JURAJ LEVICKÝ - PÄTNÁSTA ČASŤ

 
Zastal pod stromami. Pozrel sa mi do očí. Mal ich červené. Určite včera veľa vypil, aj jeho chôdza bola nekoordinovaná. Nepamätala som si presne, aký bol čas esemesky, kde napísal tie dve slová.
"Asi ďalej nepôjdeme, že?" opýtal sa ma. Nepochopila som, prečo, ale potom som si uvedomila, že si myslí, že nás mama môže vidieť z okna, alebo môže byť na balkóne. Myslel na všetko.
Prikývla som, no vtom už som si všimla jeho pohľad. Samozrejme, pozeral sa mi na pery a chcel ma pobozkať. "Juraj musím ti niečo povedať." Okolo nás bolo ticho.
Nič nepovedal, iba sa trochu ku mne naklonil a cítila som, ako svojou rukou ma začína tlačiť k sebe.
"Včera... včera si mi poslal esemesku." Nakoniec sa mi podarilo dostať to zo seba. Stiahol sa späť.
Preglgol. Siahol svojou rukou do vrecka a, pravdepodobne, si prezrel správy. Nevidela som mu do tváre, lebo mobil držal pred sebou. Ale keď ju prečítal, aspoň myslím, tak bokom vykukol. S úsmevom. Usmial sa. "Vadí to?" Tentoraz som to bola ja, ktorá sa usmiala.
Nevrátili sme sa k tomu, namiesto toho sme kráčali ďalej, až sme sa ocitli pod susedkiným balkónom. 
Juraj ma držal za ľavú ruku, a preto mohol so mnou manipulovať. Otočil ma chrbtom k stene. Nahol sa ku mne, jednu ruku si položil nad moju hlavu a pomaly sa približoval k mojim perám. Začalo mi silno búšiť srdce, až som si myslela, že mi vyskočí.
"Ne... nechcem niečo urobiť len preto, že máš opicu." Vedela som, že som povedala hlúposť, evidentne mu čerstvý vzduch robil dobre a naozaj vyzeral oveľa lepšie. Ale áno, bojím sa, že mu bude smrdieť z úst. Alebo mne.

Tu niekde som skončila s písaním v mojej hlave. Možno som došla aj ďalej, ale ako na mňa vtedy dochádzala úzkosť z toho, že som ešte s nikým nebola, si to moja hlava vytesnila. A preto ďalej v kapitole píšem ako 24-ročná. Upravím si to, ako to cítim TERAZ.

Preniesol svoju váhu dozadu a tým aj svoje telo odo mňa odtiahol. Neusmial sa, hoci som si na jeho úsmev už zvykla. A keď na jeho tvári chýbal, bála som sa, že sa so mnou rozíde. Kým som bola zabratá do svojich myšlienok, Juraj ma prerušil: "Ty máš zapnutý len suchý zips?" Bol prekvapený, ale mne to ako divné neprišlo.
"Prečo ťa mama nezapla? Veď zase nie je až tak teplo." Prezradila si sa. Je to tvoja vina, teraz na teba bude tlačiť. Znervóznela som, slová sa mi zasekli v krku. Cítila som, že červeniem. "Zapnem ťa."
Bez premýšľania si do rúk vzal boky mojej bundy a obe časti zipsu sa snažil dať k sebe. Nestihla som nič povedať, so zipsom vyšiel rukou až pod moju bradu. Pozeral sa mi na pery, hoci potom prešiel k mojim očiam.
"Juraj, to... to si nemusel. Ja... ja už budem musieť asi ísť." pozerala som sa okolo seba, keď som cítila, ako mi od jeho blízkosti začalo neskutočne búšiť v hrudi. No on nič nepovedal a pomaly sa priblížil k mojim vlasom. Presne tam mi dal pusu. Potom si vybral moju pravú ruku spod rukáva hrubej bundy a snažil sa mi ju roztvoriť. Pozrela som sa tým smerom.
"Keď nemôžeme skúšať niečo iné, čo bude pre teba po prvýkrát, tak ruka mi hádam nesmrdí." Zasmial sa. "Nemyslela som to tak." Hanbila som sa za to, čo som povedala, aj preto som chcela odísť.
"Nie, ja ťa CHCEM držať za pravú ruku. Keď už mám tú opicu, tak ma nejaké stisknutie nepoloží."
Juraj bol pre mňa stále nový človek, netušila som, ako budem reagovať. Jasné, v ADELI sa im podarilo moju ruku rozcvičiť. Čo mám robiť?
Nepozerala som sa na ňu, keď si ju chytil, asi pravou, rukou. Ale cítila som len jeho končeky prstov. Nie. Cítila som len svoje končeky prstov na jeho ruke. Juraj Loj. Juraj Loj. Juraj Loj. Ale nepomáhalo to. Pozrela som sa na naše prepletené prsty. Boli tam. Spolu. Tvorili jedno. Juraj ich vydvihol do "povedomého" vyzdvihnutia do výšin. Znelo to ako z nejakej romantickej knihy alebo sa to začalo podobať na romantický film? Ruka sa mi začala zohýňať v zápästí. Juraj vyskúšal niečo z môjho sveta.