CHLAPČENSKÁ MÓDA A COMING OUT

! UPOZORNENIE ! Nemám v pláne si nič vymýšľať a všetko, čo je v tomto príspevku, je pravda. Možno po jeho prečítaní sem už nebudete chcieť chodiť.

Nikdy ma nikto neobmedzoval. Možno je to tým, možno nie - medzi mnou a bratom je iba trojročný rozdiel. Teda - kým sa on ešte hral, ja som sa práve začínala. Som dievča, ale za svoj život som mala asi tak tri bábiky (a z toho žiadnu Barbie). Nepozerala som žiadne dievčenské rozprávky. Hrala som sa s plyšákmi, autíčkami na diaľkové ovládanie a stavali sme spolu lego. Naše hračky sa vzali. Väčšina mojich hračiek je mnou určených ako mužského pohlavia. Vymyslela som si, že mám štyroch synov.
K ružovej farbe (a jej odtieňov - aj k červenej) som mala doslova odpor. Teraz som sa ju naučila aspoň akceptovať. A moje prvé a aj posledné ružové oblečenie boli body. Asi som to videla u svojho brata, a predsa ja som chcela byť ako on. Zapáčila sa mi modrá.

A tu nastáva problém? Medzi dievčenským/ženským oblečením predsa modré oblečenie nenájdete (hlavne v mojej veľkosti). A tak nosím chlapčenské veci. Košele si hľadám medzi chlapčenskou kolekciou. Páčia sa mi potlače viac na chlapčenských tričkách. Nikdy som nenosila sukne. Mala som jedny šaty, ktoré som si obliekla iba na fotku v druhom ročníku na konci roka. Moja najbližšia skúsenosť so šatami bola až stužková. Tak som prijala oranžovú farbu. Super, blížime sa k dievčenskému vkusu... Mala som jednu oranžovú mikinu, ktorú som aleže vkuse nosila. Až kým sa mi nezodreli lakte, a tak sme ju museli vyhodiť. To sme spravili až potom, keď som si našla náhradu. Oranžovú mikinu. Ehm... aj tú už nenosím, pretože má prešívané lakte.

Tak som prešla na zelenú. Mám v skrini všetko zelené. Teraz pomaly prechádzam na červenú až bordovú. Ale to nemení nič na tom, že nakupujem jedine v pánskej časti. Zimnú bundu mám tiež chlapčenskú. A niekedy mám pocit, že jediné, čo ma robí ženou, sú vlasy. A ženské mesačné veci.


Nikdy som na sebe nemala make-up. Netrápim sa tým, ako vyzerám. Ráno sa viem dať dokopy aj za dvadsať minút. Nerobím si žiadne účesy. Mám krátke vlasy, takže iba si ich tak prečešem a hotovo. Kupujem si chlapčenskú voňavku (dezodoranty), sprchové gély... Páčia sa mi chlapčenské veci. Milujem mikiny. Milujem tmavé farby. Lepšie sa mi rozpráva s chlapcami: nemôžem povedať, že s bratom vychádzam zle. Tak Alex, potom Samo. Nikdy som sa nepchala do skupinky dievčat. Postupne som prešla k písaniu z chlapčenského pohľadu. A cítim sa tak lepšie. Rada píšem v mužskom rode. A aj preto som z maturity z angličtiny mala zo slohu 30% na tému móda. Neviem o nej absolútne nič, pretože sa o ňu nezaujímam.

Keď som začala pozerať YouTube, tak som si niečo uvedomila. Mne nešlo ani tak o obsah videí, ako o vzťah, ktorý majú medzi sebou. O to, ako sa muži správajú k ženám. Ak boli otcovia, ako sa správajú k svojim (adoptívnym) deťom. Ako som to už v mnohých príspevkoch písala - neplánujem sa vydávať. Nevidím a nepozerám sa do budúcnosti ako niekoho manželka. Ako matka áno. O tom premýšľam, dá sa povedať, každý deň. Aj toto ma robí ženou.
Ale... vďaka videám som asi našla, akí muži sa mi páčia. Neviem prečo, v príbehoch som si mužské postavy predstavovala s tmavými vlasmi (do čierna) a zelenými očami. Keď sem však chodíte nejaký piatok, tak viete, že sa to akosi zmenilo na hnedé vlasy a modré oči. Milujem modré oči.
A ja viem, že tu dosť často píšem o tom, ako čakám na pána dokonalého, a tak... No ktosi raz povedal, že to, čo tak veľmi chceme, príde vtedy, keď to najmenej čakáme/nečakáme.
Naozaj premýšľam každý deň, aký by asi bol, kde by sme sa stretli. Minulý rok som si však povedala, že už na to nebudem tlačiť. Určila som si vek 28 (keďže ešte stále dúfam, že dvadsaťdeviatka má pre mňa niečo pripravené), až vtedy začnem panikáriť. Na druhej strane je tu moje druhé ja, ktoré si vraví: Máš už 21. Následne si poviem, že mám iba 21. A takto dookola.

O tom, že sa dokážem zamilovať, pochybovať nemôžeme. Bolo naozaj veľa chlapcov, ktorým sa podarilo, pomiasť mi hlavu (TU). Nesmieme zabudnúť na Adama. A v neposlednom rade na Juraja. Veď vieme. Keď sa tak spätne na to pozriem, všetci ma uchvátili svojim správaním. Len máloktorý svojím výzorom. Čo dokazuje to, že tak, ako mi nezáleží na mojom vzhľade, tak mi asi nezáleží ani na tom jeho. Akoby mi stačilo, že sa ku mne správajú milo. Povedia niečo pekné a  hneď na to sa moje srdce pre nich rozhodne?
Viem, že to takto nefunguje. No potom je tu Juraj. Ak si dobre pamätám, tak to, že bol pre mňa nová tvár na obrazovke, upútalo moju pozornosť. Jeho upravené vlasy. Jeho hlas. No potom, ako začal seriál, tak sme sa s babkou smiali z jeho veľkého nosa. A v seriáli sa predsa nejako správal. A bolo to jeho správaním alebo vzhľadom?

Vráťme sa k videám. Už dlhšie si všímam, že sa mi páčia muži s bradou. Najmä, keď ju majú prepojenú s vlasmi.

Please, don't judge me...

Žeby som sa konečne začala sústrediť aj na ich vonkajšiu schránku? Neviem, ale je to rozhodne zaujímavé.

Poďme o pár krokov späť. Na každého chlapca/chlapa sa pozerám iným uhlom pohľadu, ako na ostatných ľudí. Snažím sa na ňom nájsť niečo pekné. Kývem hlavou ako taký psík a hľadám, či sa viem doňho zamilovať. Hneď potom, ako sa dozviem, že má frajerku, tak si ho zakážem. A toto robím s každým jedným chlapcom podobným môjmu veku. A čo ešte robím? Okej, možno to fakt bude znieť čudne - ale ak ja sedím a okolo mňa idú muži, tak sa im pozerám na rifle... Viete kam...

Často si o sebe myslím, že tým, že sa mi páčia chlapčenské veci a sem-tam si predstavujem, že som chlapec, tak mám rozdvojenú osobnosť. Akoby som nebola spokojná so svojím telom, s tým, kým som, tak si jednoducho predstavím, že som chlapec a je to iné. Na druhej strane sa túžim stať matkou.

Som človek, ktorý prechádza z extrému do extrému. Buď sa o niečo nezaujímam vôbec, alebo začnem tlačiť na pílu.  

Aj na môj vzťah s Bohom som príliš tlačila. Uvedomila som si to. Kristy mi to vravela a ja som to nevidela. Do 12. januára. Snažila som sa každý deň nájsť niečo nové, čo by ma posunulo bližšie k Nemu. Pieseň, verš z Biblie, čo je proti, a čo nie. Skončila som s tým. A cítim sa slobodnejšie, lepšie a zároveň viac naplnená Božou láskou. Preto beriem do úvahy, že ak mi Boh dá nejaké znamenie, že sa mám vydať, že moje srdce naplní niečím, čo som nikdy predtým necítila, tak sa vydám. So všetkým, čo ku kresťanskej svadbe patrí.

No a potom je tu bod, ktorého sa najviac bojím (aj keď viem, že ma Kristy pochopí).
Už na základnej som sa snažila nejako pozerať na dievčatá. Nikdy som nikomu nepovedala, že jéj, to tričko je pekné. V tej sukni vyzeráš dobre... Nikdy som nedala módny kompliment.
Ale vždy sa mi nejakým spôsobom štýl obliekania mojich spolužiačok páčil. Alebo ich vlasy. A tak som to isté, čo doteraz robím s chlapcami, skúšala na dievčatá. Myslím si, že sa mi jedna spolužiačka páčila. A to povahovo určite nie. Skôr výzorom.
A na strednej som to skúsila znova. Tam sa mi však nikto na háčik nechytil. Aj keď som mala spolužiačku, ktorá bola príliš... kontaktná. Vtedy som sa od nej odtiahla.
A na vysokej som to skúsila znova. A nemôžem povedať, že sú mi niektoré dievčatá ľahostajné.
V neposlednom rade ide o to, že mi je s niekým dobre. Až príliš dobre. Sú to isté impulzy, ktoré prídu a zase odídu. Pristihla som sa, že na ňu párkrát žiarlim v istých situáciach. Že chcem byť s ňou. I think... I just come out...

Preto som sa rozhodla, že to nebudem skrývať a nebudem sa citom viac brániť. Je tu Juraj. Je tu ona. Asi som bisexuálka. A mala by som s tým niečo robiť, niekam ísť. Ak mám pravdu povedať, nevedela som, čo skratka LGBT znamená. Ale asi by som si to mala vyhľadať. Možno je to iba zo stresu, pretože sme sa učili, že vtedy produkujeme veľa hormónov. A hormóny môžu zmeniť sexuálnu orientáciu.

Viem, že ma Boh miluje takú, aká som. Hetero, homo či bi. Zdravú či chorú. Verím, že práve preto mi do života ešte nikoho neposlal. Chcel, aby som si to utriedila v hlave a rozhodla sa o svojej orientácii. A možno mi hľadá niekoho naozaj špeciálneho. Možno nechce, aby som sa iba tak zaľúbila. Možno mi chce dať naozaj skutočnú lásku. Všetky tie roky čakania mi potom nebudú dávať zmysel. Môže to byť láska rýchla a zároveň osudová. Možno moje postihnutie predurčuje, že aj ten druhý bude nejako postihnutý - možno mu (človeku) budem očami, možno nohami. Alebo chce využiť moje zanietenie pre jazyky a chce mi dať niekoho zo zahraničia. To však vie iba On. Každého a všetko, čo mi doteraz do života dal, dáva zmysel. A ja skutočne cítim, že rok 2019 bude nezabudnuteľným.

Rozhodla som sa, že príbeh Juraj Levický nateraz ukončím. Stalo sa toho od poslednej časti neskutočne veľa a tento príspevok to iba akosi zaklincoval.

Ak ste došli až sem, a stále chcete niečo povedať, ďakujem.

So všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske.
Efezanom 4:2

Dária.