JURAJ LEVICKÝ - PRVÁ ČASŤ

Ahojte,
neviem, či si spomínate na to, ako som vám písala, že som si začala v hlave písať príbeh Juraj Levický. Vymyslený, krásny, jedinečný. Ak nie, tak to už viete. A ak áno, tak je tu. Píše sa v roku 2015. Dôvod, prečo som sa zrazu rozhodla ho začať písať aj na papier, je, že som opäť v kontakte s Jurajom Lojom. A chcem vedieť, či to vo mne ožilo - keď sa mu narodila dcérka Leyla, alebo sa nestalo vôbec nič. Chcem sa ešte poďakovať Kristy za obrovskú podporu.
Príbeh je vymyslený, podobnosť s mojím životom čisto náhodná.
Budem písať dovtedy, kým budem mať myšlienku.
Bude vychádzať iba v utorok.
A to iba za predpokladu, že ho okomentuje každý, kto si ho prečíta. Pre mňa za mňa, aj ako anonym. Potrebujem spätnú väzbu.
Pretože je to príbeh o mne a zároveň je vymyslený, je to všetko tak, ako sa správam, ako žijem.
Mená sú niektoré vymyslené.
Priezviská a mestá boli nahradené inými.
Teším sa na vašu odozvu (pokojne sa vyjadrite, ako to cítite - je to blbosť, toto ma rozosmialo...).
Ďakujem.



Potom, ako som si dala ruky do rukávov, stiahla som si tričko na brucho. Rýchlo som otvorila dvere a posadila sa na loptu. Marek sa na mňa pozrel. „Už je toľko hodín?" Dal si dole slúchadlá. „O pol tretej tam mám byť." oznámila som. Marek začal stláčať touchpad na notebooku. „Máš ešte trištvrte hodiny." „No a pätnásť minút ešte cesta. Obliekaj sa!" Vstala som z lopty. Neviem, prečo som s tým súhlasila. Keď sa ku mne Katarína v triede prihovorila, že chce, aby som prišla na jej oslavu narodenín, chcela som jej odvrknúť rázne nie. Skutočne neviem, prečo som povedala áno. Vážne mi tak veľmi záleží na tom, čo si o mne bude myslieť nová spolužiačka? Stála som tam s prekríženými rukami na prsiach. Keď som uvidela, že ma nevníma, tak som si sadla vedľa babky na gauč. Lúštila krížovky. Hypnotizovala som hodinky. 13:30. „Marek!!!" zvrieskla som a sadla si k nemu na gauč. Nechcela som sa už povaľovať na gauči, ale musela som ho nejako odtiaľ dostať. Položila som si nohy na jeho. Pozrel sa chvíľu na mňa a potom sa vrátil k notebooku. Opäť som si položila nohy na jeho a jemne pritlačila. Vzdychol. Položil notebook vedľa seba a šiel do kúpeľne. Čo? On išiel ešte do sprchy? Nervózne som sedela na gauči. Ja to nestihnem. Ja to nestihnem! Marek vyšiel z kúpeľne a išiel sa prezliecť do izby. „No. Spokojná?" vstala som z gauča. „Chceš už ísť?" Prešla som okolo neho na wc. Jasné. Teraz, keď chcem ísť už preč, tak nejde. Nejako som to zvládla. Keď som sa chcela ísť obuť, uvidela som, že Marek je opäť na notebooku. „Ideme!" povedala som rázne. „No tak Marek, choďte už." hnala ho babka. Vzdychol si, pozrel sa na hodiny, ja som sa zatiaľ obula. Marek to zvládol za minútu. „Auf Wiedersehen!" „Čaute!" kričala za nami babka. „Čau." povedal Marek. Nezamkol. Zišli sme schodmi, na ktorých ma Marek predbehol a šli sme k autu. „A kde to je?" spýtal sa. „Na Zábavnej." povedala som. Keď sme prišli do Gmelice na Zábavnú ulicu, spýtal sa: „Kedy mám po teba prísť?" spýtal sa. „Neviem, ako dlho tu budem. Zavolám ti." povedala som mu. „Ale zavolaj predtým, ako vyjdeš von. Nie ako vždy." vravel mi, keď som vystupovala z auta. „Nebój." zavrela som dvere auta a pozerala som sa, ako odchádza. Otočila som sa smerom k panelákom. Uvidela som Sašu, ako prichádza k jej paneláku. „Čau, Dária." zakričala mi a mávala. Och. Odkývala som jej. Jasné, že pozvala aj ich. Tráviť aj sobotu s mojimi spolužiakmi? Ešte raz sa pýtam - prečo som povedala áno? Predbehli ma, tak som utekala za nimi, keďže jej už zazvonili a otvorili dvere. Vošli sme do paneláku. Dobre. Kde majú schody? Poobzerala som sa okolo seba. Preglgla som. Oni. nemajú. schody? Všetci sa natrepali do výťahu a nejaké neznáme dievča mi podržalo dvere. „Tak ideš?" spýtala sa. Ja nemôžem. Nemôžem vstúpiť do toho starého výťahu. Čo... čo ak sa zasekneme? Pustila dvere a ja som utekala, aby som ich ešte zastihla. Lepšie sa zaseknúť s ľuďmi, ako sama. Juraj Loj, Juraj Loj, Juraj Loj. Opakovala som si v duchu nalepená na spolužiakov i cudzích ľudí. Sme tu. Vyšli sme z výťahu. Katka nás už čakala s otvorenými dvermi. Vstupovali sme dnu. Ja som išla ako posledná. „Ahoj." pozdravila sa mi. „Ahoj." zamrmlala som si popod nos. Všetci sa vyzúvali, pridala som sa k nim. Snažila som sa byť za nimi. Stála som mimo ostatných, zdržiavala som sa v rohu. Prišla ku mne Katka. „Čo piješ? Čo ti nalejem?" ukázala rukami na ponuku na stole. „Vodu. Stačí mi voda." preglgla som. Dvihla obočie. „Ja nepijem alkohol." odvetila som na jej prekvapivý výraz v tvári. Pozerala sa na mňa. Premeriavala si ma od hlavy po päty. „Asi už pôjdem." chcela som okolo nej prejsť, keď vystrela ruku. „Nie. Veď, budeš piť vodu. Ako chceš." nebol to dobrý nápad. Všetci moji spolužiaci, ktorí tu boli, sa práve vrátili z balkóna. Ten smrad. Ešte raz sa pýtam. PREČO SI SAKRA POVEDALA ÁNO?! Dala som si glg z môjho pohára. Položila som si ho na kraj stolíka a opierala sa o stenu. Pozorovala som všetkých. Jedny sa práve vrátili z fajčiarskej pauzy, iní si kolovali fľašu. A ja. Pozrela som sa na mobil. Prešlo pol hodiny. Ešte som tu len pol hodiny! Dobre. Vydrž aspoň hodinu, potom sa vyhovor, že sa musíš učiť, alebo že babka potrebuje brať lieky. Super, len sa rozprávaj sama so sebou. Katka prišla opäť ku mne. „Vážne nič iné okrem... vody nechceš?" „Nie, vďaka." Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Prosím. Nech už prešlo aspoň pätnásť minút. Pozriem sa na mobil. Dve minúty. Prečo?! Katka bola otočená stále smerom ku mne, keď sme sa všetci otočili smerom ku chodbe, lebo sme počuli kľúče. „Rýchlo to skryte!" vravela Katarína. Skrývali fľašu a volala ostatných z balkóna dnu. Šla na chodbu a privrela dvere. „Jáj, to si ty?" počula som jasne. Otvorila dvere. „Čo si si myslela, že je to mama? Čo myslíš, že ja neviem, že piješ a fajčíš?" Nevidela som toho, kto to povedal - len som vedela, že to hovorí chlapec v asi takom veku ako my. „Na čo si prišiel?" Katarína cúvla a on sa objavil. Bol od nej asi o hlavu vyšší. Hnedé krátke vlasy, oblečený v modrej bunde, v ruke držal svoju sivú čiapku. „Prepáč, prišiel som si iba po prachy a zasa pôjdem. Nie som zvedavý na tvoju oslavu." Ten hlas. Znel celkom fajn. „Dobre, tak choď a potom zmizni." chcel prejsť cez tú izbu, v ktorej sme boli my. Jasne sa na mňa pozrel. Dokelu. Tiež si si vybrala miesto, rovno ako vo výklade, pre každého, kto vojde do tejto izby. Čo si asi tak myslí? Uvidel ma, teraz si hovorí. No, to koho si si pozvala. Za škratu. Alebo ešte lepšie. Tá je škaredá. Nie, ešte lepšie. Tá je čudná. Stiahla sa mi ruka vpäsť. „Alebo vieš čo?" vrátil sa späť krokom ku Katke. „Nepredstavíš nás?" prečo musím všetko počuť. Určite si povedal: Hej, chcem vedieť meno tej škaredej. Strčila ho. „Tak všetci. Toto je môj brat. Ďuro." povedala Katka ako vchádzali do izby. Všetkým dával ruku. Počkať. Ďuro. Ďuro je Juraj, nie? Juraj. Ona má brata Juraja. Nie. Zabudni. Nezamiluješ sa do neho iba preto, že sa volá Juraj. Prestaň. Možno sem ani nepríde. Nie, stop! Juraj Loj, Juraj Loj, Juraj Loj. Vravela som si vduchu. Pozrela som sa do zeme. Keď prišli ku mne. „A toto... je Dária." Musela som dvihnúť hlavu. Má modré oči. Ako On. Nie. Juraj Loj, Juraj Loj, Juraj Loj. Vystrel ku mne ruku. „Som Ďuro." Dokelu. Musím mu dať pravú ruku. Nie. Zistí to. Budem ešte viac na posmech. Snažila som sa odkašľať. „Ja... ja som Dária." spravila som krok dozadu. Chcela som sa prepadnúť od hanby, teda som sklonila hlavu. „No, tak už si sa zoznámil, nie? Vezmi si peniaze a môžeš ísť." Vravela Katka. Áno, nech už ide. „Ja by som tu ešte chvíľu zostal, neponáhľam sa." Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Chcem si obzrieť svoju obeť. Určite si povedal v hlave. Postavil sa vedľa mňa, presne ako ja - opretý o stolík, ktorý bol už poloprázdný. Pozerala som sa mu na nohy. Nedvihnem hlavu, nedvihnem hlavu! „Prečo tu stojíš sama, ďaleko od ostatných?" v jeho hlase bol cítiť záujem. Juraj Loj, Juraj Loj, Juraj Loj. „Všetci ostatní sa so mnou zvítali, dali mi ruku a ty? Čo sa ma bojíš?" na konci bolo počuť trochu smiechu. Juraj Loj, Juraj Loj, Juraj Loj. „Máš... zvláštne meno. Akého je pôvodu?" Dvihla som hlavu. „Asi ruského." odvetila som, dozvedela som sa to v lete v ADELI. Odvrátila som zrak, hneď ako som to povedala. „Takže... Dária. Skrývaš nejaké tajomstvo?" Pozerala som sa do zeme. Okrem toho, že mám detskú mozgovú obrnu? Asi nič. Nepovedala som to nahlas. „Iba sa nerada... zoznamujem s novými ľuďmi." povedala som napokon. Pozrela som sa naňho. On na mňa. Pozerala som sa do jeho modrých očí. Keď sa usmial, odvrátila som zrak a pozerala sa na Katkiných kamarátov. „Aha. Takže poznáš všetkých, ktorí tu sú?" ukázal na nich prstom. „Nie..." vzdychla som. Pokukovala som po ňom, usmieval sa. Obtreli sa nám malíčky na ruke. Aj keď sa dotkol pravej ruky, cítila som to. Posunula som sa od neho ďalej. Ešte stále som cítila, že sa ma dotýka. Určite sa na mňa pozerá. Si čudná. Určite si vraví. Odtiahla som sa od stola. „Ja už pôjdem." Povedala som to nahlas? Prečo? Veď som to chcela povedať až Kataríne. „Ty nie si odtiaľto?" spýtal sa. Dokelu. Iba som pootočila hlavu a povedala nie. Šla som za Katarínou a povedala jej, že odchádzam. Rozlúčili sme sa, ostatní si určite nevšimnú, že odchádzam. Aj napriek tomu som povedala jemne Čaute. Rýchlo som vyšla von z jej bytu. Dokelu. Majú iba výťah. To je jedno. Musím ísť domov, v tom byte nemôžem zostať už ani minútu. Bála som sa celý čas, kým sa neotvorili dvere na prízemí. Vyšla som von a musela dýchať. Odomkla som mobil a napísala Marekovi esemesku: Mozes prist po mna.
Čakala som na neho, fúkal nepríjemný vietor. To je jedno. Radšej postojím, ako byť tam. Prečo sa rozprával práve so mnou? Čo odo mňa chce? Ešte raz sa pýtam: PREČO SI POVEDALA ÁNO?! Prišiel. „Ako dlho tu stojíš?" „Nič, je to v pohode." povedala som, keď som si sadala na miesto spolujazdca. Marek je fajn, zbytočne sa nevypytuje, takže sme celú cestu boli ticho. Všetko bolo v poriadku, až kým sme neprišli domov. „Tak ako bolo?" spýtala sa ma babka. „V pohode." povedala som, keď som sa vyzúvala a šla som si umyť ruky. Keď som prechádzala do izby, spýtala sa: „To je všetko, čo povieš? V pohode?" „Hej." prezliekla som sa do domáceho. Zapla som si notebook a išla na facebook. Otvorila som správu Kristy.
16:12 Dária Voková: Neuveríš.
Neuveríš.
Neuveríš.
16:17 Kristína Sedláková: čo?
16:17 Dária Voková: No. Bola som na tej oslave spolužiačky, tej novej. Veď vieš, písala som ti to. 
16:22 Kristína Sedláková: hej
16:23 Dária Voková: Má brata. A volá sa Juraj. :o
16:25 Kristína Sedláková: aha
16:25 Dária Voková: To je všetko, čo mi na to povieš?
16:26 Kristína Sedláková: čakám, že napíšeš čo sa deje :/
16:26 Dária Voková: Aha. No. Volá sa Juraj. Chápeš? Ako môj Juraj. <3 Musela som robiť všetko preto, aby som sa doňho nezamilovala. To nie je všetko
16:32 Kristína Sedláková: čo sa stalo? :o
16:32 Dária Voková: Rozprával sa so mnou. Čo... čo ak sa mu páčim?
16:33 Kristína Sedláková: 

16:36 Dária Voková: Videla si, čo som ti napísala?
16:38 Kristína Sedláková: áno, ale neviem čo ti mám na to napísať. Vieš, že ja sa v tomto nevyznám. :/ Čo povieš na obrázok? :)
16:39 Dária Voková: Viem, ale... čo si asi o mne myslí? A obrázok sa mi páči :)
Pozrela som sa na hodinky. 16:45. Už asi odišla. Pozrela som, čo je nové na facebooku a potom som si pozrela blog. Zišlo by sa napísať nový príspevok, ale... ja nemôžem. Čo ak ma teraz ohovára? A prečo ma to tak zaujíma? Veď ho už v živote neuvidím. Babka vošla do izby a pýtala sa ma, či nie som hladná. Vstala som a šla sa pozrieť do chladničky. Bola som hladná. Povedala som jej, že to čo vždy a odišla som do izby. Najedla som sa. Večer som si písala s mamou.

Na druhé ráno.
Hneď ako som vyšla zo záchodu, tak som si zapla notebook. Šla som na facebook. Tri správy. Kto? Prihlásila som sa a roztvorila kartu so správami.
Mama.
Kristy.
Tretiu správu som nevidela medzi najnovšími. Žeby niekto cudzí? Roztvorila som Messenger na ľavej strane facebooku. Prešla som zoznam správ až na koniec.
Juraj Levický.
Pokrútila som hlavou. Počkať, čo? Kto to je? Klikla som na jeho správu.
 00:02 Juraj Levický: Cauko, ty si ta daria vokova z gymnazia v gmelici?
Dokelu. Dokelu. Dokelu. 


Tiež ďakujem tejto piesni za tento príbeh. Donútila ma začať písať nie v hlave, ale na papier. Aj keď som ju našla len pred pár mesiacmi.