva.
Neviem, koľko ľudí tu bude. A možno mi neskôr napadnú ďalší, takže je dosť možné, že tento príspevok bude mať niekedy vo vzdialenej budúcnosti pokračovanie. Rozhodla som sa to podať vo forme listu.

Milá mama,
        od mala som bola na Teba upnutá. Kde si bola Ty, bola som aj ja. Nevedela som si bez Teba predstaviť ani minútu môjho dňa. Stála si pri mne vtedy, keď som to potrebovala. Ale odkedy si začala pracovať v Rakúsku, tak sa moja láska k Tebe vytrácala. A už sa vytratila úplne. Záleží mi na Tebe, to áno, ale už to nikdy nebude také ako predtým. Nechápala som, čo sa deje, keď si nebola mesiac v našej domácnosti, cítila som v sebe obrovské prázdno. Keď si nám zavolala, že tam musíš ostať o deň dlhšie, tak som tomu prestala chápať už úplne. Spomínam si na tú noc, kedy sme s babkou vykúkali z okna, kedy prídeš. Ako si nám zakývala. Všetko bolo v poriadku, až kým si nezmenila rodinu a začala chodiť na dvoj-týždňovky. Vtedy som to začala vnímať inak a postupom času si mi začala liezť na nervy. Teraz? Ja neviem. Potrebujem, aby ste sa s tatikom rozviedli. Nedá sa žiť v tvojom klamstve, ktoré si myslíš, že nevidím. Všetci to vedia, tak prečo to nepovieš nám? Myslíš si, žeby som Miška neprijala? Alebo nejakého druhého? Unavuje ma to. Tvoje predstieračky ma unavujú. Prečo namiesto 'Večer idem preč.' nepovieš: 'Idem do Wellnesu.' Prečo si taká zaslepená a nevidíš, že to už nemá zmysel predstierať? Čo je také strašné na rozvode? Mám už predsa osemnásť. Jaj áno, Ty sa bojíš, že babka prestane k nám chodiť a nebude mať so mnou, kto byť cez tie dva týždne. Lenže ja už nevládzem.Väčšiu apatiu voči Tebe už nedokážem prejaviť. To čo si mi povedala, že ja psa nikdy mať nebudem, tak na to nikdy nezabudnem. Neodpustím Ti, že ma chceš mať celý čas pri sebe a zakazuješ mi ísť študovať to, čo ma baví a robí šťastnou. Nerozumieš, že mňa v Košiciach či v Prešove neudržíš? Že chcem ísť do Bratislavy a Trnavy ďaleko od toho všetkého? Že by som najradšej šla bývať k tatikovi? Veď ani nevieš, čo prežívam. Nevieš, kedy mnou prešla puberta. Nedokážeš si ani predstaviť, čo pre mňa znamená Kukučka. Ale ja Ti to dokážem, už na tom pracujem. A ja vlastne už neviem. Snáď, text piesne od Zoči Voči to povie za mňa: "Milujem ťa, aj nenávidím."

Milý tatik,
        nedokážem toto začať nijako inak, než slovom ďakujem. Je zvláštne, ako Ťa toto slovo dokázalo zmiasť. Znova ďakujem, že si vtedy mal so mnou toľko trpezlivosti a nestrelil mi jednu. Vieš prečo som mlčala? Pretože som mala na jazyku len jednu, jedinú vetu, ktorú som sa bála vysloviť: 'Rozveď sa s mamkou.' A vieš, prečo som sa pozrela vtedy hore? Potrebovala som sa HO spýtať, čo mám spraviť. Ustúpila som Ti, ale už to nemienim robiť. Robilo ma to šťastnou, ale práve na druhé ráno si mi vnukol nápad s Kukučkou, ktorý teraz realizujem. Vieš prečo necvičím? Pretože ja som šťastná aj napriek všetkému. Nepotrebujem byť chudá, nepotrebujem dokonalú stravu bez múky. Nepotrebujem mať zdravú ruku, aby som si mohla ísť za svojim cieľom. Ani Ty si sa nedal, vieš aká som na Teba pyšná za to, čo robíš? Si úžasný človek a to poďakovanie, ktoré patrilo len Tebe v ten večer... Týmto si mi odkázal, že si mám ísť za scenáristikou. Nepovedala som Ti to ešte, pretože sa, úprimne, tvojej reakcie bojím. Bojím sa, že budeš taký, aká je tvoja žena. Ale ty taký nie si, obdivujem ťa, ako to všetko zvládaš. Ale rovnako nechápem, prečo sa s ňou nerozvedieš? Veď jej na nás platíš. Bojíš sa, že by si mi ublížil? Ubližuješ mi teraz. Ale ďakujem, že ma rešpektuješ, a že to so mnou zvládaš. A dúfam, že ma neskôr neodsúdiš.  

Drahá Kristy,
          moja brilliant friend forever, spriaznená duša a veľká sestra. Anjel s ochrannými krídlami. Nikdy Ti nedám dostatočne najavo, čo všetko pre mňa znamenáš. Ak by som si mala vybrať jeden moment, ktorý by som mala zažiť ešte raz, tak je to ten, kedy sme si začali písať na stránke mojpsik.sk. Neviem. Možno je to karma alebo len zmysel života. Že vždy po tom zlom príde čosi dobré. Pochopila som, že som musela najprv stratiť jedného kamaráta, aby si mohla prísť Ty. Píšeme si také veci, ktoré som ešte nikomu nepovedala. Píšeme si o veciach, ktoré nie sú ani na blogu. A stále si píšeme, či som v škole cez esemesky. Za čo Ti ďakujem, že si mi dokázala zvýšiť účet za mobil. Či som doma cez facebook. Už som si ho chcela mnohokrát zrušiť, ale neurobila som tak len pre Teba. Si úžasná, to ako mi píšeš o chémii a tým ma donútiš si to aspoň prečítať. Vážim si Ťa viac ako vlastný život. Si mojim slnkom, ktoré keď svieti, tak mám úsmev na tvári, ale keď zapadne, tak padne aj moja nálada. Bolí ma, keď vidím, ako sa trápiš. Hoci ja s Tebou nie som, ale je tam Ben. Ben, vďaka ktorému zaspávaš a ja Ti ďakujem, že si sa mi s tým zdôverila. Zmazalo Ti účet na facebook, teda aj naše správy, ale nevadí. Na takéto krásne veci sa nezabúda. A ja Ti sľubujem, že nezabudnem ani na devätnásty júl, presne ten deň, kedy sme sa stretli. Naozaj som Ťa chcela objať. Ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem.* A ty vieš za čo. Ďakujem Ti za všetko, čo si mi dala, od Autá 2, cez My little Pony až po to, že si moja jediná a rovno najlepšia priateľka. Nechcem ich viac, pretože Ty si v mojom živote najdôležitejšia. Kým sme sa stretli, tak ma moja najbližšia rodina odcudzovala, že trávim toľko času za notebookom. Od nášho stretnutia, teda, odvtedy čo si mi poslala oznamko, tak im poviem, že si píšem s Kikou (pretože Kristy by nepochopili) a oni sa ma hneď opýtajú, ako sa má. Vedia, že som s Tebou šťastná. Pretože aj Ty patríš do mojej rodiny. Respektíve dalo by sa povedať, že Ty si jediný člen mojej rodiny. Vraj sa dobré kamarátky raz za čas pohádajú, a potom sa udobria. Píšeme si takmer šesť rokov a ani raz sme sa nepohádali, ani raz sme si na dlhší čas nedali od písania pauzu. Každý deň. A každý deň si máme čo povedať. Ak si mám vybrať, komu by som mala veriť, tak verím Tebe. Ak ešte mám nejaký povraz s dôverou k ľuďom, tak druhý koniec držíš Ty. Ja Ti ďakujem, že si dokázala nahradiť Sama. To Ty si mi napísala, že je lepšie mať pár skutočných priateľov ako veľa a falošných. Chcem, aby si vedela, že keď sa kedykoľvek budeš cítiť naozaj zle, že už nebudeš vedieť ako ďalej, zober mobil, nájdi moje telefónne číslo a volaj! Len a len vďaka Tebe som pochopila, že priateľstvo je magické.
A True, True Friend helps a friend in need,
a friend will be there to help them see.
A True, True Friend helps a friend in need,
to see the light that shines from a True, True Friend.  

*písané, nie okopírované.

Milý Samo,
        až teraz som si uvedomila, že vždy som bola verná iba jednému kamarátovi. Najprv to bol Alex, potom si to bol Ty a teraz je to Kristy. Snažila som sa cez to preniesť, ani nevieš ako veľmi. Nechcem zabudnúť na chvíle strávené s Tebou. A ani nezabudnem. Ale celé ma to mrzí. Keby som to vtedy nevyslovila, tak by sme sedeli spolu možno až do konca deviateho ročníka. Možno aj teraz. Ja viem, že trápiť sa nad tým, je už zbytočné. Ale bolí to, veľmi. Si snáď jediný chlapec, s ktorým som bola tak dlho, a predsa som k Tebe necítila viac ako priateľstvo. Úžasné priateľstvo, úžasné detstvo, ktoré mi teraz chýba. Každým nie mi vrážaš dýku do srdca. Vtedy, keď Ťa profesorka posadila ku mne, tak sa mi vrátili všetky spomienky. Sedel si pri mne desať minút či pol hodiny? Neviem. Ale čo viem, je, že mi za ten čas preletelo očami päť rokov môjho, nášho života. Stále si to zakazujem, zakazujem si, venovať Ti takúto pozornosť. Ten sen. Ukázal mi, akí sú ľudia. Myslela som si, že to tým skončilo, že by si to bol schopný spraviť, pretvarovať sa, že sme kamarátmi a pri tom to bola stávka, ale nie. Ani náhodou. Boli sme najlepší priatelia, ochraňovali sme sa ako súrodenci, a tak sme sa aj ľúbili. Bol si môj najlepší priateľ, ale bol si mi ako brat. Viem, že za to môžem ja, že som Ťa zradila. Máj dvetisíc jedenásť zmenil všetko. Ale ak by si so mnou nechcel mať už nič spoločné, tak by si mi napísal na moju správu, že už nechceš byť mojim priateľom, ale ty si napísal opak. Chcel si ním byť opäť, tak prečo v triede kričíš nie? Kým si bol? Bolo to klamstvo? Bolo to priateľstvo? Zmenil si sa? Zmenila som sa? Vždy na Teba pozerám z úplne iného uhla ako to, že si môj spolužiak. Vždy. A viem, že som si povedala, že sa riadim mottom: Čo má byť, stane sa. Ale. Bez Teba som iná osoba, akoby som žila iný život. Toto sa nemalo stať. Ak by som tú vetu nevyslovila, všetko mohlo byť inak, ušetrili by sme si toto trápenie. Na dobrého priateľa ťažko natrafiť a ešte ťažšie zabudnúť. Aj napriek všetkému ďakujem za päť rokov môjho života.    

Milý Fero,
        nikdy by som si nepomyslela, že Ti budem chcieť niečo povedať. Ale pravda je taká, že znamenáš pre mňa viac, ako by som si možno myslela. To, že si mi robil zle, Ti už navždy zostane, že si sa mi vysmieval. Ale všetky tie náhody, od doliezania, že mám nový mobil, cez dotknutie sa našich kolien až po Tvoj účes. Fakt, že si v podstate celkom normálny chlapec, ktorý sa pred chlapcami potreboval iba predvádzať, a že musíš byť najväčší frajer... Si zvláštny, neviem posúdiť tvoje správanie voči mne a voči ostatným. Je fakt, že si mi vtedy, keď som Ti pomohla s nemčinou povedal ďakujem, ale na druhý deň si to zatĺkal. Si tak nečitateľný, nepredvídateľný, že mi naháňa strach, keď sa na Teba zadívam. A naozaj nás spájajú náhody, minule, keď sme hrali hru a mali ísť za dvere, tak profesorka vybrala Teba, aby si šiel so mnou. Dospel si? Neviem popísať tvoju povahu. Keď sme boli ešte na základnej na školskom výlete a hrali pravdu a odvahu. Dlho si premýšľal, čo mi dať. Každý navôkol sa Ťa pýtal, či si do mňa zamilovaný. Keď si mi raz robil naozaj vkuse zle, spýtala sa Ťa to aj spolužiačka a vtedy si mi dal aspoň na chvíľu pokoj. V deviatke sme zrazu všetci vedeli spolu vychádzať, porozprávať sa. Ale kto v skutočnosti si? Prečo sa ku mne správaš inak? Keď si mi na moju otázku, prečo stále za mnou chodíš, povedal, že si sa do mňa zaľúbil a v tom si sa začal potichu smiať, vyviedol si ma z miery. Nie preto, žeby som k Tebe čosi cítila, ale preto, že si si z toho urobil žarty. A potom, keď som si uvedomila, že predsa len k Tebe niečo cítim, tak sa dozviem, že máš frajerku. Zakázala som si Ťa, ale stačí jeden účes a ja som v tom znova. Chcela by som, aby si už konečne povedal, kto si. Pretože ja Ťa nepoznám. A verím, že ľudia sa menia.  
  
Drahý Juraj,
          už sú to tri roky dva mesiace a dvanásť dní. Stále nedokážem uveriť, že som sa dokázala zamilovať do niekoho ako si Ty. Chcem Ti povedať, že aj keď to tak niekedy nevyzerá, bol si pre mňa skutočnou láskou a stále si. Aj keď to miestami vyzerá, že uprednostňujem Matúša, zaprisahala som si, že vás dvoch nikdy nebudem porovnávať. Je mi ľúto, že nie si taký dostupný, ale o to viac môže byť moja fantázia obšírnejšia. A aj je. Vieš, mne naozaj nejde o stretnutie, ale o to, že Ti chcem povedať ďakujem. Dávaš mi nádej, že môže byť lepšie. Nezradil si ma. Aj keď už pre mňa ako Martin prestávaš niečo znamenať. Nikdy som si Ťa s ním nestotožňovala, vždy si bol pre mňa Juraj, hrdina. A to, že Ťa nemôžem mať, si kompenzujem so snami, kde naozaj fantázia medze nemá. Tam, tam som Ťa už toľkokrát stretla, toľkokrát sme sa rozprávali a dokonca si tam bol v Teleráne spolu s Matúšom a rozprávali ste sa ako dobrí kamaráti. Tvoja rodina je pre mňa tak dôležitá, ako si Ty, neuprednostňujem Ťa. Zabránil si mojej smrti, ukázal si mi, čo všetko pre mňa znamená číslo dvadsaťdeväť. Nezneužil si moju dôveru, robíš všetko tak, ako cítiš. Ja Ťa vôbec nepoznám, ale cítim, že si správny človek. Ďakujem Ti, že si prekryl všetky tie lásky, ktoré skôr zanikli, ako stihli vzniknúť. Dúfam, že keď Búrlivé víno skončí, tak Ty neskončíš. Možno Ťa nebudem vidieť v televízii, ale nepotrebujem oči, aby som Ťa videla vo svojom srdci, v budúcnosti na pravom predlaktí a v mojom náručí. V mojom dome, po ktorom bude pobehovať môj syn. On nielen, že bude mať Tvoje meno, ale vždy, keď si vezmem jeho tvár do dlaní a pozriem do jeho očí, uvidím tam dokonalého muža, Teba a lásku k Tebe. Ďakujem, že si mi zmenil život.    

Drahý Matúš,          
          usmievam sa. Neprestanem sa smiať, kým tu budeš Ty. Kým na Jurajovi som si ako prvé všimla jeho zovňajšok, Teba som najprv obdivovala. Si tak žiariaci humorom, že dokážeš pobaviť aj vtedy, keď sa to nehodí. Ďakujem, že si musím zakrývať ústa, aby ma nebolo počuť do vedľajšej izby, keď sledujem videá s Tebou a smejem sa. Ty si taký spontánny, že by si dokázal zahrať živú hru bez toho, aby Ti dal niekto scenár. Ty si tak prirodzený, že Ti to môže množstvo ľudí závidieť. Tvoj smiech nejde z bránice, ide zo srdca. Ak je už dlho konverzácia iba taká obyčajná, Ty musíš spraviť alebo povedať niečo, čím ma rozosmeješ na celú izbu. Ty svoj život prežívaš teraz, neexistuje pre Teba žiadne zajtra. Áno, dlho som sa bála, že Ťa mám radšej ako Juraja Baumanna, ale našťastie som si uvedomila, že na tom vôbec nezáleží. Práve vďaka Tvojmu smiechu a Tvojej postave som dokázala úplne vymazať z hlavy Mira. Dobre, s Tvojim fajčením nesúhlasím, ale pochopila som, že si svoj život žiješ najlepšie, ako dokážeš. Ak si mám vybrať, či si pozriem Kukučku, alebo niečo nové, kde Ťa môžem vidieť v inom svetle alebo reláciu, kde si ako Matúš Kvietik, tak si vyberiem reláciu. Tvoje pôsobisko v Chart show. Ty tam dokážeš povedať takú vetu, že sa smejem, dobre že nie ešte pätnásť minút potom. Smiala som sa na nejakej veci úprimnejšie, ako na tom čo povieš Ty? Dobre, pozerám stále Kukučku, ale už to dávno nie je o láske Juraja a Táni. Mrzí ma, že Ťa nemôžem vidieť vyvíjať, ale vždy, keď pridáš fotku na instagram, tak sa usmejem. Ja verím, že Ti ešte šancu dajú. Veď si skončil len prednedávnom školu. Ak si mám vybrať človeka, ktorý by mal byť mojim vzorom v spôsobe, ako prežíva svoj život, tak si vyberám Teba. Tvoj smiech je taký pôvabný. Tvoj hlas je zamatový, to ako ho dokážeš meniť, je neuveriteľné. A to, že máš dvoch psov. Obdivujem Tvoj humor, to ako vystupuješ. Dedko Ti pomohol, ale Ty si to podal, Ty si sa to naučil a verím, že si si zo scenára niečo zobral. A to ako sa s Máriou doťahujete. A ja som sa doňho zaľúbila tak, ako keď človek zaspáva. Pomaly, pomaličky a potom zrazu úplne.


* V listoch sú slová zo seriálu Kukučka a z knihy Na vine sú hviezdy.

Keď si to tak spätne čítam, nevyjadrila som všetko, ale to asi ani do jedného príspevku nedá. Bolo to až príliš osobné a asi sa z niektorých pasáži budem ešte dlho spamätávať.

Nasledujúca téma bude Najkrajšia spomienka tvojho najlepšieho leta.

Dária.