VŠMUpoviedky: Prečo práve ja?

 

Šla tou istou chodbou, čo každé ráno.

- Bifľoška!
- Tlusťoška!
Ozývalo sa odvšadiaľ. Snažila si to nepripúšťať. Ignorovať to.
Prešla cez prah dverí, tam to vôbec neskončilo.
- Už si zjedla toho jeleňa?
- Pozri sa, ako vyzeráš!
Trvalo to už tri mesiace, presne odo dňa, čo sa začalo vyučovanie. Nikomu to nepovedala. Pri tom sa snaží každý deň. Prechádza sa, využíva stacionárny bicykel, cvičí doma na nepohodlnej zemi. Predsa im to nestačí. Nechcela prestúpiť na inú školu. Túto si doslova vybojovala na prijímacích skúškach. Hlási sa sem niekedy aj sto detí, ale nepodarí sa im dosiahnuť potrebný počet bodov na prijatie. Jej sa to podarilo a považuje to za najväčší úspech. Učiteľov považuje za disciplinovaných, ale rovnako milých. Pomáhajú jej, pretože spolužiaci sa neštítia už ani toho, aby ju nešikanovali pred ich očami. Vidia, že si to nevšíma, takže nezavolali ani jej rodičom, aby to začali riešiť. Nestála o to. Nechcela byť malým dieťaťom, ktoré žaluje, keď jej robia zle. Snažila si to vyriešiť sama so sebou. V triede, a vôbec v škole nemala nikoho, koho by poznala. Nemala žiadnu kamarátku či spriaznenú dušu, ktorej by to mohla povedať.
Prišiel k nej spolužiak.
- Čo to tu máš?
Neodpovedala, čím ho iba k jeho činu vyprovokovala. Rozlial jej sladený nápoj na učebnice a zošity. Aj teraz mlčala. Prišla pani učiteľka do triedy, ale ona si aj napriek tomu začala vreckovkou utierať špinavé pomôcky.
- Kto ti to spravil?
Mlčala. Vedela, že ak by povedala jeho meno, spravil by niečo oveľa horšie.
- Nikto.
Povedala napokon. Vyučujúca po vinníkovi ďalej nepátrala. Otočila sa k tabuli, vzala bielu kriedu do ruky a písala zadanie úlohy.
Kým si vyplňovala zadanie, začula nožnice. Strhla sa.
- Počkaj, nech to dokončím!
Vedela, že vyzerá strašne. Vlasy mala postrihané na franforce. Bez opýtania vstala a vyšla von z triedy. Neplakala, nepotrebovala zvyšovať ich pozornosť, tej jej venovali vďaka účesu. Zamkla sa na toalete a rozplakala sa. Ale bolo to len pár sĺz, pretože už nedokázala ani plakať. Cítila v sebe prázdnotu, bolo jej všetko jedno. Vedela, čo musí urobiť. Odomkla sa a šla po schodoch dole. Opustila budovu školy bez toho, aby dala niekomu vedieť. Vybrala sa do najbližšieho kaderníctva.
- Dobrý deň.
Povedala a sadla si do voľného kresla.
- Čo sa vám stalo?
- Prosím, ostrihali by ste ma?
- A ako to chcete?
- Dohola.
- Ste si istá?
- Nikdy som si nebola istejšia.
Nevracala sa do školy po svoje veci, odišla domov. Nezaujímal ju už okolitý svet, snažila sa zabudnúť na to, čo práve spravila. Vedela, že zajtra bude všetkým na posmech.
Keď sa vrátila jej matka z práce, zostala v šoku.
- Čo sa ti stalo?
- Rozhodla som sa ostrihať.
Povedala, aj keď to nebola pravda. Nemala na výber a jej mama to dobre vedela. Chytila do ruky mobil, ale dievča svoju mamu zastavilo.
- Nechaj to tak. Nechcem, aby si to riešila.
- Nemôžu ti viac ubližovať.
Viac sa už ublížiť nedá. Pomyslela si. Prečo práve ja? Položila si otázku v duchu. Myslela si, že nástupom na strednú školu sa jej začne nový život, aj začal. Svoj voľný čas trávila doma, nemala nikoho okrem svojich rodičov. Ale bála sa im zdôveriť, nepochopili by to. Mohla by navštíviť psychológa, ale to by situáciu vôbec nevyriešilo. Skôr by jej to uškodilo, ako pomohlo. Našli by jej novú prezývku, vysmievali by sa a bola by pre nich definitívne blázon.
- Nechceš zmeniť školu?
Najradšej by povedala áno, ale kde má tú istotu, že by ju nešikanovali aj tam? Túto školu si vysnívala, pripravovala sa a tvrdou prácou sa na ňu dostala. Keby vedela, čo ju čaká, určite by sa pre ňu nerozhodla.
- Nie.
Odpovedala. Ale už ani s mamou si nemala čo povedať. Všetky spoločné záujmy zavrhla. Vzdala sa všetkého, čo milovala. A predsa vládala.
Odišla do izby a rozhodla sa opäť cvičiť. To, že jej spolužiaci nemajú sen, neznamená, že sa rozhodne vzdať toho svojho.
- Uvidíme, kto sa dostane k svojmu cieľu.
Rozhodla sa konať, a napriek všetkému bojovať. Svoj život vzala do svojich rúk a šla spať bez večere.

 

***

 

Do školy si vzala inú tašku, mala v nej len pár vecí. Kým prichádzala k dverám svojej triedy, ušli sa jej priame pohľady na ostrihanú hlavu. Smiali sa jej, ale ona prechádzala okolo nich silná a s úsmevom. Plne odhodlaná bojovať za svoje miesto v triede, v škole, medzi študentmi, ale aj pánmi učiteľmi.
- Pozrime sa, niekto tu má nový účes.
- Páči sa ti?
Spýtala sa presne jeho, vinníka, ktorý ju donútil k tomuto rozhodnutiu.
- Takže okrem bifľošky a tlusťošky si už aj zbabelec a holý vták!
Trieda sa zasmiala.
- Vlastne ti ďakujem za to, že si to urobil. Potrebovala som zmenu účesu.
Tento krát sa smiali všetci okrem dotyčného. Nikdy si nebola pri nich istejšia ako teraz. Potom, čo si chcela vybrať zo svojej tašky, ktorú nechala od včera v škole peračník, zistila, že ho tam nemá. Keď vytiahla ruku z tašky, videla, že je špinavá. Pôvodcom bol banán.
Vedela, že to spravil on, pretože sa zasmial ako prvý. Trafená hus zagágala. Ostatní v triede sa pridali hneď po ňom. Vstala a podišla k umývadlu. Opláchla si špinavú ruku a šupku vyhodila do koša. Nepovedala nič. Po triede sa rozliehal smiech. Rozhodla sa ísť na toaletu. Snažila sa nerozplakať a poriadne si umyť ruku, ale nedarilo sa jej to, pretože do tašky stihli dať aj lepidlo, ktoré jej ruku zalepilo. Mrzelo ju to, pretože nedokázala bojovať ani pár minút. Ignorovala zvonenie na vyučovaciu hodinu.
Pár minút potom ako zazvonilo, sa rozhodla vrátiť do triedy. Všetky oči zostali na nej visieť, a keď si sadla na svoje miesto, vyučujúca sa opýtala.
- Kde ste boli doteraz? Máte neospravedlnenú hodinu.
Ignorovala ju a otvorila učebnicu na strane, ktorú videla u nej.
- Nechajte ju. Bolo jej zle, zrejme dievčenské problémy.
Nemusela sa otáčať, aby vedela, kto túto vetu vyslovil. Poznala ho po hlase. Nedokázal byť ticho.
- Aha tak. Teraz si prečítajte prvú otázku pod textom a chcem počuť odpoveď.
Patrilo to celej triede, ale dievča sa už k tomu nevyjadrilo. Nedokázala si totiž pripustiť, že ju porazili pri prvom probléme. Neexistoval nikto, kto by sa jej zastal, kto by je akokoľvek pomohol. Premýšľala, či jej to znova nebude jedno. Potom sa rozhodla.
Vyučovacie hodiny nejako pretrpela a dúfala, že piatkové poobedné zvonenie príde čo najskôr. Mala pred sebou ešte dva dni.
Neverila už ani svojej matke, otca mala na týždennej služobnej ceste. Nemala súrodencov a od vzdialenejších príbuzných bola niekoľko kilometrov ďaleko. Ona nepatrila k tým, ktorí sa vzdávajú a vedela, že nad nimi vyhrá. Zajtra sa pokúsi byť opäť silná. Nedovolila si spánok, kým si neodcvičila aspoň základné cviky na zlepšenie dýchania. Večeru nechala takmer celú na tanieri. Tesne predtým, ako sa chystala spať, si spomenula, že si musí vyčistiť svoju tašku od banánu. Pustila studený prúd vody na svoju tašku a kefkou čuchala rozpučený banán.
- Zrejme sa nemusím pýtať, kto ti to urobil.
Nemusela odpovedať a rovnako nechcela.
- Ukáž, pomôžem ti.
Nedovolila pomôcť jej. Vadí im ona, a nie jej matka.
- Ak to do konca týždňa neprestane, v pondelok ťa beriem k psychológovi!
Mlčala a ďalej čistila svoju tašku.

 

***

 

Neuvedomila si, že jej stolička je už z lavice na zemi. Keď si sadla, pocítila pod svojim zadkom niečo mokré a studené. Okamžite sa postavila a pozrela sa na stoličku. Všetci sa začali smiať. Nedokázala nič povedať, pretože sa jej nahrnuli slzy do očí. Vybrali si skvelú farbu – červenú, aby si každý na chodbe myslel, že práve dostala menštruáciu.
- Čo ste jej tam dali?
Opýtali sa študenti z vedľajšej triedy.
- Kečup.
Zasmiali sa.
Nedokázala to zniesť. Myslela si, že je silná, ale už vedela, že nie je. Opäť si nechala tašku v triede a utekala chodbou, nie na toaletu, ale von z budovy za znejúcim smiechom z chodieb.
Nevšimla si upratovačku, tak do nej narazila, pretože mala zaslzené oči. Neospravedlnila sa jej, ale pokračovala až von z budovy. Smiech utíchol. Stála vonku v špinavých nohaviciach od kečupu, bez bundy v sychravom počasí. Na nohách mala svoje prezuvky. Bolo jej to však už jedno, ale potom sa nevedela nadýchnuť. Zalapala po dychu a rozhodla sa opustiť areál školy. Hneď čo vybehla na cestu, videla len rozmazané svetlomety auta.
Tma, jej tep slabol a srdce bilo čoraz slabšie, až sa zastavilo. Nepočula už nijaký smiech. Už jej nemohlo byť všetko jedno, prestala žiť.
Zomrela, aj keď vo svojom vnútri bola mŕtva už dlhšie.

Dária, 19 r, neupravené.