RAKÚSKO 2018 - BUNDESLAND TIROL

Minulý rok som nepridala príspevok o mojich letných prázdninách, a nezáleží na tom, či som blogovala alebo nie. Je to tak veľká časť zo mňa, že ma to teraz mrzí. Boli dlhšie - od konca mája do polovice septembra a jediné, čo si pamätám, je dovolenka v Čiernej Hore s mamou a koncert skupiny Elán s mamou a maminou kamarátkou. Huh.
Tento rok, tak normálne, keď som si mohla začať užívať prázdniny, je čas od 09. júla, a viem, že je ešte pár dní do začiatku zimného semestra, rozhodla som sa o prázdninách napísať už teraz.
Nebude to však príspevok ako doteraz, ale budem písať - ako už z názvu môžete vedieť - len o našej tohtoročnej dovolenke v Rakúsku, keďže som poriadne nikde nebola. to hovorí tá, čo mesiac nevidela svoju posteľ

Naša dovolenka začala vo štvrtok 16. augusta v Oberösterreich, keď sme rovno z maminej práce išli na Schafberg. ja, mama, brat a tento rok sme vzali aj babku. Vyviezli sme sa parnou mašinkou na 1732 m. n. m. a potom sme sa poprechádzali. Dali sme si nanuky, poobzerali sa po okolí, pofotili jazerá - Wolfgangsee, Attersee, Mondsee a po troch hodinách sme sa zviezli opäť naspäť. Potom sme sa išli najesť, preparkovali auto a šli sme ku vodopádu. Odtiaľ sme šli naspäť do maminej práce, kde sme prespali (a zaspali).

Odkedy verím, rada sa pozerám na oblaky.

Druhý deň sme cestovali do Innsbrucku. Keďže sme celý deň sedeli v aute, chceli sme si rozkývať nohy. Prešli sme sa po meste, boli sme v kostole sv. Jakuba, tak sme šli na vyhliadku so 133 schodmi hore. Ono by nebolo na tom nič, keby neboli točené. Pofotili sme, babka nás počkala dole. Tak sme sa chceli ísť najesť, ale tam, kde chcel ísť brat, tak bolo už zatvorené. Tak sme sa naobedovali v takom nejakom rýchlom občerstvení - ale mali tam normálne jedlo. Poprechádzali sme sa po meste a vraveli, kam pôjdeme zajtra. V podstate sme za toto poobedie prešli celé mesto. Tak sme pokračovali ďalej k nášmu ubytovaniu pár kilometrov za Innsbruckom. Ubytovali sme sa a išli sme do Nemecka nakúpiť potraviny, pretože to bol piatok a v sobotu sme nechceli ísť do obchodu (a v nedeľu sú v Rakúsku obchody zatvorené!). Boli sme 12 km od Nemecka, takže áno. Boli sme aj v Nemecku, ale iba nakupovať. Tak sme išli do Zlatého orla a ja som zistila, že radler nie je vždy nealkoholický. A áno, opäť som to zistila iba tak, že ma zabolelo v hrudníku. Tak sme išli spať okolo deviatej.
                                                          

Innsbruck

V sobotu sme vstali o siedmej. Prebrali sa k životu a išli sme na Bergisel do Innsbrucku. Boli sme tam dobré tri hodiny. Pofotili a kochali sa skokmi na lyžiach. Chodili stále dookola skákať. Hore sme šli výťahom a dole sme išli pešo - okrem babky. Tak sme išli do Múzea mincí (ach, ako zle sa prekladá z nemčiny), kde bola aj výhliadková veža v Halle. Tie schody boli dorábané, ale v istých situáciach som sa vážne bála. (opäť na vyhliadku bez babky) A odtiaľ sme išli do obchodov, kde sme sa aj najedli. V mojom prípade prejedli, a potom mi bolo zle vo Swarowski Garden. Išli sme do dediny, kde sme bývali. Opäť sme sa zastavili v Zlatom orlovi, kde som sa už poučila a dala si nealkoholické pivo. Išli sme spať, ale ja som zostala ešte na mobile pozerať videá.
V nedeľu sme vstali tiež niečo po siedmej. Spravili sme zo seba ľudí, zablahoželali Marekovi a išli sme autom. Keďže šoféroval Marek, veľmi sme nevedeli, kam ideme. Až kým nás nezaviezol na cestu s mýtom :D Šli sme ďalej a prišli sme až na parkovisko k vodopádu Grawa. Neviem prečo, ale už ako sme boli na tom prvom vodopáde, tak mi išlo v hlave Your love is like a waterfall. Proste som si spomenula na tú pesničku a na to, aká je pravdivá. A pomáhala mi, si pripomínať Boha aj počas dňa. Šli sme po lesnej cestičke, bolo to tam pripravené - ale fakt, že som šla vedľa valiacej sa rieky, bol aj tak dosť zastrašujúci. Prešli sme to svojim tempom aj s babkou, veď sme sa nikam neponáhľali. Už sme začínali počuť vodu. Trvalo to asi kilometer. Uvideli sme ho a začali fotiť, ako praví turisti. Nevidela som takmer nič cez okuliare, pretože tak striekala voda. Fotila som, ale môj výtvor som videla až v aute. Mama šla až celkom ku vodopádu a potom sa pustil aj Marek. Chcela som ísť aj ja, ale všade bolo bahno a akosi... som zapadla :D Tak som aspoň pofotila odtiaľ a vrátila sa k babke, kde som jej konečne s jej mobilom spravila fotku (tiež nevediac, čo fotím!). Chvíľu sme počkali, kým sa mama s bratom vrátia a rozhodli sa, že oni pôjdu po auto tou istou cestou a my budeme pokračovať chodníkom. Bolo to v poriadku. Počkali sme ich na druhom parkovisku. Išli sme sa pešo pozrieť na Europabrücke. Vyšla som si štyridsaťpercentné stúpanie.

Hory boli úplne všade.

Tak sme išli do našej dediny sa najesť, a tak sme išli do rokliny. Bolo to celkom sranda, pretože ako sme tam išli autom, tak sme raz boli v Nemecku a raz v Rakúsku. Do tej rokliny sa dalo ísť z oboch krajín, ale my sme aj tak nakoniec išli z tej rakúskej. Zaparkovali sme a pozreli na mapu. Viedli tam dve cesty - trojkilometrová a odtiaľ ešte išla ďalšia dvojkilometrová. Išli sme lesnou, upravenou, cestičkou. Mama to nazýva, že Rakúšania sú moderní turisti. Babka už však nevládala, tak zostala sedieť asi po desiatich minútach. Boli tam také lavičky. Ja som sa rozhodla ísť ďalej, nikto ma nenútil. Ešte chvíľu sme išli po cestičke a potom prišli schody, také široké - ale s maminou pomocou som ich zvládla a potom sme už išli po vyrobenom chodníku z plechu. Celú cestu to tak bolo. Žiadna hlina, žiadne schody, žiadna voda. Iba pod nami asi desať metrov samá voda, dookola skaly. A išli sme. A iba sa mi opäť potvrdilo, že ŽIADEN kopec nie je strmý. Sama neviem, či mám z výšky strach. Pozerala som sa dole, a prišlo mi to strašidelné, ale nezakrútila sa mi hlava alebo tak. Prešli sme na prvé rázcestie, ale my sme išli ďalej, pretože Marek povedal, že tá druhá cesta vedie ku kaplnke. Chcel ísť po babku, že by to prešla, ale presvedčili sme ho, že to už nezvládne a pokračovali sme v ceste. Tak ďalej som už začínala byť unavená, že pri najbližšom rázcestí končím. A ono prišlo. Mama už šla cestou, ktorá viedla naspäť, ale Marek sa poobzeral aj po ceste ďalej. V kopcoch však bola búrka. Zahrmelo. Začalo hrmieť a mne akosi nedošlo, že nás tá istá dĺžka čaká naspäť. Ibaže z krásneho plechového chodníka sme šli po lese. A ja som si nevedela zvyknúť na terén. Mama ma ťahala, brat tlačil a ja som nevedela dýchať. Neviem, či som sa zľakla, že nás tá búrka doženie alebo čo. Volali sme babke, nech sa ide skryť, ale stratil sa signál. Teda Marek pridal do kroku, že pôjde s ňou do bezpečia. Nemali sme ani bundy. Potom nám volal, že odtiaľ, kde práve je, píše, že je to ešte štyridsaťminút. Ja som už nevládala a búrka sa ozývala. Išli sme. Ja a mama. Hrmenie prestalo. Skončilo to aj slzami, ale to nič. Marek to dal vraj za pätnásťminút a babka už bola dávno preč, v bezpečí pod prístreškom. Marek sa k nám vrátil s bundami. Nepršalo. Išli sme do domu, kde sme bývali. Nechcelo sa nám už nič, tak sme zostali tam.
                                     

Pondelok bol náš posledný deň. Išli sme si nakúpiť potraviny do Nemecka a potom sme pokračovali v ceste. Išli sme k Achensee s parnou mašinkou. Mama sa chcela ísť kúpať, ale bola studená voda. Poprechádzali sme sa a išli sme do Wildparku. Podotýkam, že neviem, kde to je, lebo cestu som prespala :D Videli sme voľné žijúce kozy, jelene, srnky, barany, daniele. Prišli sme tam akurát v čase kŕmenia, takže sme mali pekný výhľad. Mama s bratom sa išli prejsť aj ďalej, my s babkou sme zostali dole. To by nebolo nič, keby sa po kŕmení zvieratá nerozliezli, a tak sme utekali pred kozou a pozerajúcim jeleňom. Tak sme ich počkali na inej lavičke a potom sme už išli sa iba najesť a domov k mame do práce. V utorok nás čakala potom cesta domov.

Aspoň jedna sa pozerala na mňa.

Bolo to prvýkrát, čo sme vzali na takéto niečo aj babku. Nechcem byť zlá ani nič také, ale bolo nám lepšie na dovolenkách bez nej. Babka už nie je najmladšia (a mladšia už nebude), ešte k tomu je po operácii. Cítila som, že nás brzí - v chodení, objavovaní a užívaní si dovolenky.
A akosi som si uvedomila, že sme neboli už len v troch Bundesländer Rakúska. Tak to určite dokončíme.

Aké boli vaše prázdniny?

Dária.