„Ježiško možná, že je, ale nenosí darčeky."

Ahojte,
v čase, keď mi napadlo, že by som sa mohla k tomuto vyjadriť, som ešte stále bola tajne veriaca a celkom som mala premyslené, čo tu chcem napísať. V čase, keď toto píšem, a keď to čítate, však už o mojej viere rodina vie, a teda bude sa dať z tohto príspevku kopec vecí vynechať.

Poznáte to. Deti veria na Ježiška, pretože na Štedrý večer nosí darčeky pod stromčekom. Zazvoní zvonček, a potom sa hrnieme do miestnosti, kde je stromček. Svietia nám oči od radosti z množstva darčekov, či nám Ježiško doniesol, o čo sme ho požiadali. Nastanú slzy šťastia alebo smútku. Aj u nás to tak bolo do roku 2004. Jedli sme na obed s bratom paradajkovú polievku za kuchynským stolom, keď brat vzal do ruky pokladničný blok z nákupu a prečítal tam Bobi. Presne v ten rok som nakreslila Ježiškovi, žeby som si chcela pod stromčekom nájsť čierno-bieleho Bobiho. Že hlúpy Bobi! Všetko prezradil. Jedli sme polievku ďalej, a brat povedal, že už mu v škole spolužiačka vravela, že rodičia jej povedali, že darčeky nenosí Ježiško, takže to bude asi pravda. Pokrčili sme plecami, a keď sme dojedli, išli sme si robiť nejaké veci. Už si nepamätám, či sme zasadli k úlohám alebo sme sa išli hrať. Mama nám potom povedala, že keď našli ten doklad na stole, tak sa pousmiali a povedala: "No pekne."
A tak som ja ako sedemročná a Marek ako desaťročný prestali veriť na to, že darčeky nosí Ježiško. Rodičia sa potom snažili na Štedrý večer dodržať celú tú tradíciu, že ku stromčeku ideme až po zazvonení, dokonca my sme sa s Marekom dohodli, že im to nepovieme, že to vieme - mne čosi muselo sadnúť na nos, pretože som na mamu kričala (nie v zlom slova zmysle), že to ty si zvonila. Zrazu som všetko videla, ako sa to snažia zakryť.

Nič to pre nás neznamenalo, veď čo, darčeky nosia rodičia - naďalej som kreslila (a pod tým napísala, čo to je), čo by som si želala pod stromček. Nemysleli sme si, že nás rodičia oklamali alebo, že robia niečo zlé. Pokračovali sme vo Vianociach ako dovtedy. Avšak doteraz si pamätám rozhovor vonku pod orechom s babkou, ktorá vyslovila vetu, ktorá je aj názvom tohto príspevku. Napriek tomu, že nie je veriaca, rozhodla sa mi nenútiť nejaký názor a iba povedala, že Ježiško možno že je.

Dnes už viem, že to so mnou nezámavalo, tak ako by možno očakávali, práve preto, že sme boli veriaci iba na papieri, a že nás rodičia (keďže sme boli ešte malí) neučili Božiemu slovu. Možno, že aj keby sme boli tými silnými kresťanmi, tak by to so mnou nezámavalo. Avšak tento nápad vznikol práve preto, že keď sa to spýtam veriacich ľudí, kedy prestali veriť na Ježiška, tak odpovedajú, že oni veria. Nedokázala som si to v tej hlave upratať a nechala som sa nachytať ešte aj minulý rok. Dnes už viem, že keby sa ma na to spýtali, tak odpoviem: Neverím, že nosí darčeky, ale v Ježiša.

Pravdepodobne tam vidím ten problém, že som slovenčinárka a všetko sa snažím mať na poriadku. Na Ježiška veriť nemusím, ale môžem v Neho veriť. A aj to robím. Pretože mi dáva dar nielen na Vianoce, ale dáva mi dar života každé ráno, keď mám možnosť zobudiť sa. Veď ja si už neviem ani predstaviť, žeby som nezačala modlitbu slovami: Ďakujem, že som sa dnes ráno mohla zobudiť. Pri každej modlitbe večer, pri každej modlitbe v kostole, pri každej modlitbe, keď vyjdem z bytu, pri každej modlitbe, keď ráno vstanem z postele.

Okrem tohto, nazvime to zvyku, som si osvojila oslovovať ho mojim Otcom. Bála som sa tohto oslovenia, ale keď som ho našla v Biblii, tak sa mi to hneď ľahšie rozpráva. Som Božím dieťaťom, Božou dcérou a nemôžem sa mať lepšie (nielen na Vianoce).

Hoci som to už písala, rozhodla som sa nebalamutiť svojim budúcim deťom hlavu o tom, kto nosí darčeky. Ak by to aj malo zostať na mne, vysvetlím im, že darčeky nosíme my, rodičia, a Ježiš má inú prácu. Dáva nám každý deň dar, že sme sa mohli zobudiť, že môžeme byť zdraví a všetci pokope. Dal nám predsa ten najväčší dar - SEBA.                                             

Kedy ste vy prestali veriť, že darčeky nosí Ježiško?
Dária.