VŠMUpoviedky: OTEC

 Príbeh obsahuje skutočné udalosti.

„Kde mám tričko?“  pozerala som sa okolo svojich vecí v šatni na lavičke. Počula som zakašľanie. Otočila som sa. Dievča z nižšej triedy ho držalo. Natiahla som sa za mojím tričkom, keď spravila obrovský krok dozadu. „Daj mi ho!“ podarilo sa mi ho chytiť za jeden koniec. Pevne ho držala. „No tak si ho zober!“ vyplazila na mňa jazyk. Obe sme ho držali a obe sme potiahli. Počula som ako sa moje tričko natiahlo. „Prestaň! Roztrháš ho!“ ostatní sa na nás príjemne zabávali. Potiahla som silnejšie, pretože som sa potrebovala obliecť, o chvíľu začína ďalšia hodina. Roztrhlo sa na ľavej strane na boku. Pustila ho. Zdvihla som ho a posadila sa na lavičku. Držala som roztrhané tričko a pozerala naň. „Prepáč! To som nechcela. Dúfam, že ťa otec nezabije.“ Dvihla som zrak. „Ja nemám otca.“ Povedala som bez príznaku. „Ale...“ Maťa sa hneď ozvala, kopla som jej do nohy. „Prepáč, ani to som nevedela. Bola to hra.“ Snažila som sa zviazať jednu stranu s druhou, a to isté som spravila aj na druhej strane. Len čo som sa obliekla, zazvonilo.
Blížila som sa k bráne, keď som šla zo školy domov. Tašku som mala prehodenú cez plece.  Z budovy vychádzalo kopec ľudí. Prestala som sa pozerať na chodník. Vtom som zastala. O plot stál opretý on. Niekto do mňa strčil a ja som spadla do trávy. „Dávaj pozor! Čo mi stojíš v ceste?“ Neviem, kto bol ten chlapec. Pribehol ku mne. „Čo nevidíš, kam šliapeš?!“ skričal na chlapca, kým mne pomáhal vstávať. Odtrhla som od neho ruky. Chlapec odišiel. „Si v poriadku?“ spýtal sa. Chcela som odísť. Otočila som sa. „Čo odo mňa chceš?!“ vyštekla som naňho. „Saša, nechcela by si prísť na víkend?“  rozhadzoval rukami. „Nie.“ Zároveň som pokrútila hlavou a vybrala sa na odchod. „Alexandra!“ skríkol na mňa. Rýchlo som sa otočila. „Daj mi pokoj, otec! Nie je mojou povinnosťou byť s tebou! Nenávidím ťa! Zmizni!“ rozkričala som sa na celý areál školy. Dobehol ma pri bráne. „No tak, poď, bude to super víkend. A možno by si mohla prísť už dnes. Počul som, že nasledujúce dva dni nemáš školu. Pôjdeme do kina, oslávime moje meniny.“ S kľúčmi od auta v ruke si pomáhal, keď rozprával. „Odkiaľ... aha. Dedko. Nechcem sa s tebou baviť. Máš inú zábavku, tak si ju užívaj. Vezmi ju do kina. A inak vieš prečo budem dva dni doma?“ postavila som sa tesne k jeho tvári. „Pretože nemáme peniaze! Ani na ten sprostý školský výlet! Ako jediná z triedy!“ „To som nevedel.“ Snažil sa znieť skleslo. „Vynahradím ti to kinom, čo povieš?“ žmurkol na mňa. Vyberal z peňaženky peniaze, dával mi do ruky päťdesiatku. „Na, vezmi si. Kúp si na seba niečo. Pozerám, že sa ti roztrhlo tričko.“ Držal päťdesiat eur medzi prstami a pozerali sme si do očí. „Myslíš si, že ja som ona?“ Chytila som bankovku do rúk a hodila ju na zem, potom som sa otočila a rozhodla sa ísť inou cestou domov. „Saška! Tak ťa aspoň odveziem domov.“ Kráčala som ďalej, keď som sa rozhodla na jeho ponuku odpovedať, ukázala som mu prostredník.
Niekto zazvonil pri dverách. Šla som otvoriť,  aby nezvonil dvakrát. Nechcela som, aby zobudil Alexa. Otvorila som dvere, a keď som tam uvidela Nora, rýchlo som ich chcela zatvoriť. Tlačil odpor rukou. Vzala som papiere zo skrinky a pero vybrala zo šuplíka. Otvorila som dvere a strkala mu ich do ruky. Nechápavo sa na mňa pozrel. „Neprišiel si preto? Tak zbohom!“ išla som zatvoriť dvere, keď sa stihol ešte opýtať: „To čo učíš našu dcéru?“ Otvorila som dvere. „Ty si... Ty hajzel! Nechodievaj za ňou!.“ „Aha, tak predsa to má od teba.“ Oprel sa o zárubňu. „Noro, ak si neprišiel podpísať rozvodové papiere, nemám sa s tebou o čom baviť.“ Prekrížila som si ruky na prsiach. Začal si prezerať nechty na druhej ruke. „Prečo si mi nepovedala, že už nemáte peniaze?“ skôr to skonštatoval akoby sa pýtal. Nepozrel sa na mňa. „Zrazu aký starostlivý otec. Vieš, možno by sme mali peniaze, keby si si všetky nepreniesol na svoj účet. Pozerám, že máš nové hodinky. Aké úžasné!“ Opäť som chcela zatvoriť dvere, ale vedľa mňa stál Alex. „Ahój, kamarát.“ Začal sa líškať a čupol si. „Nepribližuj sa k nemu.“ „Mamí.“ tlačila som Alexa k sebe. Alex mal v ústach svoju päsť, ktorú cmúľal. Prišiel k Norovi a podal mu zatvorenú ruku. Keď odchádzal bolo vidieť, ako sa ťahá od Norovej ruky slina. Noro sa postavil a vyberal si vreckovku z pravého vrecka nohavíc ľavou rukou. „Fuj, kurva!“ Začala som sa smiať a pritisla si Alexa k sebe. „Mama, ideme sa hRať?“ Čupla som si k nemu a povedala: „O chvíľočku, Alex, dobre? Choď si zatiaľ pripraviť s čím sa chceš hrať.“ „DobRe!“ pobozkala som ho do vlasov a on odišiel. Postavila som sa smerom k Norovi. „Ten chlapec ma vôbec nepozná!“ Ešte stále si utieral svoju ruku. „Má na to vlastný názor.“ Začala som sa smiať. Vtom po chodbe prichádzala Saša. Zastala, keď sa pozrela k našim dverám. Zrýchlene prišla k nám. „Otec, odíď. Neprídem k tebe, vyhoď si to z hlavy.“ Prešla okolo nás a prešmykla sa do vnútra. „Čože? To si naozaj vyhoď z hlavy.“ Musela som sa oprieť o dvere. Pozrela som sa na ňu. „Saška, to čo máš s tričkom. A prečo máš zazelenené nohavice?“ Začala som jej ich čistiť rukou. „To nič, mama.“ Snažila sa mi pomôcť. „Toto už asi nepôjde vyprať, čo sa ti stalo?“ pozrela som sa na Nora. „Nejaký chlapec ju sotil pred školou.“ Vysvetľoval. „No výborne. Choď už, prosím ťa.“ Chystal sa na odchod, keď Saša povedala: „Počkaj, oci!“ Otočil sa, zhrozene som sa na ňu pozrela. Naťahovala sa za mňa, vzala papiere a pero. „Ešte toto si si zabudol.“ „Ja to nepodpíšem! Nikdy!“ Otočil sa a odišiel. „Moje múdre pätnásťročné dievčatko.“ Pohladila som ju na hlave, keď som si ju pritisla k sebe. Zabuchla som dvere. Alex sa vrátil k nám. „Aj ty si múdry!“ čupla som si k nemu a on ma prišiel objať. „Čo si spravil Bobo?“ opýtala sa Saša Alexa. „Trošku ho oslintal.“ Šiel objať Sašu. „Výborne, braček. Máš tri roky a aký si múdručký.“
Podávala som dedkovi pohár s vodou. „Vďaka, ale nemusela si, vzal by som si. Nie som predsa starý.“ Páčil sa mi jeho hlas, vedel to vždy tak poňať, po svojom. „Jedz, prosím ťa. Kam ju to chceš vziať?“ mama sa hrabala v jedle vidličkou. „Na miesto, kde ešte nebola. Uvidíš, bude sa ti tam páčiť.“ Pozrel sa na mňa. „Prosím, povedz mi, kam pôjdeme.“ Bola som zvedavá. „Uvidíš.“ Žmurkol na mňa. „A ja?“ opýtal sa Alex. „Bobo, teba vezme dedko nabudúce.“ Odháňala som ho rukou. „Alex, my dvaja si spravíme super víkend, pôjdeme do parku, na preliezačky. Bude to super.“ Chytila ho mama za ruku. Po večeri som pomáhala mame umývať riad. Dedko sa hral s Alexom. Pozerali sme telku, keď som začula vzlyky z izby. Šla som za mamou, pomaly som otvorila dvere. „Mami? Všetko v poriadku?“ Utierala si slzy, vošla som do izby a zatvorila dvere. Sadla som si vedľa nej na posteľ. Chytila som ju za ruku. „Ak nechceš, aby som išla k dedkovi, tak mi to pokojne povedz. Zostanem doma.“ Pozrela sa na mňa. „Nie, nie. Určite choď.“ Pohladila ma po vlasoch. „Ľúbim ťa.“ Povedala som a objala ju. Objali sme sa. Vtom sa otvorili dvere. „Aj ja chcem hRomadné objatie!“ obe sme sa s mamou usmiali a otvorili náruč, Alexander k nám vbehol.
Dedko mi zaviazal oči a šli sme stále rovno po ulici. Vedela som, že idem po chodníku, pretože som sa sem-tam chytila plota. Dotýkal sa môjho chrbta. „Dedko, je nutné, aby som mala zaviazané oči? Kam to ideme?“ Bola som nedočkavá, nadšená. „Vydrž, o chvíľku tam budeme.“ Kráčala som ďalej so sivým tričkom na očiach. „Dobre, môžeš si to dať dole.“ Rozviazala som si to rukami vzadu. Dedko zazvonil na dvere domu. Boli čierne s prvkami zlatej. Dvere otvorila nejaká pani oblečená ako domáca. „Dobrý deň.“ Povedala po chvíli. „Dobrý deň, tak sme tu.“ Dedko sa usmial a dal mi ruku na moje pravé plece. „A vy ste?“ chvíľu sa tvárila, že rozmýšľa, ale potom nás pustila dnu. „Dedko čo tu robíme?“ Nevedela som, kde sme. Ku komu sme to prišli? A prečo? Poobzerala som sa po dome, videla som, že schody mieria na poschodie. Všetko bolo vyumývané a vyčistené. Všade samé zlaté doplnky. Tá upratovačka odišla. „Haló?“ zakričal dedko do celého domu. „Už idem!“ ozvalo sa z vrchu. Zmeravela som. Pozrela som sa na dedka a pomaly od neho ustupovala. „Nie.“ Cúvala som a krútila hlavou. Zastala som až pri stene. „Dedko... nie. Prečo si ma sem priviedol?“ zliezol dole schodmi, pozrela som sa tým smerom. Podal mu ruku. „Vďaka, otec.“ „Nemáš za čo. Dúfam, že z toho nebudú problémy.“ Pridržal si jeho ruku. Srdce mi bilo ako splašené. „Môžeš ísť. Potom ťa zavolám.“ Nie. Rýchlo som utekala za dedkom, chytila ho za ruku. Videl moje vystrašené oči. Priložil si ruku na moju tvár. „Neboj sa, ja sa vrátim.“ Rýchlo som pokrútila hlavou. Ucítila som ho zozadu, dotkol sa môjho pleca. „Nemôžem tu zostať?“ obrátil sa naňho. „Tak dobre, ale musím sa so Sašou porozprávať.“ Pozrela som sa na otca. „Nechcem sa s tebou rozprávať.“ Triasol sa mi hlas. Chytil ma za ruku. „Budeš sa so mnou rozprávať! – zvýšil hlas – dlho si tu nebola.“ Vytrhla som sa mu. Dedko sa postavil medzi nás. Oco odstúpil. Chcela som sa prekĺznuť von, ale keď som chytila kľučku, bolo zamknuté. „Mám právo sa s tebou stretávať.“ Povedal pokojne. „Tri roky.“ Viac som nepovedala. Stála som opretá o dvere, keď sa začali odomykať a vtom do mňa vrazila. „Ahoj, Zlato.“ Líškal sa jej a šiel ju pobozkať. Pozerala som sa na to, ako sa môj otec vášnivo bozkáva s ňou. Zamračila som sa. „Nat, pozri, kto nás prišiel pozrieť.“ Pozrela sa na mňa. V ústach sa mi hromadili sliny, chcela som ju opľuť. „Dáš mi kreditku? Chcela by som si niečo kúpiť.“ Usmial sa na ňu, pobozkal. Vybral zo zadného vrecka peňaženku, keď sa v nej hrabal a hľadal kreditnú kartu, vejárikovito mu tam poskakovali zelené bankovky. Nahromadil sa vo mne hnev. Oboma rukami som do nej strčila. „Alexandra!“ Skríkol na mňa otec. Strašidelne sa na mňa pozrela a spolu s jej zlatou kabelkou odišla. Zhlboka som dýchala. „Odvez ma domov.“ Iba sa uškrnul. Pozrela som do zeme. „Tu máš peniaze. Chcem ti vynahradiť ten výlet, na ktorý si nemohla ísť.“ Pozerala som sa na svoje čierne tepláky a obtiahnuté tričko. Dotkol sa oboch mojich pliec, ale nepozrela som sa naňho. „Čo ti vadí viac? To, že som opustil tvoju mamu, alebo že som s Natašou?“ opýtal sa. Spravila som krok dozadu stále pozerajúc do zeme tak, že sa ma pustil. „Nie.“ Pozrela som sa naňho. „Vadí mi, že dýchaš!“ prešla som okolo jeho pravej strany a vzala nôž z dreveného držiaka. Dal ruky na obranu. „Saška, – preglgol – Zlatko, prosím ťa, nerob to. Ja som nevedel, že mama je tehotná s Alexandrom. Prisahám.“ Ruky mal stále nastavené v obrane, keď mi do toho vstúpil dedko. „Dedko, čo robíš?“ vyľakala som sa, ale nôž som nedokázala stiahnuť. „Otec, choď preč. Nemôže predsa spraviť niečo také.“ Jeho hlas sa zlomil. Videla som aj cez dedka, že sa začal triasť. „Musím ťa ochrániť.“ Povedal dedko a otočil sa tvárou ku mne. Tie oči. Boli presne také isté. „Saška, polož to. Nechceš si predsa zničiť život. Ocko sa s vašou mamou už rozvedie, však?“ pootočil hlavu doľava. Otec prikyvoval, stále rýchlejšie a rýchlejšie. Dedko sa pozrel opäť na mňa. Pravú ruku s nožom som pomaly sťahovala nižšie, keď sa dedko chytil za srdce a začal sa triasť. Padol k zemi. „Dedko!“ „Otec!“ povedali sme naraz. Nôž som položila na zem vedľa neho. Dedko lapal po dychu a stále sa držal za srdce. „Volaj záchranku, rýchlo!“ pozerala som, ako sa dedko trasie. „Saša!“ skríkol na mňa. Pomaly som z vrecka vyťahovala mobil a ťukala na tlačidlách 155. Otec mu rozopol košeľu a začínal mu dávať umelé dýchanie. Dedko však zatvoril oči. Otec neprestával s oživovaním. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Chytila som dedka za pravú ruku. Otec sa rozplakal. Pomaly klesal k dedovmu hrudníku. Pozerala som sa na otca ako plače. Triasli sa mi pery, keď som povedala: „Môžem za to ja.“ Otec sa pomaly dvíhal a pozrel sa na mňa. Potom na nôž, ktorý bol vedľa mňa. Vstal a zobral nôž naspäť na miesto. Nepovedal nič. Nepozeral nikam.
Zdravotník zo záchrannej zdravotnej služby nám povedal, že to bol infarkt. Žiadne cudzie zavinenie, proste sa to stáva. Keď odišli, stála som vedľa otca. Pozeral do zeme a ruku mal položenú jednu na druhej. Ťažko sa mi dýchalo. Chcela som toho toľko povedať. Rozplakal sa. Objala som ho. Obaja sme tam stáli v objatí, po troch rokoch, bez slov.               

Dária, 20 r, neupravené.