#jurajloj

Ahojte, (citoslovce, -te (relačná morféma))
viem, že píšem názvy príspevkov veľkými písmenami a rovnako viem, že príspevok o Jurajovi nebol už poriadne dlho. Veď prečo by aj mal byť, nie?

Potom, čo skončilo Búrlivé víno (2017) som mohla zabudnúť na nejakého Juraja. Úprimne, ak mám pravdu povedať, mať ho iba v hlave - teda skôr iba jeho meno, vtedy keď sa mi to hodí - mi vyhovovalo. Mala som pocit, že lepšie dýcham. Žijem. Nesústredím sa na niekoho iného, len na seba a svoj osobný rozvoj. A bolo mi dobre. Ale obdobie od konca zimného semestra 2017 až do začiatku letného semestra 2018 ma posunulo veľmi dopredu, až som prekvapená ako, a celkom sa bojím, kam ma rovnaké obdobie posunie tento akademický rok.
Ide o to, že som sa rozhodla do môjho srdca pustiť niekoho iného, kto tam je doteraz a pravdepodobne už navždy bude na prvom mieste v mojom živote - Boha. Začala som sa viac učiť o kresťanstve, pustila som do svojho srdca worship hudbu, slová z Biblie, chodenie do kostola a ľudí, ktorí ho majú u seba tiež na prvom mieste. No stále som si v hlave vravela Juraj Loj, keď som nevedela zaspať, keď som sa nevedela prestať smiať, alebo keď som chcela zastaviť plakanie. No, nechýbal mi a postupne som zabúdala, že nejaký Juraj existuje. A cítila som sa výborne, oslobodzujúco a pripravená na niečo ďalšie.
Až do augusta. A odvtedy je v tej hlave zase a keby len v hlave...

Začiatkom augusta som sa totiž dozvedela, že Juraj sa stane tretíkrát otcom a cítila som sa hrozne. Nevedela som o tom. Nevedela som, že sa moja bývalá láska stane opäť otcom. Následne som zistila, že Juraj má instagram. A presne preto je názov taký, aký je. Už začiatkom októbra som chcela pridať na instagram fotku Juraja. A predsa by tam patril tento hashtag. Ibaže sa bojím, že to Juraj uvidí. A až teraz som si uvedomila, že načo mám blog. Blog je miesto, kde môžem napísať, čo cítim. A preto: #jurajloj, #jurajloj, #jurajloj. Och, toto som nenapísala od 29. septembra 2016 a teraz mi je lepšie.



Nejde o to, že ho odvtedy stalkujem na instagrame a rozjímam sa nad videami s ním a jeho deťmi. Od toho augusta sa všetko spustilo. Dozvedela som sa, že bude účinkovať v Tvoja tvár znie povedome, potom som ho uvidela v prome na nový seriál Sestričky (oba programy už skončili), na to sa mu 1. 9. narodila Leyla. A ja som sa každý jeden týždeň naňho pozerala inak, z rôznych uhlov pohľadu. Tak som skúsila začať písať Juraja Levického. A bolo to. Tá druhá fotka je z časti, kde Juraj stvárňoval Meryl Streep. A keď sa pripravoval spevom, začal zrazu spievať do kamery, začal sa smiať a potom sa svojimi očami ponoril do tých mojich. A mňa zabolelo brucho a srdce sa mi naplnilo šťastím. A asi o týždeň na to, ukázali v seriáli ako spí. A ja som to chcela vykričať do sveta, chcela som dať túto novinu na svoj instagram a po dvoch týždňoch váhania som tak neurobila. Poprosila som Kristy, nech mi dá nejaké otázky, pokojne aj o Jurajovi a spýtala sa ma, čo pre mňa znamená. Na druhý deň som sa rozhodla, že napíšem tento príspevok. A teda, Kristy, ďakujem. Pretože iba vďaka tebe som si uvedomila, že blog je tu vždy pre mňa.

Keď teraz napíšem On (s veľkým o), tak myslím Boha a moju oddanosť k nemu. Zatiaľ čo predtým, keď som napísala On, tak som písala o Jurajovi (napr. tu a tu). Pretože teraz sa sústredím na Boha, a vtedy na Juraja. Aj keď som už vtedy verila, brala som Juraja za svojho boha. Až tak veľmi naplnil moje srdce, a to je v poriadku. Predsa som to tak cítila.

Ako už vieme, Juraj účinkoval v Tvoja tvár znie povedome, a moja mama už išla spať a pýtala sa ma, či nejdem aj ja. Odpovedala som jej, že ešte nie, že čakám, kým vystúpi Juraj. Až keď zavrela dvere, tak som si uvedomila, čo som povedala. Juraj. Nie Juraj Loj, ale Juraj. Prečo Filipa Tůmu, Vlada Kobielskeho, Jána Koleníka oslovujem Tůma, Kobielsky, Koleník a Juraja Loja jeho krstným menom? Dobre, pre mňa a pre vás, je to v pohode, ale prečo som sa v tom momente nevedela ovládnuť aspoň pred mamou? Navyše, mne sa páčil v každom jednom prestrojení, či už spieval ako chlap alebo ako žena (alebo oboje v prvom kole).   

Juraj Loj som si vravela, keď som chcela podať lepší výkon, ako motiváciu. Juraj Loj som si vravela, keď som nevedela stopnúť svoj smiech počas cvičenia alebo v škole, keď niekto povedal niečo smiešne. Juraj Loj som si vravela, keď som chcela stopnúť neutíchajúci plač. A vždy to pomohlo. Tak som si jeho meno vravela, keď som nevedela zaspať. A teraz? Prečo si neviem predstaviť hraničnú situáciu bez jeho mena v mojej hlave? Keď sa ponáhľam, keď mám niečo spraviť, keď som nahnevaná...
Okrem toho som si vďaka príbehu uvedomila, aký pekný jazykolam je jeho meno. Obsahuje obe problematické hlásky r a l. Takže, ak moje dieťa nebude vedieť niektorú z hlások vysloviť, tak jeho meno budem používať ako logopedickú pomôcku.

Teraz už iba zostáva nezodpovedaná jediná otázka. Ak fungujem na dlhší čas - priateľstvo so Samom päť rokov, priateľstvo s Kristy vyše osem rokov, zamilovanie do Juraja štyri roky a tri mesiace, viera v Boha takmer tri roky - vždy dávam do popredia iba jedno, na čo sa centrálne zamerám. Až po "odtrhnutí sa" od Juraja, som sa vedela sústrediť na Boha. Ako to teraz bude? Dokážem konečne dať naplno svoje srdce dvom? Dokáže moje srdce v mene Božom ovinúť niekoho ďalšieho? A bude ním Juraj? Kto vie...

Dária.