JURAJ LEVICKÝ - ŠESTNÁSTA ČASŤ

 
Hneď ako som vyšla z budovy, namierila som si to k autobusovej zastávke. Lenže ako som šla po chodníku, uvidela som auto podobné Jurajovmu, ako stojí pred barom na improvizovanom parkovisku.
Až keď som prišla dostatočne blízko, bola som schopná rozoznať, že ide skutočne o Jurajovu ŠPZ-tku. Juraj prišiel. A ako som prišla k jeho autu, bez toho, aby som sa pozrela na zastávku, či tam náhodou nie sú už nejakí známi, vystúpil a otvoril mi dvere. "Dobré ráno." Kývla som hlavou a odzdravila sa mu tak isto. Sadla som si a on zatvoril dvere. Premýšľala som, prečo to urobil. Určite nechcel, aby som mu trepla s dverami. Sadol si aj on.

"Zavri si oči."
"Čože?"
Pozrel sa na mňa prosiacimi očami. "Tak dobre." Oprela som sa o sedadlo, a keď som sa chystala zatvoriť oči, Juraj nečakane prehovoril, takže som, samozrejme, podskočila. "Nie, nie. Poze... pozeraj sa mojím smerom." Tak som sa pootočila k nemu, koleno som si musela položiť na sedadlo. "Zavri oči." "Veď si povedal, že..." "Dobre, dobre. Zostaň takto a zavri oči." Ako toto hovoril, svoje ruky natiahol ku mne a dotkol sa oboch mojich lakťov. Zostala som nehybne sedieť smerom k sedadlu šoféra a zatvorila som oči. Mimovoľne som sa usmiala. Vedela som, že sa niečo stane, ale stalo sa to neskutočne rýchlo. Niečo som cítila na svojich perách, bolo to také rýchle, že som sa vlastne stala neemocionálnou bytosťou. Bola som akoby iba vo svojej schránke, ale moja duša akoby opustila moje telo. Neviem, čo sa stalo. Alebo som si to len nechcela priznať. Bez toho, aby mi to Juraj povedal, otvorila som oči. "Tak? Dária?" Pozrela som sa naňho. "Keď som videl, ako sa bojíš, musel som niečo urobiť. Ukázať ti, že to nebolí. A musíš uznať, že som sa ovládol. Bola krátka, o nič som sa nepokúšal." Bola krátka. Presne tak, ako keď pobozkám mamu, keď odchádza, alebo keď odchádzam ja. Presne tak, ako si ju neuvedomujem pri nej, tak si ju nemôžem uvedomiť, ani keď sa bozkávam s mojím frajerom. Je to pusa. Bola to pusa. Lenže zrazu som mala pocit, že ničomu nerozumiem. Že nerozumiem svojim pocitom. Pozerala som sa pred seba, a keď som nedokázala nič zo seba dostať, rozprával on.
"Vedel som, že to nemám robiť. Nemal som ho poslúchať." Videla som, čo robí iba spoza okuliarov. Ako sa upravuje na sedadle a pohol kľúčom v zapaľovači. Odviezol ma, aj keď zo mňa nič nedostal. Aj keď som zo seba nedokázala zo seba nič dostať. Iba sedieť vedľa neho a premýšľať nad všetkým.
Premýšľala som nad všetkým celý deň, pomaly som sa nevedela ani sústrediť.

Vedela som, že po mňa príde mama autom, ale rozhodla som sa Jurajovi napísať esemesku:
Juraj
Prosim prid pred skolu o 14:15
Poslané. Rozhodla som sa, že na obed nepôjdem. Musím niečo vyskúšať.

Juraj ma čakal pri bráne gympla. Pozrela som sa na miesto, kde väčšinou parkuje mama, ale ešte tam nestála. Nič nepovedal, ale keď som sa naňho pozrela, predsa ma len pozdravil. Odzdravila som mu, ale bál sa ma. Bál sa, čo poviem.
"Musím niečo vyskúšať."
Usmial sa. Usmial sa!
Bála som sa nakloniť dopredu, že naňho spadnem alebo čo. Som tu, stojím pred ním. Postavila som sa najbližšie ako som vedela, ako mi moja zimná bunda dovoľovala. Nezavrela som oči, ale dala som mu pusu na konček pery. Potom som prešla na druhú stranu asfaltky a čakala na mamine auto. Bola som tu skoro, keďže som nešla na obed. Nepozrela som sa na miesto, kde stál. Neviem, či odišiel.