JURAJ LEVICKÝ - OSEMNÁSTA ČASŤ

 Nevedela som, čo mu mám odpísať. Preto som preklikla správy v messengeri na Kristy.
16:32 Dária Voková: Mám problém. Je to nadlho
Preklikla som sa na Juraja.
A bolo?
16:33 Dária Voková: Neviem to porovnať a viem, že to znie hrozne
Práve teraz Juraj Levický: Ja nechcem aby si to porovnala. Chodíme spolu tak dúfam že som ťa nesklamal :o
Práve teraz Dária Voková: Nesklamal
Práve teraz Juraj Levický: Znamena to že sa pobozkame ked sa uvidíme? 😃
Som zmätená z tvojej gramatiky.
Práve teraz Dária Voková: Uvidíme, či sa pobozkáme. Čo ti poradil? 😃
Práve teraz Juraj Levický: To ti nemôžem povedať 😃 Chlapske zaležitosti. Hadam chapeš
Práve teraz Dária Voková: Hej. Spravili sme krok v našom vzťahu. Ty si ho urobil
Práve teraz Juraj Levický: Taže sa nerozchadame lebo fakt som nevedel o čo šlo 🤦
Práve teraz Dária Voková: Mala by som niečo urobiť teraz ja. Uvidíme sa zajtra tak niečo musím vymyslieť 😃
Práve teraz Juraj Levický: Dária nepremyšľaj nad tym dnes sa stalo veľa vecí. Uvedomila si si že to nebolí
Nemysli na ten druhý význam.
Práve teraz Dária Voková: Máš pravdu, udialo sa veľa vecí..
S Jurajom sme si písali ešte dosť dlho.

Nečakal pred školou, a dobre že tak urobil, pretože práve okolo mňa prešla jeho sestra. Videla som ho avšak pri kozmetickom salóne, teda jeho auto pochopiteľne. Nemohlo byť nikomu nič podozrivé, pretože od brány som zamierila smerom k autobusovej stanici. Šla som k nemu, a keďže dnes už bolo teplejšie, mala som svoju tenšiu modrú bundu prevesenú cez ruku. Otvorila som dvere na mieste spolujazdca a poobzerala sa ešte raz, či mne niekto známy nejde týmto smerom. Sadla som si. "Čauko." Usmieval sa. "Aa..hoj." triasol sa mi hlas, lebo som veľmi dobre vedela, že ak sme sa pobozkali raz... dvakrát, tak to bude aj po tretíkrát. "Včera si sa takto netvárila." Pozrela som sa naňho a videla som, ako si opiera svoju hlavu o operadlo a naťahuje ruku pozdĺž operadla ku mne. Dotkol sa mojich končekov vlasov. Dúfam, že nie sú mastné. Zasmial sa a na mne? "Čo ak nás videla Katka?" opýtal sa. "Nevidela, ona včera už poslednú hodinu nemala." "Sme rozdelení." Doplnila som sa. "Tak hlavne, že my nie sme rozdelení." "Môžeme, prosím, ísť? Rada by som sa dostala domov predtým ako..." prerušil ma. "Predtým ako mi utečieš?" zasmial sa. Nie. Ako to vedel? "Predtým ako mi utečie autobus." povedala som napokon. Usmievajúc sa otočil a naštartoval auto. Nezaparkoval pred poštou na parkovisku, ale na jediné voľné miesto pred barom. "Tak a teraz preháňaj."
"S čím mám preháňať?"
"Ako si sa včera cítila, keď si mi neodpisovala."
"Ja... som zaspala. Prepáč." Vážne si mu to povedala?
"Už si dnes hovoril s tým svojim kamošom?" Snažila som sa to obrátiť a zahovoriť.
"Nepoznáš ho, ak ide o to, a ani on nepozná teba, nemá ťa odkiaľ poznať." povedal veľmi vážne.
"Juraj ja..." zdvihla som hlavu hore, keď vtom ma prerušil.
"Nevravela si, že máš hnedé oči? Lebo -prišiel ku mne bližšie a prezeral si ma- podľa mňa sú modré." Čože? Čo si to teraz povedal? Že mám možno modré oči? Ako... Juraj? Ty mi chceš povedať, že mám farbu očí ako Juraj?
Otočila som hlavu a roztvorila pred sebou zrkadielko. Svetlo mi avšak neprialo, nevedela som určiť, ani či sú hnedé. "Ukáž." povedal napokon a vzal si moju tvár do ruky, prichytil si moje líce a pozeral sa mi do očí. Nie, pozerali sme si do očí.
"A vieš, čo som si ešte uvedomil?" Neviem. Nemôže len tak zmeniť tému, musím vedieť, či mám oči ako Juraj Loj.
Jeho prsty boli na mojej tvári. "Ty ma voláš Juraj a nikto ma tak nevolá..." prerušila som ho.
"Už som ti vysvetlila, že... že ľudí s takýmto menom volám bez prezývky. Nepáči sa mi tá prezývka, Ďuro, proste nie." pokrútila som hlavou.
"Mňa zase nijako ako Ďuro, Ďuri nevolá." Usmial sa.
"Povedal si, že ti to nevadí. Prečo... zmenil si na mňa názor?" odtiahla som sa.
"Na teba? Prečo? Nie, ja som si uvedomil, že ma tak voláš len ty. Teda je to nejaké milšie meno? Podoba myslím. Od teba to znie ináč." Vrátil svoju ruku na moje líce.
"A?" nepochopila som, kam tým mieri.
"Ako ťa mám volať ja? Neverím, že ťa všetci volajú Dária. Alebo ak áno, mám ti niečo vymyslieť?" Do riti. Sme tu zas.
"Ja.. ja už musím ísť."

Doma som sa v kúpeľni skúmala v zrkadle. Videla som to, našla som nejaký tag, obyčajné otázky o mne, a tak som rozpísala príspevok na blog, že mám hnedo-modré oči. Vidím tam obe farby, nezlievajú sa. Mám oči ako Juraj.

Až večer som si uvedomila, čo som vlastne spravila. Opäť som dala prednosť Jurajovi Lojovi pred Jurajom Levickým. A to ako jeho frajerka nemôžem robiť.