JURAJ LEVICKÝ - JEDENÁSTA ČASŤ

Príbeh nesúvisí s mojím životom. Prosím, napíšte mi, či sa vám to zdá byť aspoň trochu reálne.

Píš. Píš. Píš. Dokelu, prečo si mu to napísala? Mama vošla do izby. Oprela sa o kľučku. „To už si akože naučená?" Nakukla som doprava cez notebook. „Hej." Silno mi búši srdce. Krvi by sa mi teraz nikto nedorezal. „Tak poď, ideme do Jatoviec." Nie. Nie. Nie. Rýchlo som otvorila wordovský dokument a snažila sa písať. Na to mi zaznela notifikácia na facebooku. Odpísal. „Ja... píšem si s Kikou." Pozrela som sa na ňu cez notebook. „Poď." prosíkala. "Píšem si s Kikou." sama som nevedela, čo robím s dychom. Dýcham vôbec? Odpísal mi a ja si to nemôžem prečítať, pokiaľ mama neodíde z izby. Mala som spustený prázdny wordovský dokument. „Dobre." Zavrela dvere. Pootvorila som ústa a lapala po dychu. Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Mám ešte počkať, kým odíde mama, alebo už mám na to kliknúť? Zrušila som wordovský dokument, neuložila som ho. Moje oči išli hneď na blikajúcu správu od Juraja.
16:15 Juraj Levický: Ty si povedala ze chces ist na to pomaly
Moje srdce sa spomalilo.
Prečo nenapísal nič konkrétnejšie? Čo to znamená? Áno, napísala som ti to, ale myslela som to úplne ináč. Vôbec mi nenapadlo, že sa do teba zaľúbim.
Klikla som do správy.
16:20 Dária Voková: áno, ale nemyslela som to v tomto zmysle, ale v druhom. A nemusíme ísť na to pomaly, keď obaja vieme, kam to smeruje...
Dýchaj.
✓Zobrazené 16:21
16:22 Juraj Levický: Takze to tak citis aj ty?
Čo? Juraj, čo? No tak... napíš to.
16:24 Dária Voková: To
Mama pootvorila dvere. Zľakla som sa. „Určite nejdeš?" „Nie." povedala som rýchlo a zatvorila dvere. Vrátila som sa späť k písaniu správy, kým som počula, ako mama zamyká.
16:25 Dária Voková: To sa chcem spýtať ja teba...
Žeby to tentokrát vyšlo?
Moje srdce bilo ako splašené.
Píše.
16:27 Juraj Levický: Mozem ti zavolat?
Môže mi zavolať? Môže.
16:28 Dária Voková: Môžeš
Ihneď som vstala, položila notebook vedľa a šla k mobilu, ktorý som mala položený na stole. Hneď, ako som k nemu prišla, na obrazovke sa objavil neznámy panáčik a pod ním bolo napísané: Juraj. Zdvihla som.
- Čauko.
- A...ahoj.
Do čerta, ja neviem ani rozprávať. Zasmial sa. Jeho smiech.
- Som rád, že sa pri mne cítiš fajn.
- Ešte... ešte nikto sa ku mne takto pekne nesprával.
Dýchaj. Prečo si tam použila slovo pekne?
- Snažil som sa, aby si sa cítila dobre. Už poznáš moje zámery, nechcel som ťa šikanovať.
Ten smiech.
- Hej.
Nevedela som zo seba dostať súvislú vetu.
- Prosím, zasmej sa.
Blázniš? Ja ledva dýcham. Teda. Vôbec dýcham?
Pravú ruku som mala vpäsť a cítila som, ako sa potím. Určite mám červeň v tvári, teplo bolo po celom tele. Nadýchla som sa a pokúsila sa zasmiať. Nevedela som však, čo z toho vznikne. Zasmial sa aj on.
- Milujem tvoj smiech.
Nadýchla som sa a nevedela vydýchnúť. Dýchaj. Vydýchla som. On miluje môj smiech. On povedal slovíčko milujem.
- Aj... aj ja mám rada tvoj smiech.
Neverím, že som to práve povedala. Však som mu to nepovedala. Zasmial sa.
- Ak chceš, tak si môžeme písať. Ak ti rozprávanie robí problém.
Bol šťastný. Cítila som to v jeho hlase.
- Okej.
Zostalo ticho. Ani jeden z nás však nepoložil. Zasmial sa.
- Položím okej?
- Okej.
Zložil. Odtiahla som od ucha mobil a pozerala sa na históriu hovorov. Preglgla som. Prešla na obrazovku a zablokovala ho. Položila som mobil a vrátila sa k notebooku.
Ešteže som sama doma, pretože toto by nedopadlo dobre.
16:35 Juraj Levický: Dnes ste nemali ziadnu pisomku? <3
Po tom, čo sa práve stalo, ho vážne zaujíma iba toto? Počkať, to srdiečko.
16:37 Dária Voková: Nie
Ja nie, že neviem povedať normálnu vetu, ja ju neviem ani napísať.
16:38 Juraj Levický: Co prave robis okrem toho ze si pises so mnou? 😍
Ten smajlík.
16:40 Dária Voková: Snažím sa z toho spamätať
Však som mu to neposlala? Do rite. Dýchaj. Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj.
16:41 Juraj Levický: Co citis? <3
Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj.
16:43 Dária Voková: Neviem
Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj. Nepomáha to.
Zavrela som notebook a položila ho vedľa seba. Ľahla som si a pozerala sa do stropu. Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj. Posadila som sa. „Čo ak som to zase dokašľala? Čo ak si urobil zo mňa žarty?" Som taká sprostá.
Vzala som si späť notebook a otvorila ho. Bola tam už správa od Juraja.
16:44 Juraj Levický: Najradsej by som siel teraz za tebou. Chcem byt s tebou
16:49 Dária Voková: Nedobre som to načasovala. Pravdou je, že sa asi už neuvidíme
Nikdy? Prečo som taká sprostá.
16:51 Juraj Levický: To mi nemozes urobit. Nieco vymyslim ;)
Zabolelo ma brucho.
16:55 Dária Voková: Tak rada by som s tebou išla von, ale moja mama. Už vieš čo robili v škole?
Neviem, čo cítim. Naozaj sa celý týždeň naňho hnevám, že vynechal školu. Kvôli mne. Kto nemôže ani s ním byť.
16:57 Juraj Levický: Chcem byt s tebou <3 Chcem ist hned teraz za tebou. Som v aute takze by to nemal byt problem. Ale ty asi nemozes vyjst teraz von? :(
Nemôžem. Počkať. Som sama doma. Lenže on to nevie. Nie. Ach. Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj.
17:01 Dária Voková: Nemôžem
Ale môžeš.
17:02 Juraj Levický: Nemozes ani skusit presvecit tvoju mamu aby si isla zajtraautobusom?
17:04 Dária Voková: Môžem to skúsiť :)
Rozhodla som sa, že napíšem Kristy. No, keď som klikla do okna, zrazu som nevedela, čo chcem napísať. Kurzor ma svojim blikaním rozčuľoval.
17:07 Dária Voková: Chodím
Vymazala som to. Odpísal mi Juraj.
17:07 Juraj Levický: Si uzasna 😍
Zabolelo ma brucho. Začala som cítiť chvenie. Motýle.
17:09 Dária Voková: Ty si zlatý :)
Ach. Zistil si už veci zo školy?
17:11 Juraj Levický: A inak. Este si len zistim veci kedze este len idem zo skoly o chvilu mozem ist domov. Preto sa pytam este raz: naozaj nemozem prist?
On mi číta myšlienky alebo čo?
17:14 Dária Voková: Robíš si srandu? :D Akurát som sa to chcela ešte raz spýtať. Neviem sa dostať von.
Ešte by si vedela. Ibaže nevieš, kedy príde mama.
17:16 Juraj Levický: Pretoze sme prepojeny :D Skoda
Prepojení je s mäkkým i, Juraj.
17:19 Dária Voková: Neviem co mam pisat :DD
Ja už neviem nič. Ešteže zajtra nepíšeme písomku.
17:20 Juraj Levický: Chcem byt stebou😍

Prečo som taká sprostá.
17:22 Dária Voková: Ešte nejdeš domov?
Počula som, ako sa odomykajú dvere. Mama.
17:25 Juraj Levický: Akurat som vo vytahu
V tom strašnom výťahu?
17:27 Dária Voková: Vy máte strašný výťah :DD
17:30 Juraj Levický: Je v pohode uz som doma pockas chvilu?
Čo ak to bude mať za potreby niekomu povedať? Čo ak to povie Kataríne? Do rite.
Mama vošla do izby. „Všetko oki?" „Hej." Opäť som sa zľakla, keď otvorila dvere. „Chceš niečo jesť?" spýtala sa. Pokrútila som hlavou.„Potom si dám guličky s mliekom." Vrátila som pohľad späť na notebook.
17:36 Dária Voková: Prosim nehovor to Kataríne
17:37 Juraj Levický: Uz len jej to tak poviem :D
.
.
.
18:59 Dária Voková: Už
Zazvonil mi mobil. Juraj to byť nemôže, veď si s ním píšem. Vstala som. Tatik. Zdvihla som.
- Ahoj.
- Čau.
Vôbec sa mi s ním nechcelo rozprávať, nie teraz. Ako sa mám s ním rozprávať len tak?
- Čo nové?
Mám fr... Nie, to mu nemôžem povedať.
- Nič.
- Čo škola?
- V pohode.
.
.
.
Prevraciam sa v posteli. Neviem zaspať. Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj. Vôbec to nepomáha. Neviem sa sústrediť na nič iné, len na Juraja. A ešte, keď viem, že ho pravdepodobne už nikdy v živote neuvidím.
Ráno o 6:56 mi prišla sms-ka: Dobre ranko :-*.
7:01: Dobre rano aj tebe :)
Mama ma odviezla ku škole. Dala som jej pusu, vystúpila som a prešla cez cestu. Čakala som, kým odíde, a keď som prešla cez bránu, ktosi ma pridržal a ťahal dozadu za tašku. Zľakla som sa, tak som sa otočila. Rýchlo som potiahla dych do seba. „Juraj?"