JURAJ LEVICKÝ - DVANÁSTA ČASŤ

Pozrela som sa na jeho pery. Prečo mám pocit, že viem, čo bude teraz nasledovať? Lenže... Nahýnal sa ku mne. Smerovala som k zemi. „Čo robíš?" Zasmial sa. „Ja..." preglgla som. „To ťa nemôžem ani objať?" Objať? „Mô...môžeš." Čo mám robiť? Svoje ruky roztvoril a ja som cez jeho paže dala svoje ruky. Objímali sme sa, keď okolo šiel nejaký študent. Zakašľala som. Juraj sa odtiahol a pozrel sa dozadu. Držal ma za boky a spoločne sme uhli na trávnik, aby sme uvoľnili chodník vedúci k dverám. „Nemali by sme tu takto byť. Môže nás ktokoľvek vidieť." povedala som a dala preč ruky. „Moja sestra je pri obchode s ostatnými." Stiahol si kapucňu viac do tváre. „Mám triedu hneď na mieste, kde nás môžu vidieť." Ukázala som na okná našej triedy. Druhé poschodie hneď nad vchodom. „Poďme do auta, máš ešte pol hodiny." Usmial sa a opäť si stiahol kapucňu. Pozeral sa smerom ku obchodu. Pokrútila som hlavou. „Nie je to dobrý nápad." Spravila som krok dozadu. Okolo nás chodili študenti. Zacítila som, že moja bunda smrdí od cigariet. Ovoňala som si rukáv. Pozrela som sa naňho smutne. „Nefajčil som." Začal si ovoniavať bundu. „Máš pravdu, vážne smrdí." Zasmial sa. Sklonila som hlavu. Pristúpil ku mne. Snažil sa ma dotknúť, tak som sa naňho pozrela. „Stále neviem, na čom sme." Keď som však pozdvihla hlavu, stretli sa nám pohľady. Tie modré oči. Nevnímala som nič iné, k tomu pridal svoj úsmev. Svoj nádherný úsmev. „Máš pocit, že by sa takto k sebe správali kamaráti?" Nie. Ale prečo to nepovieš? Chcel sa dotknúť môjho pravého líca, ale spravila som krok dozadu. Zmätene sa na mňa pozrel. „Tak to povedz." Prestaň sa správať takto čudne. O čo ti ide? Si sprostá. Zasmial sa. „A čo? To, že spolu chodíme?" Nikdy som nepočula tón hlasu, akým to povedal. Cítila som sa zvláštne. Akoby to môj sluch nechcel akceptovať. Odrazilo sa to od môjho ucha. Moje srdce som vôbec necítila. Potili sa mi prsty a moja pravá ruka bola ohnutá v zápästi. Celé moje telo horelo a určite som bola červená aj v tvári. Nedokázala som spraviť viac, ako pomaly zdvihnuť zrak zo zeme a cítiť sa zahanbená. Zahanbene pyšná. Ako vždy, keď som na niečo alebo niekoho hrdá. Pocítila som, ako sa mi dvíha ľavý kútik k úsmevu. Vtom som ho tam uvidela stáť. Tento okamih som cítila tak veľmi. Stál tam chlapec, oblečený v modrej bunde, na hlave mal kapucňu z mikiny, ktorú mal pravdepodobne pod bundou. V čiernych nohaviciach a hnedých topánkach. S rukami vo vreckách. A vtom som medzi tými vlasmi a zamaskovanou tvárou oblečením, zazrela tie krásne, prenádherné silno modré oči. Ibaže už to neboli iba modré oči, ktoré som prirovnávala k Jurajovým. Už to boli Jurajove oči. Oči Juraja Levického. Môjho frajera, priateľa, partnera, nazvite si to, ako chcete. A ja som sa v nich stratila. Usmial sa. Oba jeho kútiky úst boli v rovnakej polohe. Tak čistý, tak nádherný úsmev, ktorý patril mne. Obrátil hlavu smerom k bráne a k obchodu. „Musím ísť, prídem cez tú dvadsaťminútovú prestávku, ktorú máte." Svojimi rukami pohol vo vreckách a pohli sa jeho plecia. „Ale... ale my nemôžeme vyjsť von." Potriasla som hlavou a nepohla sa z miesta. „To viem, ale keďže viem, kde má tvoja trieda okno..." Pootvorila som ústa a prikývla hlavou. Ten smiech. Pozerala som sa, ako odchádza. Nevidela som ho cez kríky. Stála som na trávniku a ani sa nepohla.
8:41, Juraj: Dufam ze si matiku zvladla :-*
9:36, Juraj: Do you speak English? :D :-*
Silno mi začalo búšiť srdce. Mala som spotené ruky. Nikto sa ku mne neprihovoril, že nás niekto videl. Aj napriek tomu som sa pozrela dozadu na Katarínino miesto.
9:40: Vsetko v pohode. Kde si teraz? :D
Mobil som mala položený na lavici, takže keď mi prišla sms-ka, tak to poriadne zavibrovalo. Nikto sa však na mňa nepozrel. Uf.
9:41, Juraj: Sedim v aute pri nemocnici a cakam kym mi odpises
Mám pocit, že cítim každú jednu bunku v mojom tele.
9:43: Musim si zopakovat geo skusa kazdu hodinu
Neodpisoval, tak som si čítala poznámky. Odložila som mobil, hneď čo zazvonilo.
Po geografii som si vybrala mobil. Väčšina mojich spolužiakov odišla von z triedy.
9:48, Juraj: Som zly v geografii ale viem ti povedat ze si v mojom srdci :-*
Zabolelo ma brucho. Neodpísal mi, keď som si spomenula, že je veľká prestávka. Pootočila som hlavu na miesto, kde sedí Katarína. Nebola tam. Celá ich skupinka. Z chlapcov tu tiež nebol nikto. Pomaly som vstala zo svojho miesta a oprela sa o parapetu k oknu najbližšie ku vchodu. Stál tam. Zamával mi. Auto mal zaparkované pri nefunkčnom novinovom stánku. Usmiala som sa, aj keď som vedela, že to z tej diaľky nemohol vidieť. Mobil som mala v ruke, keď mi prišla sms-ka.
10:35, Juraj: Si sama v triede?
Poobzerala som sa po triede. Usmievala som sa, keď som mu odpisovala:
10:37: Nie
Pokrútila som aj hlavou pozerajúc sa naňho cez okno. Otvorili sa dvere, so mnou to strhlo. Bol to Viet. Sledovala som, ako si sadá na miesto.
10:40, Juraj: Skoda. Je tam moja sestra? :D
Ešte raz som sa ubezpečila pohľadom na jej miesto, a potom som ju hľadala po celej triede. Odpísala som mu a pokrútila hlavou, aby to aj videl.
10:41, Juraj: Asi ma nevidela pretoze to by mi hned volala. Si tak daleko aj ked ta vidim :(
Sme od seba vzdialení, ako Mesiac od Zeme. Čo to hovoríš? Pokrútila som hlavou.
10:43, Juraj: Si tak zlata <3
Zabolelo ma brucho.
10:45: Nemoze ta niekto vidiet?
Pootočila som hlavu k dverám. Moji spolužiaci sa pomaly vracali do triedy. Aj Domča. Do čerta. Nesmie ma tu vidieť, určite si to všimne.
10:46, Juraj: Davam si pozor. Prisla moja sestra? :o
Oveľa horšie. Určite si už všimla, že nesedím na svojom mieste. „Dária?" Obrátila som hlavu. Nemôžem mu ani zakývať na rozlúčku. Všimne si to, pretože ma určite sleduje. Šla som na svoje miesto. Otvorila som zošit zo slovenčiny a položila naň mobil. Uvedomuješ si, ako hazarduješ s dosť dôležitým predmetom?  „Si v pohode?" spýtala sa. Otočila som sa k Dominike. „Hej, iba odpisujem mame." „Aha."
10:49: Musime koncit pri slovencinarke nikdy nevies :)
Nečakala som na odpoveď a mobil vopchala do tašky. Snažila som sa bleskovo si prejsť poznámky.
Predtým než som nastúpila do nášho auta, poobzerala som sa po okolí. Jeho auto bolo zaparkované pri štúdiu. Pozerala som sa naň. No mama hneď na to: „Sadni si, nemôžem tu dlho stáť." Dala som si z chrbta dole ruksak a posadila sa do auta. Ruksak som si dala na kolená. Bola som si istá, že mi napíše sms-ku, ale v prítomnosti mamy si ju nemôžem prečítať.
Hneď, ako som vyšla z wc, vybrala som si mobil z tašky. Bola tam sms-ka:
13:49, Juraj: Tvoj pohlad stal za to <3
Prečítala som si aj jeho staršiu správu:
10:51, Juraj: Vela statsia :-*
Usmiala som sa. Šla som sa prezliecť, a potom som si zapla notebook. Prihlásila som sa na facebook.
14:15 Dária Voková: Stále neverím, že nás ešte nikto nevidel :D
14:17 Juraj Levický: Dnes som mal namale ale nastatsie ma Katka nevidela :D
Chýba mi.
14:20 Dária Voková: Mám čudný pocit, že vieš presne čo kedy robím :D
14:22 Juraj Levický: Myslis to zeta sledujem? <3
14:23 Dária Voková: Hej... Neviem čo to pre nás znamená
.
.
.
17:01 Juraj Levický: prisiel som na to ako sa este dnes stretneme 😍
Čo?
17:03 Dária Voková: O čom to hovoríš? Ja nemôžem mame povedať, že chcem ísť von...
17:05 Juraj Levický: ale mate v maticanoch kino nie? mozeme ist spolu do kina pozyvam
Aha. Kino. Iba ja a Juraj. Medzi cudzích ľudí. Na neviem aký film. Ach. Ak mu toto teraz napíšem, tak sa so mnou ihneď rozíde.
17:07 Dária Voková: Ja som v tom kine ešte nebola...
Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj.
17:09 Juraj Levický: nikdy? :o
Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj.
17:11 Dária Voková: Nikdy... :( My sme predtým bývali v Gmelici
Rozíde sa s tebou. A budeš si môcť pripísať ďalší jednodňový vzťah.
17:13 Juraj Levický: to mi je novinka takze ty si tu byvala? <3 tak to je najvyssi cas vyskusat kino nie? 😍
On to nepochopil.
17:16 Dária Voková: Teda ak mame poviem, že chcemísť do kina, tak to bude podozrivé. Pretože som tam ešte nebola, aj keď ma tam posiela, že môžem ísť
Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj.
17:19 Juraj Levický: tak vidis posiela ta tam. Povies ze si sa rozhodla zacat chodit do kina <3
17:22 Dária Voková: Lenže to nejde. Len tak jej mám teraz povedať, že idem do kina?
✓Zobrazené 17:23
17:25 Juraj Levický: v com je problem? bojis sa ze nas niekto uvidi? urcite tam nebudu tvoji spoluziaci :D
Cítim sa mizerne.
17:27 Dária Voková: Môžu tam prísť ľudia, ktorí ma poznajú. Často stretávam ľudí, ktorí ma poznajú od babky alebo od krsnej
A stále neviem, či si zo mňa nerobí iba žarty.
✓Zobrazené 17:28
17:31 Juraj Levický: nechces sa so mnou stretnut? nechapem, to ty si mi napisala, ze vies kam to smeruje
Hej.
17:34 Dária Voková: Chcem, ani nevieš ako veľmi...
Dokelu.
17:35 Juraj Levický: nemam ten pocit. myslim si ze sa iba vyhovaras na mamu
Do rite.
17:37 Dária Voková: Nevyhováram:(
✓Zobrazené 17:38
17:51 Juraj Levický: vies niekedy ak chcu byt dvaja spolu tak musia nieco obetovat ja nechodim do skoly aby sme mohli byt spolu snazim sa najst riesenie ako by sme mohli byt spolu ale ty nic keby si vedela akosom sa potesil ze som konecne spravil nieco co ti pomohlo byt ku mne blizsie ibaze ty hladas iba vyhovorky preco by si mame nemohla povedat ze ides von s niekym co ja viem aj so spoluziackou ja to ale od teba nechcem ja chcem iba aby si jej povedala ze ides do kina a vies co ma stve najviac ze sa s tebou nemozem ani normalne pohadat a objat ta pretoze cele toto tu je postavene na nejakom sprostom pisani si
Nahrnuli sa mi slzy do očí a lapala som po dychu. Tatik mi to toľkokrát vraví. A ja viem, že som taká. Chcem, aby bolo všetko iba po mojom. Vstala som a vzala mobil do ruky. Našla som si históriu hovorov a klikla na meno Juraj. Zvoní. No tak zdvihni to.
Dlho to zvonilo, ale ja som nebola ochotná zložiť. Zdvihol.
- No.
- PREPÁČ.
Lapala som po dychu. Nechcela som pred ním plakať, ale už som to držala v sebe dlho. Začala som potichu vzlykať.
- Prosím, Dária, neplač. Prosím.
- Prepáč.
Zhlboka som sa nadýchla. Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj.
- Prosím, povedz mame, že ideš do kina.
- A.a.aký film ide?
- Láska nebeská.
O tom filme som už počula, ale ešte som ho nevidela.
- Takže to povieš mame?
Prikývla som. Až potom som si uvedomila, že ma nevidí.
- Áno. Môžem zložiť? Idem sa jej to hneď opýtať.
- Čauko.
- Ahoj.
Zložila som a položila mobil na stôl. Hneď na to som si utrela slzy do rukáva. Vzala som si vreckovku a snažila sa dať dokopy. Vyšla som z izby. Mama stála opretá o kuchynskú linku a bola na svojom mobile, ktorý mala na nabíjačke. „Mami." v hlase bolo ešte trochu počuť, že som plakala. „No." stále pozerala do mobilu. „Môžem ísť tu dole do kina?" Preglgla som. Otočila hlavu a pozrela sa na mňa cez svoje okuliare. „Ale? Čo sa stalo?" znela nadšene. Premýšľaj, premýšľaj. Mám to! „Ide film, ktorý by sa mi mohol hodiť aj na VŠMU." Prosím, nech sa na to chytí. „A chceš ísť sama alebo mám ísť s tebou?" Ťukala do mobilu. „Sama." povedala som rýchlo. „Koľko stojí lístok?" Pozrela sa na mňa cez okuliare. Huh. To keby som vedela. Počkať, veď okolo toho chodím každý deň. Nadýchla som sa. „Dve eurá. Ale zoberiem si zo svojich." „Dobre, a o koľkej?" Neviem, počkať! „O siedmej, idem sa teraz najesť. Budem tam asi do pol deviatej." „Čo chceš jesť?" To je všetko, čo na to povie? To som akože vybavila? Čo?! „To, čo vždy." Preglgla som. Neverím, že som to vybavila.
18:13 Dária Voková: Vybavené :) :)
Nevie si ani predstaviť, aká som šťastná.
18:14 Juraj Levický: No vidis ze ta pustila <3
18:15 Dária Voková: Ešte raz prepáč. Ja viem, že som hrozná
18:16 Juraj Levický: Si uzasna uz sedim v aute a idem k tebe 😍
Ako vôbec vedel, že to vybavím?
Dojedla som posledné sústo. Išla som si umyť zuby a prezliekla som sa do toho, čo som mala v škole. Pri odchode dole schodmi som si spomenula, že dnes ide Búrlivé víno a ja ho neuvidím. Vydýchla som. Dala som prednosť skutočnému Jurajovi.
Vyšla som vonku, keď som uvidela, ako jeho auto stojí na ceste. Akurát jeden človek prešiel po schodoch do kina. Ukázala som rukou, nech vyjde von. On mi zase ukazoval rukou, že mám prísť k jeho autu. Otvorila som dvere, motor mal naštartovaný. „Myslela som si, že ideme do kina." Usmial sa. „Ty si Lásku nebeskú ešte nevidela, že?" Počas toho, ako to povedal, sa zasmial. Ako to vie? Pozrela som sa naňho nechápavo. „Sadneš si?" Poslúchla som a zavrela dvere za pomoci ľavej ruky. Mal inú bundu. „Láska nebeská je totiž vianočný film." Zasmial sa s priloženou ľavou rukou na perách. Pootvorila som ústa. „Ty si si to vymyslel? Iba kvôli tomu, aby sme mohli byť spolu?" Kúrenie mal na plné obrátky. „Čo myslíš?" povedal potmehúdsky. Teraz sa cítim ešte horšie. Zakryla som si tvár ľavou rukou. Zasmial sa spolu so mnou. Dala som preč ruku. „Ale ešte stále môžeme ísť do toho kina, nech už ide čokoľvek." Pozrela som sa naňho. „Myslel som, že nechceš divákov. A okrem toho tam ide fakt nejaká hovadina." Dal slabšie kúrenie. Roztrhla som si suchý zips na bunde. Pozeral sa, čo robím. „Nebola si zazipsovaná?" pozrel sa mi do očí. „Sú to asi dve minúty, načo by to bolo dobré." Usmiala som sa. „Tak aspoň viem, kde bývaš." Dokelu. „Som rada, že si mi to napísal. Potrebovala som to už počuť." Odvrátila som zrak. „Je mi ľúto, že som ťa rozplakal." Keď sa ma dotkol, tak som sa striasla. „Čo sa ľakáš? Vždy, keď sa ťa dotknem, tak podskočíš." znel vážne. To je jedno, kto sa ma dotkne. Ja vždy podskočím. „Ja neviem, aj keď sa pozerám, tak sa zľaknem." Snažila som sa zasmiať. Dotkol sa mojich končekov vlasov. Och nie. Určite mám mastné vlasy. Rukou som si ich potiahla. Pozrela som sa naňho. „Máme hodinu a pol." Nepozeral sa mi do očí, pozeral sa niekam na moju tvár, ale neviem kam. Och, dúfam, že nemám novú vyrážku, ktorú som si nevšimla. Odvrátila som zrak. Máme voľnú hodinu a jedenásť minút. Sme sami. Na ulici. Večer. V tme. V jeho aute. Ja nemám prvú pusu s chlapcom za sebou, nie že ešte niečo ďalšie. A vôbec neviem, či to nie je stále iba nejaký žart. „Dária." Nečakala som to, tak som opäť podskočila od preľaknutia. Buchol s rukou po volante. „Nad čím premýšľaš? Nechcem, aby si sa ma bála. Vážne tu nemám žiadnu zbraň." Zasmial sa. Usmiala som sa. Pozrela som sa naňho cez moje rozstrapatené vlasy, ktoré mi padali do očí. „Pozri, ja viem, že to teraz bude asi znieť čudne." Počkala som, ako zareaguje. „Myslím, že ma u teba už nič neprekvapí." Mihla som obočím. „S tým chodením si to myslel vážne?" Preglgla som a pozerala som sa mu do očí. „Jasné. Chodíme spolu. Prečo?" vysvetľoval rukami. Cítila som chvenie v žalúdku. „Takže si nerobíš zo mňa žarty?" Skutočne si mu to povedala? Zatváril sa nechápavo a obrátil sa na sedadle na smer jazdy. „Okej, beriem späť." „Pochop ma, potrebujem to vedieť." tiež som si pri rozprávaní pomohla rukami. Pozrel sa na mňa, a opäť si vyložil pravú nohu zohnutú v kolene na sedadlo, ľavú vytočenú smerom ku mne. Ľavú ruku položenú o volant auta a pravú opretú o sedadlo. „Prečo by som to robil?" zamával plecami. Pozerala som sa pred seba a zahryzla som si do pery. „Súvisí to nejako s tým obvinením, že ťa šikanujem?" Vzdychla som. „Ten tvoj 'priateľ' si z teba urobil žarty?" Nie, Samo za nič nemôže. „Nie, on s tým nič nemá." pozrela som sa naňho. „Tak potom?" Nastalo ticho. „Počkaj. Ty mi chceš povedať, že ti už niekto niekedy niečo také povedal?" Prikývla som a stále bola opretá o sedadlo, nepozerajúc sa naňho. Preglgol. „V súvislosti s chodením?" Preglgla som a prikývla. Pozrela som sa naňho, ako sa dáva do sedacej polohy. Ľavú ruku si položil na sklo a oprel si hlavu. „Tebe už toľko ľudí ublížilo, že sa nečudujem, že si mi neverila. A ja si to teraz všetko kvôli tomu, ko... - pozrel sa na mňa - idiotovi, zlížem." Buchol do volantu a omylom stlačil klaksón. Obaja sme sa zľakli. Oprela som si lakte o stehná a zakryla som si oči ľavou rukou. „Prepáč." vyslovila som. Cítila som, ako sa dotkol mojej ľavej ruky. „To nie je tvoja chyba." hladil ma prstami po ruke. Ruky som položila na svoje nohy. Opäť som sa oprela o sedadlo. Preplietol si prsty s mojou ľavou rukou. Pozrela som sa do jeho očí. Pozrel sa na naše ruky a povedal: „Ja ti PRISAHÁM, že toto nie je žart." Ešte nikdy som nenašla človeka, do ktorého očí by som sa vedela ponoriť. Mám pocit, že vidím cez ne jeho dušu. A hoci viem, že prisahať sa nemá. Vlastne ani neviem, prečo sa to hovorí. Pozrela som sa na jeho pery. Mali sme prepletené prsty. Položila som zrak na naše ruky. Preglgla som. Nikdy som nič také nezažila. Všimol si, že sa na ne pozerám, tak som sa ich snažila rozpliesť. Cúvol dozadu a naše ruky sa odpojili. Oprel sa o sedadlo a videla som, ako sa pomaly usmieva. Oprela som sa o dvere auta a o svoj pravý rukáv. Cítila som, že sa usmievam. Bolo ticho, keď nám do tváre zasvietilo svetlo auta, ktoré chcelo odbočiť na miesto, kde stálo Jurajovo auto. Sedela som opretá o dvere a pozerala sa na každý Jurajov pohyb, ako pomaly zabáča na parkovisko. Ja ho milujem celého. Zabolelo ma brucho. Vonku bola už tma a môj zrak padol na hodiny. 19:50. Mala som suché pery. „Verím ti." Teda aspoň v tomto jednom. Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj. Pozrel sa na mňa. Nie. Nepozrel sa na mňa. Vtedy by sa totiž pozeral do mojich očí. Ibaže on sa pozeral nižšie! Na moje pery. Och, nie. Odvrátila som zrak a pozerala sa na moje topánky. „Ja... -preglgla som nasucho- by som teraz predsa len išla na to pomaly." Dúfam, že mu nezašpiním auto s mojími topánkami. Zasmial sa a vzal si moju ľavú ruku do svojich dlaní. Pozrela som sa na to, čo robí. „Chápem. Zaradím rýchlosť jedna." Neviem, či tomu skutočne rozumiem. Moja ruka sa v tých jeho skryla. Začali sa mi na perách tvoriť také biele čiarky. Vždy, keď som smädná. Keď mám sucho v ústach. Dokelu. Moje srdce začalo biť rýchlejšie. „Ale vieš, k chodeniu s niekým bozkávanie, držanie sa za ruky, keď spolu kráčajú, objímanie a čo ja viem, čo ešte patrí." Jeho úsmev vo mne spôsobil eufóriu. Zasmial sa na celé auto a pustil moju ruku. Nepochopila som, o čo ide. S jazykom som si oblízala pery, pretože mi to biele vadilo. „Čo je?" spýtala som sa ho a cítila som, ako sa v mojom žalúdku niečo točí. Zavrel si prsty do dlane a priložil si ju k ústam. „Si strašne zlatá." vravel to do svojej pästi. Nechápavo som sa naňho pozrela. Usmial sa. Priložila som si ruku k čelu. Musíš mu to povedať. Snažila som sa pozrieť jeho smerom, a keď som sa ubezpečila, že cez svoju ruku nič nevidím. Povedala som veľmi potichu: „Ja viem, že to bude znieť veľmi čudne. Ale ja som sa ešte s nikým nebozkávala." Však ma nepočul. Vzal si moju ruku a preplietol si svoje prsty. Pozerala som sa na to, ako na niečo neobyčajné. Ibaže pre mňa to JE neobyčajné. „Zvládneš to." Usmial sa a ja som sa mu pozrela na pery. Preglgla som len veľmi ťažko. Usmial sa tak, že mu bolo vidieť zuby. Ja to nedokážem. „No dobre, tak to spravíme inak." Odtiahol sa a pustil moju ruku. Naprával sa na sedadle. „Ako?" Odtiahla som sa aj ja a už ďalej som sa neopierala o popierku, ktorá oddeľovala a odďaľovala naše sedadlá. „Nepobozkám ťa na pery, ale niekam inam." Opäť som dostala mind-blowing. „Do vlasov." Usmial sa. Pokrútila som hlavou. Lenže ani na to miesto ma ešte nikto okrem taťka a mamy nepobozkal. Možno ešte babka. „Aj tam ma iba rodina pobozkala." povedala som a myslela, že mu spravím dieru do dverí. Oprel sa o sedadlo a zasmial sa popod nos. Nechápavo som sa pozerala. Pozrel sa na mňa a usmial sa, keď videl, že neviem, o čom hovorí. „To naše nepodarené objatie... Vtedy, keď si sa rozplakala." opäť si priložil svoju päsť k ústam. Pozrela som sa do jeho natešených očí. Nie. To nemyslí vážne. Čo som v nejakom filme? Pokrútila som hlavou. Prikývol. Opäť si povedal do svojej ruky: „Ty si tak strašne zlatá." Zabolelo ma brucho. Ten tón hlasu, akým to povedal. Načiahol svoju pravú ruku a chcel ma objať. Musela som ísť k nemu bližšie. Ľavý lakeť som si oprela o operadlo v strede. Srdce mi bilo ako splašené. Ale keď ma svojou ľavou rukou pohladil po vlasoch, pravdepodobne si ich vyrovnával a hľadal si miesto, cítila som každý jeden úder. Pravou rukou sa dotýkal môjho chrbta a pritláčal si ma k sebe. Pobozkal ma. Zaplavil ma ten pocit pyšnosti, že som na niečo hrdá, čo sa mi podarilo. Cítila som každú jednu bunku vo svojom tele. Až keď som začula jeho tlkot srdca, tak som pochopila, že mám hlavu položenú na jeho hrudníku, na jeho mikine. Prisala som sa naňho. Cítila som, ako sa stále dotýka mojich vlasov a potichu sa do nich zasmial. Bolo mi teplo a cítila som sa bezpečne.