JURAJ LEVICKÝ - ŠTRNÁSTA ČASŤ

 
Čakala som ho vonku na lavičke. Zakaždým, keď šlo okolo auto, a to bolo jedno, ktorým smerom, to so mnou cuklo. Pozerala som sa celý čas na cestu, či neuvidím jeho auto. Keď som ho vtom uvidela ako kráča po chodníku. On neprišiel autom? Prišiel... vlakom? Ruka sa mi stiahla vpäsť. Ale mohol aj zaparkovať niekde ďalej. Možno, aby ná nikto nevidel. Snažila som sa odôvodniť si, prečo prichádza mojim smerom pešo. Mal na očiach slnečné okuliare. No do riti. On má slnečné okuliare, takže už je teplo. Teraz sa mi bude smiať, že som v zimnej bunde. Pomyslela som si. "Ah - vyčistil si hrdlo, pretože ho nebolo dobre počuť- Ahoj." Ahoj, nepovedal to nejakým zvláštnym spôsobom? A prečo si nedá tie okuliare dole? Preglgla som. "Ahoj." "Ak meškám, sorry. Meškal vlak." Takže prišiel vlakom. "Nie, - veľmi ťažko sa mi preglglo - to je okej." Plytko som dýchala. Sadol si vedľa mňa bez toho, aby niečo povedal. Prichytil sa bočného zábradlia lavičky a v predklone sa asi pozeral pred seba. Stále si totiž nedal dole okuliare. "Prečo si neprišiel autom?" povedala som to tak rýchlo, ako keď ústa hovoria rýchlejšie, ako mozog premýšľa. "Nebolo... by to bezpečné." Nerozumela som, ale viac som sa nepýtala. Následne začal rozprávať sám od seba: "Chcel som ti priniesť kvety, ružu, alebo čo. Ale ja pa... deb... skrátka som si neuvedomil, že je sobota a to vaše kvetinárstvo je len do dvanástej." Premýšľala som, či to nejako súvisí s tou esemeskou. "Vieš, Juraj..." prerušil ma. "Nejdeme sa prejsť?" Prejsť. Pomyslela som si. Kam ale prejsť, ja to tu pomaly nepoznám, ale to som mu nemohla povedať. "Nedáš si dole okuliare?" Chytil sa za zátylok a vyčistil si hrdlo. Pomaly si dával dole okuliare, jeho oči boli citlivé na svetlo. Snažila som si to dať celé dokopy, prišiel vlakom, je citlivý na svetlo. Až teraz som si všimla, že má aj bundu inú. Jedine na čo som sa zmohla, bolo: "Čo sa stalo?" Juraj sa na mňa pozrel a veľmi potichu povedal: "Po dlhej dobe som si vypil. To sa stalo." Neviem prečo, ale zrazu mi to celé došlo. Naozaj, odkedy som ho videla kráčať po chodníku od železničnej stanice, sa mi zdal divný. Je iný a teraz mi to dávalo zmysel, aj tá esemeska, na ktorú si určite nepamätá. Stále mi v hlave šli nejaké slová, chcela som sa ho spýtať, či to myslí vážne, čo sa tým mení, čo odo mňa očakáva. Ale nevedela som ako. Snažil sa dotknúť mojej pravej ruky, ale ja som akosi automaticky, a pravdepodobne skratovo, ju potiahla k sebe. Postavila som sa na nohy. "Ideme?" rozhodla som sa odpovedať na jeho otázku. Postavil sa aj on a opatrne sa postavil vedľa mojej pravej strany. Bolo mi jasné, že sa chce držať za ruky. Lenže Juraj bol na mojej pravej strane, čo by znamenalo, že by sa držal pravej ruky. A až teraz, keď mám chlapca, som si uvedomila, že mu nechcem ublížiť. Emocionálne ani fyzicky. "Juraj..." zastala som.
"Hm?" obrátil sa ku mne, svoje slnečné okuliare si dal za mikinu, takže ich bolo vidieť. Rozopnutý stál oproti mne.
"Pôjdeš po mojej ľavej strane? Tak... tak ti dám aj moju ruku do tvojej dlane." Daj ruku do mojej ruky, nezdá sa ti, že príliš lietaš v oblakoch? Vráť sa na zem.
"V žiadnom prípade. Musím ísť po vonkajšej strane, aby ťa neprešlo auto. Čo ak ťa stiahne na cestu?" Je späť. Už sa dáva z opice dokopy. Je to Juraj.
"Juraj, ja... nechcem aby si ma držal za pravú ruku. Hocikedy ju stiahnem, niekedy ani o tom neviem, a nechtami sa ti môžem zaryť do ruky. Bolí to, ver mi." Nakoniec som to zo seba dostala.
Usmial sa a bez slova sa postavil po mojej ľavej strane. Chytil ma za ruku, jeho prsty sa striedali s mojimi. Nepozrela som sa na pravú ruku, ale vedela som, že je zohnutá v lakti, v typickom kŕči. Pokračovali sme po chodníku, kde sme sa stretali s ďalšími lavičkami a nad nami sa lemovali vysoké stromy. O esemeske som mu nič nepovedala.