ČO NEHOVORIŤ ZDRAVOTNE POSTIHNUTÉMU

Téma tohto príspevku mi napadla v noci, keď som sa zobudila v Rakúsku. Problémom bolo to, že som si ho začala hneď písať v hlave, a ako som pridávala body, nahrnuli sa mi slzy do očí. Prišlo mi ľúto, že nemôžem byť zdravý človek.
Ale... keďže zdravotne postihnutý môže byť telesne aj psychicky, bude tento príspevok všeobecný. Zahrniem to hlavne na seba, ale vážne sa pokúsim spomenúť aj body, ktoré trápia možno vás. A vlastne k napísaniu ste mi pomohli vy - vašimi reakciami. Neviem, ako vám mám vysvetliť, že nie som silná. Rozhodla som sa vďaka vám, možno, pomôcť ostatným, ktorí sa boja o svojom zdravotnom postihnutí - či už telesnom alebo psychickom - hovoriť, tak, že budem o tom písať.

Mama sa celý môj život a vlastne aj teraz snažila nebrať ma za inú. Jasné, všetky najmožnejšie úľavy mi chcela vybaviť, ale narážam na posúvanie mojich levelov, čo dokážem. Napadla mi ako prvá turistika. Nikto a zároveň áno, ma nenútil sa štverať na Zadielsku dolinu, na vodopád s mnoho schodmi v Rakúsku, na všetky vyhliadky alebo teraz do tej rokliny. Nikto, a predsa to bola práve moja mama. Za čo sa jej nikdy dostatočne nepoďakujem, pretože iba vďaka nej viem, až kam viem zájsť. No naozaj sú situácie, ktoré ako zdravotne postihnutá nezvládnem (napr. viem, že by ma nezobrala do Slovenského raja na rebríky, keďže sa neviem držať lana). Na druhej strane, moja mama niekedy preháňa, a ja určité veci naozaj nedokážem, pretože som postihnutá.

A teda, neviem s koľkými vecami sem prichádzam. Budú to aj otázky, ktoré sa zdravotne postihnutého nepýtať. S ktorými som sa stretla ja. A aj s vysvetlením prečo.

NEVERÍM.

Asi najzákladnejšie slovíčko. Nikdy zdravotne postihnutému nevravte, že mu neveríte o jeho zdravotnom probléme, že ho má. Možno v ústnom podaní ani tak nie, ako v tom písanom. Keďže som internetové dieťa, chodila som na jednu stránku -mojpsik.sk- a samozrejme, že si tam chcete nájsť kamarátov. Ak som si s nimi už dlhšie písala (pár mesiacov/rok), tak som im to chcela povedať (napísať). A dosť ma zarazilo, že použili toto slovíčko. Skončilo naše kamarátstvo z ich strany, pretože mi neverili. No potom tam boli dve osôbky - Kristy a Dominika -, ktoré túto vetu nenapísali. A vidíte, jedna z nich je moja spriaznená duša a najlepšia "sestra" na svete, a s druhou si tiež sem-tam píšeme. A v neposlednom rade ide o vás, milí čitatelia. Reakcia na príspevok DIAGNÓZA ma dojala. Ďakujem.

NEVERÍM, ŽE TO DOKÁŽEŠ.

Okej, teraz to je podobné, iba na inú situáciu. My, telesne postihnutí, máme iné telo ako zdraví. Naše telo sa dá rôzne ohýbať a dokážeme veci, ktoré vy nie. Ja viem napríklad ohnúť palec na pravej ruke a dotknúť sa predlaketnej časti. Neviem, či chápete. Na ľavej ruke to nedokážem, a normálne zdravý jedinec by to asi ani dokázať nemal. Ide o to, že nikdy nevravte, že nám neveríte. Pretože máme v sebe zakodované, že vám to musíme ukázať a potom sa pýtate...

NEBOLÍ ŤA TO?

Nie. Verte, že ak by nás to bolelo, tak vám to neukazujeme. Naše telo je iné, mnohé veci necítime. A pri cvičení sme na bolesť zvyknutí. Pretože vieme, že cvičenie nám môže pomôcť - napríklad stuhnúť svalstvo. Toto mi napadlo z príhody, ktorá sa stala mojej "kamarátke" v Čilistove. Keď sa mala postaviť z vozíka a teta vravela: Oj, nerob to, nerob to. Len preto, že si myslela, že ju bolí, keď stojí a drží sa zábradlia. (pretože to M. necítila, nemohlo ju to bolieť)

ZÍZAM. (okej, toto nie je veta, ale mimika tváre :D )

Prejdem to rýchlo. Nezízajte na nás. Napr. mne na ruku. Nechoďte sa pozerať do nášho auta, ak zaparkujeme na mieste pre zdravotne postihnutých, či máme tú kartičku (právo tam parkovať). Verte, ak by sme ju nemali, tak tam neparkujeme. My to všetko vidíme, aj keď sa na vás nepozeráme. My to cítime. Tak sa pozrieme na vás a vy odvrátite zrak. Je to zbytočné. Vieme, že sme iní - je fajn, keď sa na nás na pár sekúnd pozriete, ale nepozerajte na nás príliš dlho. Je to zízanie. A je to nepríjemné. Nie sme výklad obchodu. To isté platí pre psychicky postihnutých - nie je fajn, keď sú všetky oči na človeku, ktorý má papier, že má depresie alebo niečo iné. A znervózňuje ho to.

AKO VEĽMI ŤA OBMEDZUJE TVOJA DIAGNÓZA?

Veľmi. Vôbec nejde o to, že by sme mali (musíme) cvičiť (pretože ja necvičím, dúfam, že si to neprečíta ortopedička). Premýšľali ste niekedy nad tým, ako sa máte super, že môžete cvičiť na telesnej? že môžete hrať, čo ja viem, basketbal či iné loptové hry? Že viete robiť kotrmelce? Že vám stačí prečítať si raz učebnú látku a na druhý deň sa prihlásite odpovedať a máte jednotku? Že sa nepotknete na rovnej zemi? Že viete chodiť? Že máte kopec kamarátov, s ktorými sa stretávate vonku (špeciálne večer alebo v noci)? Ja viem, že nie každý je taký. Ale väčšina zdravých ľudí sa ide vonku zabaviť. Ja nechodím von bez dozoru staršieho (chcela som napísať dospelého, ale veď aj ja som :D ). Rovnako to majú aj psychicky postihnutí (chcem pripomenúť že sa do toho ráta aj psychológia nie len psychiatria!). Ich/naša úzkosť nedovolí sa ísť len tak niekam von zabaviť medzi cudzích ľudí, ktorí z nás sajú energiu.

CHCELA SI SA NIEKEDY ZABIŤ?

Okej. Toto by sa nemalo pýtať vôbec nikoho (ak nie ste psychiater), ale hlavne nie psychicky a telesne postihnutých. Ako viete, ja áno. Ale nie preto, že som iná ako ostatní, ale kvôli šikane v škole. Je to viac ako len o psychike. Je to veta, ktorá vás vo vnútri zožiera každý deň. Aj potom, ako sa rozhodnete to nespraviť.

A POZNÁŠ TO, KEĎ.../VEĎ TO POZNÁŠ.

Nie. Nepoznám, aké to je. A to je jedno, o čo ide. Nepoznám, aké to je byť opitá a chodiť v noci/nadránom domov. Nepoznám, aké to je, byť zamilovaná do chlapca. A plno ďalších vecí, ktoré mi nenapadajú. Ide o to, že my všetko berieme inak. Oveľa intenzívnejšie a odmietnutie bolí oveľa viac.

TO JE NEJAKÁ BLBOSŤ, ŽE MÁŠ POŠKODENÚ ĽAVÚ ČASŤ MOZGU A PRAVÚ ČASŤ TELA, NIE? 

Nie. Je to tak. Neviem, prečo. Nie som lekár. Možno viem o svojej diagnóze viac ako ty, ale na niektoré otázky neviem odpoveď.

NEMÝĽTE SI DIAGNÓZU S NIEČÍM INÝM. (okej, toto je RADA, nie vaša chyba)

Mnohí ľudia si myslia/mysleli, že to kvôli DMO som taká tlstá. Nie. Som tlstá (viem to) (ak chcete jemnejšie slovo, tak plnoštíhla či nadýchaná :D ), pretože som. Jem veľa. Nechodím von. Nechodím v podstate vôbec naviac. Nestravujem sa zdravo ani pravidelne. (minule sme s mamou prišli na to, že moja váha začala naberať po presťahovaní sa zo západu na východ) Nie pre moju diagnózu. A je dobré, ak to viete.

PREČO NEJDEŠ MEDZI ĽUDÍ? (mamina obľúbená veta)

Vážne. Ak ste telesne postihnutí spôsobením mozgu, tak ste aj psychicky postihnutí. Som introvert, ale nikdy nebudem taký introvert, ako niekto iný. Byť medzi ľuďmi je pre nás veľmi... nepríjemné. Ja konkrétne nechcem, aby na mňa zízali. Aby sa ma pýtali, niektorú z týchto otázok. M. môže byť napríklad taká, že nechce, aby sa na ňu pozerali, ako na tú, čo nevie chodiť (pretože vie chodiť, iba kvôli svojej diagnóze musí mať vozík). Byť v akejkoľvek spoločnosti (je smutné, že je to aj moja rodina) ma vyčerpáva. Aj keď sa so mnou nikto nerozpráva, a dajú mi pokoj. Potom potrebujem celý deň, kým sa dám dokopy. Kým si nabijem baterky.

MÔŽEM TI POMÔCŤ?

Ak vidíte, že sa trápim s otváraním vreckoviek alebo obalu z nanuku či nejakej tyčinky a chcete mi pomôcť, nepýtajte sa ma to. Táto veta ma dostáva do úzkych. Cítim sa zle. Radšej povedzte: Ukáž, pomôžem ti./Pomôžem ti. Alebo nehovorte nič, vstaňte a vezmite mi to, a pomôžte. Skrátka pomôžte. Ak chcete. Niekedy sú slová zbytočné.

NEPLAČ./PLAČ TI NEPOMÔŽE.

Okej, možno toto nesúvisí iba s postihnutými. Ale vážne to nehovorte nikomu. U mňa tým vyvoláte presne opačnú reakciu. Začnem revať ešte viac, niekedy až tak, že sa neviem nadýchnuť. Mne v mnohých situáciach plač pomáha. Neviem prečo. Skrátka sa vyrevem a je mi dobre. Asi sa odplaví ten hnev alebo čo. Som veľmi emotívna a pre mňa je plač skôr riešením.

MOHLO TO BYŤ AJ HORŠIE.

Máte pravdu. Ale zároveň aj nie. Nevravte zdravotne postihnutému, že jeho postihnutie mohlo byť horšie. Napríklad, že by tu nemusel byť. Áno, mohla som sa narodiť mŕtva. A viem, sama tvrdím, že vždy môže byť horšie, ale nikdy som to nepoužila v súvislosti s mojou diagnózou. Mama aj tak hovorí, že je rada, ako na tom som, lebo vie, že som mohla byť na tom horšie (byť hluchá a tak). Pretože, čo môže byť horšie, ako to, že necítim, že v pravej ruke držím mobil/čiapku a ja ho/ju hľadám po celom byte? Že ma pravdepodobne za toto šikanovali v škole? Že neviem povedať pravdu bez toho, aby som sa nerozrevala? Že neviem kontrolovať svoj hnev? Že sa bojím, že tú diagnózu zdedia moje deti? Že sa bojím, že pre moju diagnózu budem mať problém otehotnieť? Že sa bojím, že nebudem vedieť ani podržať v rukách svoje dieťa? Že nemôžem pomôcť ani tete s kočíkom dole schodmi, lebo na to treba dve zdravé ruky?

POMÔŽ MI.

Dobre, narážam na poslednú vetu v predošlom bode. Veď ja nemôžem ani ľuďom pomôcť. A rovnako ani tí, čo sú na vozíku. Nepýtajte si, prosím, odo mňa pomoc v praktických veciach. Okej, ešte opraviť chyby v texte, to vám viem. Ale nepýtajte ma o pomoc v manuálnych veciach - podaj mi vŕtačku, otvor mi to... Pretože v tom lepšom prípade, s tou vŕtačkou spadnem alebo vám roztrhnem obal, ktorý ste tak milovali (alebo rozsypem všetok obsah). Ale viem vám pomôcť v emocionálnej vetve. Ak sa potrebujete vyrozprávať, zanadávať na niekoho, poohovárať alebo tak, som tu! Povedzte mi: Chcem sa vyrozprávať/Potrebujem sa vyrozprávať. A v mojom prípade, ani si neuvedomíte, akú službu mi tým spravíte. Vy sa vyrozprávate a ja sa budem cítiť lepšie, že nie som sama, ktorá má s niečím problém alebo ešte lepšie - poviete niečo, čo sa mi bude môcť neskôr hodiť do príbehov. (však Kristy? Tá predavačka ma dostala! :D)

Určite to nie je všetko. Je mnoho vecí, ktoré by ste zdravotne postihnutému (opakujem, fyzicky aj psychicky) nemali vravieť. Tu sú iba tie základné, ktoré ma najviac trápia, ak sa o nich diskutuje. Možno, ak nazbieram opäť pár bodov, tak napíšem pokračovanie.

Teraz, ak sa nebojíte, a nechcete sa spýtať otázku odtiaľto, pokojne sa ma v komentároch spýtajte, niečo o živote s mojou diagnózou. Odpoviem na všetko (ide mi o to, že niektoré veci, ktoré vy robíte automaticky, môžu byť pre mňa problémom (napr. česanie vlasov)), nebojte. Odpoviem na všetko, aj príliš osobné otázky. Ak je to téma, ktorá vás fascinuje, ako o nej píšem, tak sa budem snažiť písať viac.

Chcete čítať viac príspevkov o mojej diagnóze?

Dária.